Koho možno dakedy stretnúť
Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk:
Jazyk:
Rozsah: 507 slov
Počet zobrazení: 1 875
Počet zobrazení: 1 875
Tlačení: 210
Uložení: 231
Uložení: 231
Koho možno dakedy stretnúť (Rozprávka)
Od najstarších čias, ako je svet svetom, človek sa zamýšľa nad svojím životom. Chcel vedieť, kedy vznikla zem-, po ktorej kráčal, a obloha nad jeho hlavou. Nedalo mu pokoj ani to, kde sa vzali ľudia. Vždy sa akosi ťažko odpovedalo na také otázky. Príroda od svojho vzniku nerada prezrádzala dôležité tajomstvá, nevidelo sa jej odhaľovať svoje záhady jednoduchými cestami. Človek ťažko získaval poznatky, trápil sa a moril s výkladmi nejasných vecí. Cesta poznávania bola odjakživa tŕnistá. Zo života starých Slovanov sa dozvedáme, že si všímali svet i rozmanité prírodné sily, s ktorými na zemi i nad ňou museli tvrdo zápasiť. Často však boli proti nim bezmocní, nepoznali ich, a preto mali pred nimi aj strach. A tak si ich naši predkovia poľudštili, dali im svojskú, osobitnú tvár a nakoniec ich začlenili do svojho spoločenského a pracovného prostredia i do pestrej, krásami obdarenej prírody. Takto sa kadečo ľahšie vysvetľovalo. Ak niekto zmizol pod hladinou vody a utopil sa, naisto ho ta vraj vtiahol vodník. Býval v potokoch, riekach a v jazerách, zavše sa ľudom ukázal a mal viac mien. Okolo Moravy to bol hastrman, na Orave sa vo vode čľapkal topelec, na Kysuciach si v rieke hovel utopec a v Liptove vodnár, povodnár alebo vodný chlap.
Všetci vodníci mali najväčšiu radosť, keď stiahli do vody živého človeka, ale hlavne deti. Najčastejšie však uchmatli len toho, čo nevedel plávať.
Ani s búrkami, lejakom a ľadovcom, čo nivočil dozrievajúce obilie, si naši predkovia nevedeli dať rady. Už od najstarších čias sa nazdávali, že ak má prísť hrmavica, privedie ju černokňažník, čo sa vznášal na čiernom oblaku. Mal veľkú moc, lebo kedykoľvek mohol zaliať pole hustým dažďom alebo zosypať krupobitie na žírne pole. Dakedy prišiel medzi ľudí, a vtedy si pýtal mlieka od čiernej kravy alebo vajce od čiernej sliepky. Beda tým, čo mu nevyhoveli, alebo čo sa mu priečili, alebo nedali nocľah. Vtedy sa pomstil búrkou, zalieval chotáre povodňami. Bolo treba byť s ním len zadobre.
V hlbokých horách a vrchoch žili zas velikánske chlapiská, volali ich obri alebo ozruty. Strašní boli a veľmi vysokí... Vraj aj najvyššie končiare a tatranské štíty oni navŕšili. V nich sa potom aj ukrývali. A stalo sa, že ich tam človek dakedy stretol, ale iba v noci.
Nad všetkým bohatstvom pod zemou vládol zemský duch. Tam sa prechádzal ako človek po súši. Nič mu neprekážalo, zemina a skaly boli preň ako voda pre rybu. Panoval aj nad drobulinkými ľuďmi, čo sa volali trpaslíci. Baníci ich vraj vídavali svietiť kahančekmi a počuli, ako kladivkami poklepkávali po skalách. Trpaslíčkovia mali viaceré mená, dakde ich nazývali piadimužíkmi, permonmi alebo bertmaníkmi.
Neboli to hocijakí ľudkovia, vraj keď sa bane dakde vyčerpali, to oni spratali rudu v zemi a odniesli inde. Aj s nimi bolo treba rúče zaobchádzať. Svetlo, čo si baníci doniesli do chodieb, začalo trpaslíkov odtiaľ vyháňať, boleli ich od neho oči. Aj stroje v baniach a nové spôsoby práce neradi videli. Preto sa z baní povytrácali, dnes by sme ich tam darmo hľadali. Iba tí starší ešte vedeli o nich dačo povedať...
