Ľubietovskí trpaslíci

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 760 slov
Počet zobrazení: 1 972
Tlačení: 214
Uložení: 227
Ľubietovskí trpaslíci (Rozprávka)
Minuli sa časy, keď bola Ľubietová chýrnym mestom, chýrnejším ako ktorékoľvek iné mesto v Uhorskej krajine. Bolo to vtedy, keď sa v jej vrchoch dolovali drahé kovy. Najprv zlato a neskôr aj meď.

Ľudia dobre vedeli, aké bohatstvo majú v zemi. Preto v nej kopali, kutali, hľadali po okolí. Ľubietová bohatla, široko-ďaleko sa jej v banskom remesle i v blahobyte iné mestá nemohli vyrovnať. Ale v jednom roku sa akoby zrazu koleso zvrtlo. Všeličo sa o tej premene neskôr rozprávalo.

Vraj v tom roku, keď už bol ľubietovský chotár od vŕtania samá diera, kedysi po polnoci vyšli baníci zo štôlne priamo ta, kde bol revír Čierne peklo. Dodnes sa tak volá. Bolo to uprostred zimy, keď všetky vŕšky pozakrýval veľký sneh. Iba stromy a väčšie domy z neho trčali.

Sotva vyšli zo štôlne, všetci začuli čudný šum, čo sa na spev ponášal.

„Kto tu môže nôtiť tak neskoro v noci?" osmelil sa povedať jeden baník. Iný zas, čo mal lepšie oči, zrazu zastal a zvolal:

„Nielenže si spieva, ale aj tancuje... Nože sa dobre prizrite!"

A naozaj. Neďaleko od miesta, kde vyšli spod zeme, baníci zazreli drobulinkých chlapíkov, ako tancujú pri mesiačiku, vyskakujú a pospevujú si veselé pesničky. Vyobliekaní boli tak utešene, že radosť bola pozerať sa na nich. Len nevedno prečo, všetci do jedného boli bosí.

Baníkom sa veľmi uľútostilo, keď videli mrznúť tieto nebožiatka. Jeden z nich, čo nemal detí, povedal tichulinkým hlasom, aby drobizg nevyplašil:

„Patrilo by sa im doniesť dajakú obuv." A druhý na to:

„Veru hej, dosť sa nám pri robote napomáhali. Zlaté žily nám ukazovali v zemi, preto sa nám darilo."

„Aj pomoc neraz priniesli, keď sme ju najviac potrebovali. Koľko ráz nás varovali, keď nás malo stihnúť nešťastie."

A jeden za druhým vyratúvali, ako im trpaslíci šli poruke, keď kopali hlboko v zemi. Nakoniec sa rozhodli:

„Dáme im spraviť papučky z červeného súkenka..."

A na čom sa dohodli, to aj vykonali. Hneď na druhý deň rozkázali ľubietovskému čižmárovi ušiť z tenkého súkna drobnú obuv. Aj mieru mu podľa stôp v snehu dali. Šuster pokrútil hlavou, keď sa mal chytiť do takej roboty. Zahundral:

„Jakživ som nešil také čosi. Komu len môžu byť na nohu?"

No predsa sa pustil do roboty a papučky ušil, ako mu ľubietovskí baníci prikázali. Netrvalo dlho a baníci sa poberali s hotovou obuvou na miesto, kde nedávno videli trpaslíkov.

„Len aby tam boli," robil si starosti ktorýsi z baníkov.

No keď sa presvedčili, že sa neustávali nadarmo, zaradovali sa. Znovu na vlastné oči videli, ako sa drobní ľudkovia bosí zvŕtajú po snehu a spievajú si nôtu, čo ešte nikde nezačuli. Jeden z baníkov sa k nim priblížil a začal vynukovať:

„Tu máte, obujte sa!" A veru zle urobil, že ich takto núkal. Trpaslíkom odjakživa nikto z ľudí nesmel rozkazovať. Skôr ich bolo treba počúvať a vždy vykonať, čo si oni žiadali. A keď ich ľudia chceli dačím obdarovať, mali im to bez slova nechať niekde nablízku, a nie im podarúnok nasilu tisnúť.

Drobní chlapíci pribehli k papučkám a poobzerali si ich z každej strany. Ba hneď na nich začali rozväzovať šnúrky a obúvali si ich na drobulinké nožičky. Ale baníci sa preukrutne začudovali nad tým, že sa trpaslíci netešia obuvi, čo im prichystali. Jeden z nich hneď nadhodil:

„Veď sa len pozrite! Nielenže sa neradujú, ale ešte aj osmutneli." A druhý doložil:

„Počuť ich, ako fikajú. Pozrite, aj si slzy utierajú."

„Čo sme im len vykonali, že takto prijímajú náš dar?" hútali baníci. Už-už sa chceli trpaslíkov spýtať, prečo smútia namiesto toho, aby sa radovali, keď jeden trpaslíček zažalostil:

„Už nás ľubietovskí baníci vyplatili. Rozkázali nám, aby sme si poobúva-li, čo nám doniesli. Odo dneška si pôjdeme hľadať inde robotu.

Tam, kde nemusíme nosiť tieto papučky."

A prv ako im baníci stihli dačo povedať a vysvetliť, stratili sa v zemi ako mravce. Viac ich v Ľubietovej ľudské oči nevideli.

Pre Ľubietovčanov to bola veľká škoda, že im piadimužíci utiekli. Od toho dňa sa už v baniach nikomu nedarilo tak ako v časoch, keď ich stretávali v štôlniach alebo inde pri robote. Horšie však bolo, že aj zlato a medené žily sa im zo dňa na deň priam spod krompáčov strácali.

Napokon sa baníkom zdalo, akoby sa bolo všetko bohatstvo vyparilo spod zeme. Ale skúsenejší iné vraveli:

„Trpaslíci ho odniesli preč, lebo sme im rozkazovali."

Nevedno celkom dobre, prečo Ľubietovčania zrazu prišli o vzácne bohatstvo a či ho naozaj trpaslíci preniesli do chotárov, kde sa im lepšie páčilo. Iba to sa vie, že Ľubietová potom schudobnela a že nakoniec bola taká ako iné dediny.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#lubietavksy trpaslici


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu