Ako raz valach ovce pásol

Ako raz valach ovce pásol (Rozprávka)
Jeden valach, čo pásol ovce pri bačovi na salaši v Prosieckej doline, mával takú obyčaj, že pri pasení nenosil ani prútik ani palicu. Len kráčal pred ovcami a keď dajedna vybočila z kŕdľa, hodil za ňou konár alebo skalu, a to veru poriadni valasi nikdy nerobievali. Bača mu neraz kládol na srdce, že kameňmi ovce neslobodno zavracať, že im môže ublížiť. Viac ráz mu aj psa núkal:

„Veď si ho len vezmi!" vravel valachovi. „Pes ti pri pasení najlepšie poslúži!" Ale valach na to:

„Nerád ho vidím, iba mi plaší ovce a za vtákmi pobehuje. Nech vám radšej vartuje kolibu."

Zato valach dával dobrý pozor na kŕdeľ a celé leto ani jednu ovcu nestratil. Ani nedovolil, aby ovciam dakto ublížil. A predsa, keď sa raz pred večerom vracal s nimi do košiara, jedna ovca mu pokuľhávala. Bačovi zaraz padla do oka, lebo to bola ovca, čo vodila predok a rada odbiehala za hubami. Ale ani do jednej nezahryzla, len k nej priskočila, trocha ju pooňuchávala a potom pyskom prevrátila. A hybaj hneď ďalej. Dávala najviac mlieka, dojila lepšie ako ostatné ovce.

Baču veľmi zamrzelo, že mu taká dojnica môže stratiť mlieko, keď teraz kríva. Hneď sa pustil do valacha:

„Čo si tej ovci vykonal, že takto, hľa, osŕka?" Valach sa začervenal, hanbil sa bačovi pozrieť rovno do očí. Začal sa zajakavo vyhovárať:

„Na strmom úbočí som dnes pásol, kde bola samá skala. Zrazu sa jedna pohla i skotúľala sa ovci rovno na nohu. Preto tak teraz kríva."

Keď sa však bača valachovi lepšie prizrel, videl mu na tvári, že nevraví pravdu.

„Najskôr si ty do nej čosi hodil. Neraz som videl, ako si kadečo za ovcami pohadzoval. Druhý raz dávaj lepší pozor, lebo môžeš obanovať!"

Valach sklopil oči, ale nepriečil sa. Napokon bol rád, že obišiel naľahko a že sa bača viacej nevypytoval. Bol by sa musel priznať, že jej skalou trafil do nohy, keď ju chcel zavrátiť.

V duchu však veľmi ľutoval, že najlepšej ovci v kŕdli takto ublížil. Od tých čias si už dával väčší pozor, ak daktorá ovca z kŕdľa vybočila, radšej k nej pribehol a sám ju priviedol k ostatným ovciam, nikdy viac kamene za ovcami nehádzal. Zavše ich aj pekným slovom povolával, a ovce ho naozaj poslúchli.

Iba raz sa nezdržal, aby nezodvihol menší kamienok zo zeme. Vraj aspoň skúsi, či by netrafil do ovce, čo sa pasie celkom na kraji. Bolo to už koncom leta, keď sa ovce mali pomaly poberať z hole do doliny. Sotva sa však rozohnal a hodil ho do ovce na samom kraji, začul priam za chrbtom káravý hlas:

„Ej, valach, valach, zle robíš, keď drahé kamene hádžeš do oviec. Vari nevieš, že si do nej hodil diamant? A ten je viac hoden ako celý kŕdeľ!"

Valach sa zarazil. Bolo mu tak, akoby ho bol dakto poriadne štuchol do boku. Chcel sa hneď aj ozvať, lenže už nikoho nevidel, nič nepočul, darmo ho valach vyvolával. Keď sa ho nedovolal, chcel sa aspoň presvedčiť, čo pred chvíľočkou hodil do ovce. Ale nedajbože to zazrieť.

Daromne sa prehŕňal v zemi i v tráve a krok za krokom všetko prezeral, kamienka nikde nebolo.

„Ale veď som dobre videl, kade letel, a tak sa zrazu stratil," šepkal si valach.

Keď už toľko hľadel do zeme, dobreže mu oči nevypadli, zablyšťalo sa mu čosi v tráve. Taký jas ho ožiaril, že ho skoro oslepilo. Vtedy valach zvýskol:

„A predsa je tu! Môj bude!" a skočil na to miesto ako kobylka v poli. Ale práve v tej chvíli mu ligotavý kameň zhasol priam pod rukou. Valach znova zabáral holé prsty do zeme, hľadel, snoril v tráve, ale nikde nič. Na kadejaké kamene naďabil, no ani jeden z nich mu nezažiaril na dlani.

„Škoda námahy! Nevedno, kde sa mi stratil," vzdychol si smutne valach. Potom sa pobral domov. Veľmi ľutoval, že nedodržal slovo hodil kameň za ovcou. Lepšie by bol urobil, keby si ho bol najprv obzrel, drahý kameň mohol mať teraz v hrsti.

Ten však dosiaľ leží v Prosieckej doline na tej istej lúke. Nevedno, či dakto bude mať také šťastie, že ho nájde. Valach ho mal v ruke, ale ho zahodil, lebo nedbal na reči staršieho človeka.