O mlynárkinom videní

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 791 slov
Počet zobrazení: 1 897
Tlačení: 188
Uložení: 189
O mlynárkinom videní (Rozprávka)
Jednému mlynárovi v Zemplíne pribudol v dome šumný chlapček. Taký bol utešený už po narodení, že mu ho všetci závideli. Mlynár sa mu tiež veľmi zaradoval a jednostaj k nemu odbiehal od roboty, čo sa naň nevedel vynadívať. Aj kmotra, čo chlapca niesla na krst, mu povedala, že krajšie dieťa sa v dedine sotva narodilo. Ale hneď mu aj prikazovala:

„Kmotor, na toho synáčika si dávaj pozor, lebo nevedno, kto sa ti môže naň ulakomiť, keď je taký súci!"

„Radšej zaň dám svoj život, ako by som mal chlapca stratiť," dušoval sa mlynár.

Mlynár naozaj každý deň dohliadol na ženu i na dieťa. Od mlyna ďaleko neodbiehal, a keď sa mal dakedy vzdialiť, radšej poslal paholka.

Nielenže nevykročil z dediny, ale nezašiel ani na horný koniec, kde si zavše rád povravel s jedným kamarátom. A keď ho žena posielala, aby šiel medzi ľudí, že ho už zastúpi pri robote, neprivolil za nič na svete. Len toľko jej povedal:

„Nepôjdem, lebo dakto sa nám môže pripliesť do cesty!" A ostal doma.

Raz neskoro večer po robote si mlynár sadol na stoličku v izbe, kde žena opatrovala chlapčeka. Chcel si trochu odpočinúť. Sotva sa však pohodlne usadil, pochytil ho spánok a už aj spal ako zarezaný. Nespal už poriadne zopár nocí, iba bdel ako myš na vreci. Žena si vtedy pomyslela:

„Chudák, dočista je zmorený. Ale teraz vstanem, urobím dačo po dome, kým sa nezobudí." Lenže nevstala. Iba si sadla na peľasť postele, že porozmýšľa, čoho sa skôr chytí. Vtedy akoby aj jej sadol spánok na oči a na chvíľu ich privrela. Ale v tom okamihu zazrela, že sa pod oblokom čosi mihlo.

„Vari k nám len dakto nejde? Tak neskoro v noci. . ." prebehlo mlynárke mysľou. Rozhodla sa, že sa postaví na nohy, ale vtedy už vo dverách stála akási žena s fľašou v ruke. Nebola z ich dediny.

„Poďte, kmotra! Vypijeme si! Patrí sa, keď máte najkrajšie dieťa v dedine," zavolala na mlynárku.

„Odkedyže sme my kmotry?" pomyslela si mlynárka a chcela jej dačo odvrknúť. Lenže jazykom nemohla ani hnúť, celkom jej zdrevenel. A tá cudzia žena hybaj rovno ku skrini, kde zazrela poháriky. Dva z nich schytila do ruky a pribehla k posteli. Mlynárka vraj zreteľne videla, ako vyberá poháriky i začula ešte aj ich cvengot.

„Veď len poďte, poďte, čože by ste ohrdili! Aj chlapcovi sa bude lepšie vodiť, keď si vedno vypijeme," ako vábi, tak vábi šestonedieľku z postele. A tá ustavične cíti v hrdle, sťaby jej dakto pchal do hrdla kusy handár. Hláska nemohla vydať zo seba a pohnúť sa tiež nevládala. Iba oči trocha pootvorila, že sa lepšie pozrie, kto sa jej núka do kmotrovstva. Keď však videla, kto pri nej stojí, načisto od strachu zmeravela. Hlavou jej ako blesk prebehlo:

„Mamuna! Nikto iný, len ona!"

A to bola taká žena, čo striehne na malé deti. Ak si matka nestráži dieťatko a nebodaj od neho vstane, kým sa nepominie šiesta nedeľa, dieťa mu vezme. Ešte šťastie, že nevstala a nepostavila sa pred ňou na nohy. Teraz ju bolo treba čo najskôr zahnať, aby ju viac nepokúšala a mala od nej pokoj. Ako to však urobiť, keď sa na posteli nevie pohnúť?

„Keby som mohla aspoň ruky zdvihnúť a chlapca k sebe privinúť!" túžila mlynárka. Ale kdeže . . . Celé telo jej zmeravelo a údy akoby sa jej prilepili na posteľ.

Stŕpnutá žena nakoniec predsa len pozbierala posledné sily, ba aj mykla prstom na jednej nohe. A práve pri tom pohybe sa mamuna zháčila a odskočila od postele. Na šestonedieľku vypleštila velikánske oči a jedovato jej dovrávala:

„A čože ma, kmotra, takto odháňate, há?" No keď sa mlynárka zasa pohla, mamuna skočila nabok, akoby ju bol dakto odsotil. Mlynárka sa preveľmi zaradovala, že sa táto stvora bojí každého pohybu, a od radosti vykríkla. Jej muž sa naskutku zobudil, skočil na obidve nohy a priskočil k posteli. Chytil ženu za ruku a zvedavo sa jej vypytoval:

„Prečo kričíš? Vari ti chcel dakto ublížiť?"

„Veru chcel ..." A hneď vyrozprávala mužovi, čo videla, aj to, ako ju tá potvora vábila, aby si s ňou vypila. Keby jej bola vyhovela, zišla z postele i oblizla z pohárika, bolo by po ich dieťati. Veď koľko ráz sa už stalo, že ženy prišli o deti, lebo si na ne nedávali pozor.

Muž ju potom začal tíšiť, upokojoval ju, že sa už nemusí báť, že on už na nich dá pozor.

Obaja sa chytro pozreli na dieťa, či leží tam, kde ho položili a či ho tá potvora nebodaj neuchytila. Dieťatko spalo, občas pohlo rukami, ba v spánku sa aj usmievalo.

Do mlyna už potom mamuna nevkročila. Ale bola v iných domoch a kohosi vraj v noci veľmi gniavila. Muselo v tom dačo byť, keď tak ľudia vraveli. Neraz sa kadečo postávalo.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu