Ako černokňažník chodil po Kysuciach

Ako černokňažník chodil po Kysuciach (Rozprávka)
V Starej Bystrici majú v chotári dva kopce, ktoré sa oddávna spomínajú medzi ľuďmi. Jeden sa volá Bobovec - na tom sa kravy rady pásavali - a druhý Černatín. Tam kedysi rástla tmavá hora, ale neskôr ju zoťali, potom tam mávali lúky.

Pod obidvoma vrchmi žil velikánsky drak. Taký veľký, že hlavu mal v Bobovci a chvostisko v Černatíne. Ľudia sa najviac obávali toho, že príde černokňažník a vyvedie ho spod zeme. Našťastie prešlo veľa rokov a černokňažník sa neukázal. Jedného dňa však predsa len došiel, viacerí ľudia ho videli, ako trielil s knihou v ruke. Pešo sa náhlil k dedine a sotva bol pri prvom dome, zavolal do dvora:

„Dáte mi nocľah?"

Gazdiná, čo ho počula, pozrela sa oblokom na cestu, aby videla, kto dobiedza práve teraz, keď má najviac roboty. A tu, hľa, černokňažník.

Veľmi sa nezaraďovala, ale keď zistila, kto to je, chytro mu radšej prisvedčila:

„Oj, dáme, akože by to bolo, keby sme vás poslali preč?!" To všetko iba preto povedala, lebo vedela, že sa s ním nehodno škriepiť. Vraj je vždy najlepšie urobiť mu po vôli a tak sa ho čím skôr zbaviť.

Keď sa černokňažník na druhý deň ráno poberal do druhej dediny, povedal gazdinej, že ide vyviesť draka spod vrchov. A prv ako odišiel preč z domu, ešte sa preriekol:

„Čoskoro v Riečnici voda zoberie most. Príde taká lejavica, na akú sa nikto nepamätá." A gazdiná na to so strachom:

„A to aj u nás bude voda mosty brať?"

„Vás povodeň obíde, lebo ste ma prenocovali," povedal černokňažník vážnym hlasom a odišiel svojou cestou. Keď to gazdiná v dedine porozprávala, ľudí pochytila zvedavosť, či sa naozaj splní všetko, čo vravel černokňažník. A navlas tak bolo. O pár dní sa od Kýčery prihnala strašná búrka. Vody sa tak valili celým riečnickým chotárom, že im brehy nestačili. Velikánsky príval strhol aj most so sebou, akoby nemal ani základy. A veru bol mocný, najlepší majstri ho stavali z kameňa.

Aj inde hrmavica narobila veľké škody. Iba v Starej Bystrici v ten deň nespadla ani kvapôčka. A ľudia pritom videli, ako sa k ich chotáru hrnie velikánsky mrak a na ňom černokňažník. Jeden za druhým začali bedákať:

„Naisto nás zatopí!" Ale našťastie černokňažník dodržal slovo. Zrazu sa obrátil do iného chotára a všetky chmáry hybaj hneď za ním.

Černokňažník obišiel starobystrický chotár a zamieril rovno do Kykule. Tam vysypal na horu ľadovec a do druhej hory zas povylieval vodu z každej chmáry. Preto v ich chotári už nelialo.

Pár dní o černokňažníkovi nebolo nič počuť. Predsa ho však neskôr zazreli kdesi pri Lutiši. Sedel tam na jednej medzi a čosi čítal z knihy. Potom sa pobral a hybaj zas do dediny. A sotva prišiel k prvému lutišskému domu, nakukol do dvora a zavolal:

„Gazdiná, mlieko chcem . . . Som veľmi smädný!"

Gazdiná však nevedela, kto k nej pritrielil, nuž mu odvrkla:

„Vody sa napi, keď ťa smädí!" Ani jej na um neprišlo, žeby mu vyhovela. Černokňažník odišiel prenáramne namrzený. Keď v obloku zazrel akúsi mladicu, hneď sa jej spýtal, či nemá mlieko od čiernej kravy. Mladica mu ho priniesla. Bolo akurát také, aké sa mu žiadalo, černokňažníkovi sa zaraz vrátila lepšia vôľa. Prv ako odišiel, zašepkal dievke do ucha, aby to nebodaj susedia nepočuli:

„Teraz si choď označiť záhony konárikmi, aby som vedel, pokiaľ siaha tvoje pole. Nerád by som ti urobil škodu, keď pôjdem na drakovi ponad lutišský chotár."

„A vari bude dnes hrmavica?" pýta sa dievka so strachom.

„Ešte aká!" zdvihol hlavu černokňažník a ukázal aj rukou, kde bude najviac liať.

Aj vtedy vravel čistú pravdu. Hneď popoludní, keď slnko najteplejšie hrialo, hrnula sa do lutišského chotára velikánska čierňava. To sa černokňažník niesol na drakovi.

O chvíľu v Lutišti tak lialo, akoby sa boli všetky chmáry potrhali. Keby však bolo iba pršalo . . . Na polia sa zosypal taký ľadovec, že dočista zbil obilie, čo stálo vtedy na koreni. Iba tej mladici, ktorá si záhony označila vetvičkami, ostala celá úroda. Černokňažník na jej roli neurobil škodu.

Od tých čias ľudia v Lutiši, ba aj inde zapichli okolo svojho poľa svrčinové chvojky, aby černokňažník vedel, ktoré role má obísť. A vraj ten, kto tak urobil, si úrodu zratoval, lebo černokňažník dakedy rád urobil ľuďom po vôli. Ale iba vtedy, keď sa mu nepriečili.