Myjavskí kmotrovia
Myjavskí kmotrovia (Rozprávka)
Pavol Raška a jeho kmotor Ondro zo Starej Myjavy robievali metly z brezového prútia. Keď na kraj mali padnúť prvé snehy, hybaj s nimi v batohu
po dedinách. Jeden kričal na hornom konci dediny a druhý na dolnom:
„Metly, metly si kúpte! Metly!"
A čo nepredali v jednej dedine, to zaniesli dakde inde. Ale neraz sa museli veľa nachodiť peši, kým dajednu z nich predali. Koľko ráz sa
už od dlhej chôdze iba vliekli, nohy ich preukrutne boleli.
Raz sa ustatí blížili až k Javorníku na moravskej strane.
„Na Morave ich naisto speňažíme!" dodával odvahu Raška kmotrovi Ondrovi. Ten ochotne prisvedčil:
„Dobre vravíš, poďme! Tam vždy radi kúpili." Preto radšej zabočili tým smerom, akoby mali robotu niesť nazad do Starej Myjavy. Keď
dochádzali k dedine, ani nohy si už necítili.
Ako tak šli vedľa seba, zrazu spoza priekopy zhrmel ktosi chlapským hlasom:
„A vy kdeže, kde?"
„Ale tuto do Javorníka... Tieto metly by sme radi ..." ozval sa Raška prvý. Ale kmotor Ondro sa nezdržal, aby aj on dačo nepovedal, lebo
bol už nazlostený na celý svet.
„Ľudia by hádam chceli, aby sme im našu robotu zadarmo rozdávali. Až na Moravu s nimi ideme."
Ten človek si ich potom poriadne premeral očami, sťaby sa chcel dozvedieť, čo sú zač. O chvíľu sa ich znova spýtal:
„Nuž, a odkiaľže ste?" A Raška nato:
„Až zo Starej Myjavy... Odtiaľ sa s touto ťarchou teperíme."
Neznámy si trocha nadhodil halenu, čo sa mu skoro zeme dotýkala, a tí dvaja zreteľne počuli, že mu v nej čosi zacvendžalo. Celkom tak,
akoby si do nej odhora nadol pozašíval dajaké mince. A o chvíľu povie:
„Počkajte, tak vám poradím, že viac nebudete musieť nosiť metly po dedinách. Len čo sa vrátite domov, zájdite si do Vápenského
jarku a dobre sa pozerajte. Keď zbadáte veľkú skalu, poriadne si ju obzrite! Hneď vám padne do oka, lebo je do nej vyrytá konská podkova.
Kameň odvaľte a čo nájdete, spokojne si môžete vziať, nebudete ľutovať, že ste tak urobili." Po týchto slovách sa chlap stratil.
Nečudo, že sa Pavol Raška i kmotor Ondro pozerali za ním ako obarení. Možno by tej reči neboli ani verili, keby obidvaja nevedeli, kde je
Vápenský jarok. A ten poznali od mala lepšie ako vlastnú dlaň. Ešte viac však boli prekvapení, keď sa y Javorníku uprostred dediny stretli s
vojakmi a tí sa do nich zhurta pustili:
„Nestretli ste vy niekde na cestách Rajnohu, veľkého zbojníka? Dozvedeli sme sa, že teraz po Morave chodí."
Obidvaja kmotrovia sa pozreli na seba a vlasy sa im zježili pri tých slovách. Potom na seba žmurkli, ale nič neprezradili. Len Pavol
precedil cez zuby:
„Všakových ľudí sme už postretali, ale nikoho z nich sme nepoznali. Známa tvár nám nepadla do očí." A Ondro pridal:
„Rajnoha? Jakživ sme takého človeka nevideli."
Potom sa pobrali domov. Ešte nikdy sa tak neponáhľali ako vtedy. Od radosti i nedočkavosti im zaraz v nohách sily pribudlo. Akokoľvek
však nohy vystierali a náhlili sa, aby čím skôr zašli k Vápenskému jarku, k dedine sa priblížili iba v noci.
Raška vraví Ondrovi:
„Teraz by sme skalu darmo hľadali. Akože na ňu natrafíš, keď je tma ako v rohu? Keď sa ráno rozvidní, vedno sa tam vyberieme.
Pozrieme sa, kde je ten kameň."
