Tatranské ozruty

Tatranské ozruty (Rozprávka)
V Tatrách a všade tam, kde vyčnievali k nebu najstrmšie vršiská, bralá a skaly, žili v dávnych časoch vysokánski ľudia. Viacerí ich vídavali nocami, ba sa aj stretli s nimi. Aj meno dali tým veľkým ľuďom, volali ich ozruty.

Raz ich vraj na vlastné oči videli chlapi zo Šuňavy, keď sa jedného dňa vracali z Podhradia. Chodievali ta na rúbanisko na tri i štyri týždne lúpať stromy, čo nastínali rubači. Keď robotu skončili, pobrali sa všetci vedno nazad do svojich domov. V sobotu večer sa zvyčajne ponáhľali najkratšou cestou cez vrchy.

V jednu jar sa na konci týždňa Šuňavčania pobrali známou cestou do rodnej dediny. Bolo ich vari jedenásť. Do Lučivnej sa doviezli na furmanskom voze, ale odtiaľ do Šuňavy už museli ísť peši. Bolo už neskoro večer, keď po dedinách všetko, čo malo oči, spalo. Vtom jeden z nich navrhol:

„Nepôjdeme dookola po ceste, ale krížom cez Voltierovú. Čože by sme si neskrátili cestu?"

„Teraz v noci?" zapochyboval ktorýsi z nich.

„Vari sa máme báť? Veď sme jedenásti a - chlapi," ten zas na to. Šuňavskí rubači napokon pristali. Dohodli sa, že ďalej pôjdu chotárnymi cestami.

Nestihli však prejsť ani cez Voltierovú, keď zazreli horieť nevídane krásny ohník. V tme tak blčal, ako keď horí najsuchšie drevo. Chlapi dostali veľkú chuť povyťahovať zapekačky a pofajčiť si pri utešenej vatričke. Vtedy bolo tak, že nikto nemohol fajčiť, ak si dohán nepripiekol v ohni. A tak sa jeden za druhým pobrali rovno k pahrebe. Sotva však Šuňavčania urobili niekoľko krokov, zazreli, že na oheň ktosi dáva pozor. Dve veľké chlapiská pri ňom stáli. Velikánski obri, väčší, ako bývali chlapi zo Šuňavy alebo z iných dedín na Spiši. Na sebe mali dlhý a široký kabát zo súkna, širicou ho v tých časoch nazývali, a na hlave klobúky ako riečice. V ruke stískali hrubé kyjaky a podopierali sa o ne, ako to robievajú valasi, keď pasú ovce na holi. A stáli a stáli pri tom ohni, dívali sa do plameňov, slova ani jeden neprevravel.

Šuňavčania si medzitým už aj dohán do fajok pripravili, i chuť si urobili, ako si pohovejú pri ohníčku. Keď sa však priblížili k plameňom, postavy pri ohni začali pred ich očami rásť do výšky. Dvíhali sa nahor, mohutneli, vyrástli z nich dve velikánske ozruty. Jeden z rubačov si dodal smelosti a opovážil sa prehovoriť:

„Tak čo, chlapi, pôjdeme, alebo radšej obídeme? Treba si rozmyslieť, čo urobíme, lebo ak nás tie ozruty ovalia kyjakmi, dolámu nám kosti."

Ostatní cítili, že sa mu pri tých slovách triasol hlas, ba veru sa mu aj nohy podlamovali. Jeden z rubačov sa však začal chlapiť:

„Ech, čože by nám hneď kosti drúzgali. Poďme bližšie, veď sa môžeme pozrieť, čo sú zač!"

Urobili zas dva či tri kroky, ale zrazu sa zháčili. Dve chlapiská, čo stáli pri vatre, zrazu vyhúkli na také ozruty, že ostatné vrchy, čo boli okolo, zdali sa vedľa nich ako dajaké kopčeky. Vtedy sa už rubači začali k sebe túliť, všetci sa od strachu zachveli.

„Mali sme ich radšej obísť," myslel si každý, ale báli sa to vysloviť nahlas. Napokon sa osmelili a opatrne sa pobrali preč. Rubači už potom nevyšli ani na Voltierovú, radšej sa pustili cez oráčiny. Potichučky a bez slova uháňali na druhú stranu vrchu. Aj do kroku ustavične pridávali, len aby boli čím skôr ďalej od miesta, kde sa stretli s ozrutami.