Od najstarších čias, ako je svet svetom, človek sa zamýšľa nad svojím životom. Chcel vedieť, kedy vznikla zem-, po ktorej kráčal, a obloha nad jeho hlavou. Nedalo mu pokoj ani to, kde sa vzali ľudia. Vždy sa akosi ťažko odpovedalo na také otázky. Príroda od svojho vzniku nerada prezrádzala dôležité tajomstvá, nevidelo sa jej odhaľovať svoje záhady jednoduchými cestami. Človek ťažko získaval poznatky, trápil sa a moril s výkladmi nejasných vecí. Cesta poznávania bola odjakživa tŕnistá. Zo života starých Slovanov sa dozvedáme, že si všímali svet i rozmanité prírodné sily, s ktorými na zemi i nad ňou museli tvrdo zápasiť. Často však boli proti nim bezmocní, nepoznali ich, a preto mali pred nimi aj strach. A tak si ich naši predkovia poľudštili, dali im svojskú, osobitnú tvár a nakoniec ich začlenili do svojho spoločenského a pracovného prostredia i do pestrej, krásami obdarenej prírody. Takto sa kadečo ľahšie vysvetľovalo. Ak niekto zmizol pod hladinou vody a utopil sa, naisto ho ta vraj vtiahol vodník. Býval v potokoch, riekach a v jazerách, zavše sa ľudom ukázal a mal viac mien. Okolo Moravy to bol hastrman, na Orave sa vo vode čľapkal topelec, na Kysuciach si v rieke hovel utopec a v Liptove vodnár, povodnár alebo vodný chlap.
Ani s búrkami, lejakom a ľadovcom, čo nivočil dozrievajúce obilie, si naši predkovia nevedeli dať rady. Už od najstarších čias sa nazdávali, že ak má prísť hrmavica, privedie ju černokňažník, čo sa vznášal na čiernom oblaku. Mal veľkú moc, lebo kedykoľvek mohol zaliať pole hustým dažďom alebo zosypať krupobitie na žírne pole. Dakedy prišiel medzi ľudí, a vtedy si pýtal mlieka od čiernej kravy alebo vajce od čiernej sliepky. Beda tým, čo mu nevyhoveli, alebo čo sa mu priečili, alebo nedali nocľah. Vtedy sa pomstil búrkou, zalieval chotáre povodňami. Bolo treba byť s ním len zadobre.
V hlbokých horách a vrchoch žili zas velikánske chlapiská, volali ich obri alebo ozruty. Strašní boli a veľmi vysokí... Vraj aj najvyššie končiare a tatranské štíty oni navŕšili. V nich sa potom aj ukrývali. A stalo sa, že ich tam človek dakedy stretol, ale iba v noci.
Nad všetkým bohatstvom pod zemou vládol zemský duch. Tam sa prechádzal ako človek po súši. Nič mu neprekážalo, zemina a skaly boli preň ako voda pre rybu. Panoval aj nad drobulinkými ľuďmi, čo sa volali trpaslíci. Baníci ich vraj vídavali svietiť kahančekmi a počuli, ako kladivkami poklepkávali po skalách. Trpaslíčkovia mali viaceré mená, dakde ich nazývali piadimužíkmi, permonmi alebo bertmaníkmi.
Neboli to hocijakí ľudkovia, vraj keď sa bane dakde vyčerpali, to oni spratali rudu v zemi a odniesli inde. Aj s nimi bolo treba rúče zaobchádzať. Svetlo, čo si baníci doniesli do chodieb, začalo trpaslíkov odtiaľ vyháňať, boleli ich od neho oči. Aj stroje v baniach a nové spôsoby práce neradi videli. Preto sa z baní povytrácali, dnes by sme ich tam darmo hľadali. Iba tí starší ešte vedeli o nich dačo povedať...
Diskusia: Koho možno dakedy stretnúť
Pridať nový komentárVygenerované za 0.023 s.