Jabloň so zlatými jablkami

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 817 slov
Počet zobrazení: 2 659
Tlačení: 189
Uložení: 213
Jabloň so zlatými jablkami (Rozprávka)
V dávnych - pradávnych časoch bolo vraj v kremnických vrchoch toľko zlata, že rástlo aj na stromoch. Vravievalo sa, že práve tam, kde sa Zvolenská stolica oddeľuje od Kremnického pohoria, rok čo rok kvitla jabloň, čo rodila zlaté jablká. Ale keď časom zlata v zemi ubúdalo, aj na jabloni bolo ustavične menej zlatého ovocia, až napokon dozrelo iba jediné jablko. To jablko však bolo veľmi vzácne, cennejšie ako všetky poklady na svete. Vraj tomu, komu by sa dostalo do rúk, mohlo by ukazovať cesty k najväčším bohatstvám, čo ležali hlboko v zemi.

Nesmel ho však odtrhnúť hocikto, nebolo komukoľvek súdené.

Strom jednostaj strážil vojak s dlhočizným mečom a beda by bolo bývalo tomu, kto by sa bol k nemu priblížil, sotva by sa živý odtiaľ dakedy vrátil.

Ale raz sa predsa len chcel ktosi nasilu zmocniť zlatého jablka. Jedni spomínali dajakého obíja z cudzej krajiny, iní rozprávali o velikánskom šarkanovi s deviatimi hlavami. Ten si vraj robil veľkú chuť na zlaté jabĺčko. Ale keď raz naozaj došiel k jabloni, vojak mu naskutku zastal cestu a zrúkol naň prísnym hlasom:

„Stoj, ak ti je život milý!" Deväť šarkanových hláv nato zrevalo:

„Radšej zborím všetky vrchy, polámem stromy a konáre, akoby som mal ísť bez zlatého jablka! Taká je moja vôľa."

V tej chvíli sa strhla strašná bitka. Vojak schytil ťažký meč do oboch rúk a rúbal, sekal do potvory z celej sily. Šarkan zas dobiedzal labami i pazúrmi do vojaka, zúril i reval od zlosti, až sa hory triasli. A tak pritom fučal, že hneď nastal aj víchor, čo drúzgal stromy a povyvracal ich zo zeme i s koreňmi. Zvyšky z nich lietali v povetrí aj neskôr, akoby to boli smeti.

Vojak medzitým zoťal dve či tri hlavy a šarkan zakaždým slabol. Aj víchor už ustával a netvor čoraz menej dobiedzal. Nakoniec mu odpadla aj deviata hlava a zgúľala sa ta, kde slnko zachodí. Šarkan navždy dodýchal a vojak si nad ním zhlboka vzdychol:

„Chvalabohu, že som ostal živý! Odo dneška budem voľný, môžem ísť svojimi cestami. Len mi treba urobiť ešte jednu vec, čo mi rozkázali."

Nevedno, kto bol jeho veliteľ, koho musel poslúchnuť, keď sa o tom nikomu nezdôveril. Len ľudia sa nazdávali, že najskôr slúžil tomu, čo bol pánom nad všetkými bohatstvami hlboko v zemi.

„Jablko je moje, môžem si ho vziať," pošepkal vojak. Potom sa vydriapal na jabloň a vlastnou rukou odtrhol zo stromu vzácny plod. So sebou ho však neodniesol. Holými rukami hneď vyhĺbil na vrchu jamku, zlaté jabĺčko do nej opatrne vložil a zahrabal zeminou. Potom sa ešte takto rozhodol:

„Ani divá zver ho nesmie vyhrabať, musím ho privaliť kameňom." A hybaj hľadať skalu, čo by ňou ani ľudia ani zvery len tak ľahko nepohli.

Netrvalo dlho a vojak dogúľal velikánsky balvan, zopár mocných chlapov by si s ním nedalo rady. A keď ním prikryl zlaté jablko, začal na skalisko vytesávať písmená. Taký vraj vyryl nápis:

„Podo mnou hľadaj! Čo nájdeš, tebe patrí... Drž to mocne v ruke, otvorí sa ti každý vrch, na polovicu sa rozdvojí najtvrdšia skala. Môžeš ta vojsť, nebudeš mať biedu."

Vojak sa tam nechcel dlho zdržiavať, len ešte okolo skaliska čosi poprezeral, či nezbadá dačo, čo by sa mu nepáčilo. Ale nič nenašiel, s čím by nebol býval spokojný. Potom si vraj takto pomyslel:

„Mnoho chmár preletí ponad tieto hory i veľa vetrov cez ne prešumí, kým sa jablko dostane do ruky človekovi. Ale hocikto ho nenájde, musí to byť veľmi poriadny čeľadník!"

Ľudia sa o zlatom jabĺčku dozvedeli, ale nikto nevedel povedať, pod ktorou skalou leží a kde treba kopať. Aj na Smrčníku hľadali, zatínali do skaly a ktovie, či by ho neboli našli, keby boli vydržali kopať ďalej. Lenže čosi ich jednostaj odháňalo, počuli vraj aj hlas, aby radšej odišli, ak tam nechcú zahynúť.

V dávnejších časoch vraj naozaj skonalo viac ľudí, čo sa k tomu miestu chceli priblížiť. Po svete sa roznieslo, že zo šarkana vytieklo veľa krvi, keď zápasil s vojakom. A bola to zlá, veľmi zlá krv. Každý, kto sa nadýchal výparov zo zeme, sa otrávil.

Po dlhých rokoch sa však otrava načisto vyparila. Ľudia začali znova hľadať zlaté jablko pod kameňom, odhŕňali kadejaké skaliská, či na jednom z nich nenájdu nápis, kde treba kopať. Ale nijakému človeku sa nepodarilo natrafiť naň. Balvan zaviali vetry i víchrice, čo sa od vekov preháňali ponad Kremnické vrchy. Skalisko zarástlo machom a trávou, ani chýru ani slychu nebolo po nápise, ba ani po veľkom kameni.

A predsa ľudia vo vrchoch nekopali nadarmo. Jedného dňa sa predsa len zaligotala zlatá žilka, ktorá silnela a bola čoraz hrubšia, čím ďalej kopali. A jedného dňa baníci radostne zvolali:

„Zlato, naozajstné zlato sme našli!"

V Kremnických vrchoch sa nakoniec našlo toľko zlata, že tam založili aj bane. Veľa rokov vŕtali v zemi, mnoho dukátov sa razilo v Kremnici.

Zlaté jablko však nikto nenašiel, nikomu ešte neprišlo pod ruku. Ale naisto nezhnilo, keď je z čistého zlata.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#jablon so zlatymi jablkami #jablko #Koho stráži vojak #Strom jablko


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.014 s.
Zavrieť reklamu