Keď poriadne vysilení dobehli na druhú stranu vrchu, veľmi sa začudovali, že neďaleko od nich znova svieti krásny ohník. Ktorýsi zo Šuňavčanov sa mu aj zaradoval, že si napokon predsa len zapečú fajky a schuti zafajčia, ba si i chvíľu oddýchnu pri belavom ohníčku. Ale zuby im klepli naprázdno. Sotva sa lepšie rozhľadeli, videli, že pri ohni stoja takí istí obri, akých stretli prvý raz. Dvaja boli, podopierali sa o kyjak a stáli bez pohnutia ako dve velikánske sochy.

„Tak čo, chlapi, pôjdeme k nim, alebo ich obídeme?" šepkal jeden z rubačov.

„Skúsiť môžeme, nemusíme sa hneď zľaknúť," posmeľoval ostatných najsmelší rubač a začal vyťahovať mechúr s dohánom. Ale ani teraz k ohňu nedošli. Dve ozruty znova začali rásť pred ich očami do výšky, netrvalo dlho a boli vyššie ako stromy. A v rukách mali také kyjaky, akoby buk alebo dubisko vytrhli aj s koreňmi.

A tak i teraz ozruty radšej obišli a pridali do kroku, aby sa im čo najskôr stratili z dohľadu. Každý z rubačov si nič iné nežiadal, len aby bol čím skôr doma. Uháňali ďalej, ako len vládali. Do dediny však rovnou cestou nedošli. Na brehu potoka, čo tiekol priamo do Šuňavy, znova plápolal ohníček. Taký pekný, belavý, aký už cestou dvakrát zazreli. Blčal práve na chodníku, ktorým mali prejsť. A pri ňom si dve velikánske ozruty podopierali brady o veľké kyjaky.

„Čo len teraz robiť? Ísť napred, alebo sa vrátiť, odkiaľ sme prišli?" hútali rubači, ale nikto sa neopovážil vravieť nahlas. Aj by sa boli obrátili nazad, ale síl im veľmi ubudlo, ktohovie, či by vládali znova premerať toľký kus cesty. Každý už chcel byť doma, oddýchnuť si po dlhej ceste i po ťažkej robote na rúbanisku. No ako prísť do dediny, keď im tie obriská zasa cestu skrížili?

Jeden zo Šuňavčanov, čo sa mu oči vari najviac spánkom lepili a stoj čo stoj chcel byť už doma, pobral sa strmým krokom k ohňu. Ostatní iba zhíkli, keď zazreli, čo robí. Rubač sa rozhodol, že pôjde rovnou cestou, nech sa s ním robí, čo chce. Ale keď sa priblížil k obrom, veru mu zimomriavky vyskočili po celom tele. Obidvaja razom zdvihli hlavy, očami pohli a prísne sa naň zahľadeli. Šuňavčan však zaťal zuby, dodal si smelosti a skričal z celej sily, aby aj ostatní spoločníci všetko dobre počuli:

„Ak ste dobrí duchovia, poďte s nami! Ale ak ste planiny, practe sa, odkiaľ ste prišli!"

Šuňavčania preukrutne stŕpli, nepohli sa z miesta, len čakali, čo sa bude robiť ďalej. Zdalo sa im, akoby im nohy poprimŕzali k zemi, ale nakoniec predsa len dobre obišli. Po rubačových slovách plamene zhasli a ozruty sa stratili, ako keď vietor paru odveje. Nikto ich však nevidel odchádzať, ani nevedno, kde sa podeli. Najskôr vraj len do Tatier vošli a skryli sa medzi tie najvyššie končiare.

No hneď vtedy začuli okolo seba čudný hukot, akoby sa črieda koni rozbehla do doliny. A hneď nato sa privalila hrozná búrka. Všade dookola sa blýskalo a hromy bili, sťaby chceli všetko dookola zrúcať. Lialo tak, akoby malo celý chotár zatopiť. Šuňavčania zmokli do nitky, suchého miesta by si na nich nenašiel.

Keď sa nad ránom predsa len horko-ťažko dovliekli do Šuňavy, boli na smrť ustatí a zmoknutí ako ešte nikdy doteraz!

Tie ozruty vraj kedysi vŕšili vrchy v našich krajoch a vládli nad nimi. Najradšej bývali v Tatrách. Teraz ich už niet, nenájde sa človek, čo by ich bol dakde zazrel.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10119-tatranske-ozruty/