O obroch v Liptovskej Tepličke

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 735 slov
Počet zobrazení: 895
Tlačení: 82
Uložení: 101
O obroch v Liptovskej Tepličke (Rozprávka)
Vodáčka z Liptovskej Tepličky rozprávala na priadkach, ako kedysi dávno Liptovskú stolicu sužovali velikánski obri. Vraj ešte aj jej stará-prastará mať ich videla na vlastné oči. A nielenže jednému obrovi stála zoči-voči, ale mu priam z hrsti ufrnkla. Bývali v tých najvyšších vrchoch a dakedy vraj prišli medzi ľudí znezrady, ba chodili aj z dediny do dediny. Lenže v tých časoch sa domy nestavali tak husto vedľa seba ako teraz. Ani ľudí nežilo veľa po dedinách. Kdeže by sa aj boli vzali, keď domy iba kde-tu stáli.

Obri zavše vpálili do dvorov a zaraz schmatli všetko, čo im prišlo pod ruky. Aj ľudí uchytili. Vtedy bolo beda každému. Viac sa z ich pazúrov nikto nevymotal, ani neostal nažive, obri ho zmámili.

Jedného dňa sa tieto velikánske chlapiská zjavili práve tam, kde teraz stojí Liptovská Teplička. Strašní vraj boli, a kto ich zazrel, každému srdce zabúšilo. Velikánski chlapi to boli, ozruty. Ak by sa mali ľudia s nimi stretnúť, radšej sa naskutku všetci pratali a schovávali, kde sa skryť dalo. Len šťastie, že tieto ohavy videli horšie ako ľudia, lebo mali iba jedno oko. Preto sa im ľudia dosť ľahko stratili spred očí. Lenže obriská pritrielili do Tepličky vždy tak znezrady, ako keď mačka skočí na myš.

Raz Tepličania šípili, že obri môžu vtrhnúť do dediny. Jeden starček vtedy takto radil:

„Čože budeme tŕpnuť zo dňa na deň? Nech radšej dvaja mládenci strážia dedinu. Jeden z horného a druhý z dolného konca. A keby dačo zbadali, nech nám dajú znať.

„Hej, dobre vravíš!" prisvedčili všetci, čo ho počuli. Od toho dňa potom už naozaj strážili dedinu. Vo dne v noci dakto stál na nohách a nespal. Keď sa strašné chlapiská blížili, prebehol zaraz okolo domov a kričal:

„Obri idú! Obri!" A vtedy sa ľudia poschovávali. Najradšej vošli do jám, kde si pre seba aj stravu opatrovali, aj v pivniciach sa podajedni skrývali. Tepličania už potom spokojnejšie žili, i v noci spávali lepšie. Nemuseli sa aspoň obávať, že ich dakto znezrady schytí a odnesie preč.

Ale raz sa do Liptovskej Tepličky dovalili obriská práve vtedy, keď stará-prastará Madáčka varila halušky. Mládenci, čo vartovali dedinu, kričali z celého hrdla pod každým oblokom, že sa obri hrnú rovno cez pole. Všetci to počuli, iba Madáčka nie. Tej akurát začali vrieť halušky v hrnci a bála sa, že jej vykypia rovno do pahreby. Dávala na ne pozor, a tak nezačula, keď na ceste kričali, že sa treba chytro schovať, lebo ide pohroma.

Tetka ešte raz zamiešala varechou v hrnci a keď ho chcela zložiť, tak sa zľakla, ako ešte nikdy v živote. Ako by aj nie, keď zazrela, že sa do ich dvora hrnie strašné obrisko a poďho rovno do dverí.

„Och, beda, prebeda! Sotva ma ešte dakto živú uvidí," zabedákala Madáčka. Vedela, že z izby neujde, akokoľvek by sa ustávala. Ani hnúť sa od ľaku nemohla, len sa triasla na celom tele.

Sotva by bol dakto do troch narátal, dvere na izbe sa otvorili a už sa cez ne tislo velikánske chlapisko. Ledva-preledva sa pretiahlo, také bolo vysoké. Madáčka si bola načistom, že jej odbíja ostatná hodina. Vtom, ani čo by jej bol dakto pošepol, schytila z pahreby hrniec, kde sa halušky dovárali, vyšustla ho ozrute rovno do tváre. A skričala pritom:

„Nechodievaj ta, kde ťa nevolajú!"

Obor strašne zreval a chcel sa vrhnúť na tetku. Darmo však naťahoval ruky, že ju schmatne. Nevidel nič, lebo mu voda oslepila oko. Začal si ho utierať a tetka vtedy chytro ufujazdila z izby. Ako vtáča, čo ubzikne z klietky. Keď bola na dvore, už si ľahko dala rady. Utiekla poza humná do záhrady a hneď aj ďalej preč do hory. Našťastie nebola ďaleko, v starých časoch mávali horu hneď za dedinou. Iba neskoršie ju vytínali, lebo chceli mať viac lúk i rolí, čo by ich mohli obsievať.

Ale ani obor dlho nečakal a nestaral sa viac o tetku. Bál sa, aby naň nebodaj ešte dakto iný nevyčľapol hrniec vriacej vody. Pobral sa ďalej, ale po ceste sa jedoval a kričal, až sa hory ozývali. Ani jeho kamaráti vtedy nepochodili v Tepličke najlepšie, tiež sa im vraj ušlo, čo nechceli. Do Tepličky už viacej neprišli.

Odvtedy mali všetci ľudia v tejto dedine od obrov pokoj. Nikdy však na nich nezabúdali a často rozprávali o tom, ako sa stará Madáčka pred nimi zratovala. Najmä deti veľmi rady počúvali, keď sa o tom vravelo.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013