Ondro prikývol, pristal na kmotrove slová. Zvidelo sa mu, čo radil, preto hneď pristal.
„Dobre vravíš... Radšej si spokojne oddýchneme po dlhej ceste. Za vidna sa lepšie hľadá ako v noci potme."
Ale dodnes nikto nevie, čo si vtedy dvaja kmotrovia mysleli a aké plány kuli vo svojich hlavách. Ani to nevedno, či si y tú noc ľahli do
postele, alebo len driemali kdesi na lavici. Iba to je isté, že v tú noc kmotrov premohla lakomosť a že si viac cenili peniaze ako dobré
priateľstvo. Možno najprv Pavol Raška upaľoval do Vápenského potoka. Ešte sa ani nerozvidnilo, už tam pobehoval a hľadal, napínal si zrak,
len aby dačo zazrel. Tu však začuje z druhej strany:
„Kmotre, a ty si už tu?"
Raška zaraz poznal Ondrov hlas a prenáramne sa začudoval, že kmotor už hľadá. Istotne tu bol prvý, keď už naňho zavolal. Ani jeden
ani druhý však nemohli vedieť, ktorý z nich došiel k Vápenskému jarku skôr, preto si obidvaja mysleli to isté:
„Škoda, preškoda, že sme sa z domu nepohli vedno. Nemuseli sme sa podozrievať, nemali by sme teraz takéto myšlienky."
Potom začali hľadať. Krok za krokom prezerali trávu i okolie. Vtom Ondro radostne zvolal:
„Kmotre, kmotre, poď chytro sem! Našiel som ten kameň, aj konská podkova je na ňom vyrytá."
Raška k nemu priskočil ako bez duše, od zvedavosti mu ani dýchať nedalo, aj srdce sa mu prudko rozbúchalo. A naozaj! Pred ich očami
ležal kameň a na ňom bola vyrytá podkova. Už ju aj dážď poobmýval, ale podkovu ešte rozoznali. Dlho stáli nad kameňom, krútili hlavou,
ako keď človek nevie, čo urobiť najskôr. Od veľkého dojatia sa ho báli dotknúť. Ale Raška sa osmelil:
„Skúsme tú skalu odvaliť! Naše bude, čo pod ňou nájdeme, rovnako sa rozdelíme..."
So skalou sa ani nemuseli veľmi mordovať. Celkom ľahko ju prevalili na druhý bok. Nakoniec ju aj odvalili a žiadostivo sa zahľadeli, čo
je pod ňou. Daromné bolo ich ustávanie, zuby im klepli naprázdno, pod kameňom nebolo nič, len akýsi červík sa zarýval do vlhkej zeminy. O
poklade ani len chýru, nuž obaja náramne zosmutneli. Vtom Raška skočí na Ondra:
„Ty si tu bol prvý. Len ty si mohol pobrať všetko spod skaly a schovať dakde do chrastia."
Ondro vyvalil oči, strašne sa napálil, že o ňom kmotor takto zmýšľa, a pustil sa do neho:
„Nie ja, ale ty si sem prvý pritrielil. Veď si sa už tadiaľto prechádzal, keď som na teba zavolal." A Raška zas:
„Nie ja, ale ty!"
V tej chvíli sa pri Vápenskom jarku strhla preukrutná zvada. Celou dolinou sa ozývali slová, čo kmotrovia jeden druhému vyhadzovali na
oči. A nielenže sa vtedy do krvi poškriepili, ale od toho dňa bolo po kmotrovstve. Ľudia ich videli, ako na seba iba zazerajú a obchádzajú sa
ako dvaja napajedení kohúti. Ani metly viac spoločne neroznášali po dedinách. Každý z nich chodil sám, ešte aj iné cesty si vyberali, len
aby sa nebodaj nemuseli stretnúť.
Iba na smrteľnej posteli sa vraj pomerili, keď jeden z nich zomieral. Ten druhého odprosoval, aby mu odpustil.
Ľudia sa však ani po ich smrti nedozvedeli, či daktorý z nich naozaj došiel prvý k Vápenskému jarku a či pod kameňom dačo našiel.
Ale vravelo sa, že veru sotva videli ligotať sa groše, keď sa o tom nikdy nepreriekli, ani nikto z dediny nezbadal, že by ich daktorý z nich
speňažil. Ich hnev bol celkom daromný.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta