Ako ľudia premohli psotu

Ako ľudia premohli psotu (Rozprávka)
Kedysi všelijaké potvory chodievali pomedzi ľudí a veľmi ich sužovali, keď zistili, že sa nevedia brániť. Aj psota v starých dodriapaných Šatách ako vandrovnícka zavše prešla z dediny do dediny. A beda bolo tomu domu, kde sa usadila! Naskutku sa zahniezdila do všetkých štyroch kútov a hovela si v nich, akoby bola gazdinou.

Raz táto pliaga pritrielila aj do Krakovian pri Piešťanoch. A len čo prišla na kraj dediny, už od prvého domu sliedila, či ju dakde nezavolajú.

Ale horkýže!. Nikto o ňu nestál, nebolo toho, čo by sa jej bol prihovoril, a to ju strašne napálilo. Srdila sa uprostred cesty, zatínala päste, až napokon napajedene zasyčala:

„Pôjdem ta, kde sama budem chcieť!" Aj tak hneď urobila, lenže si nevybrala hocikoho. K naj statočnejšiemu človekovi sa zrazu vovalila. Poctivý kováč, čo každú vec robil, ako sa patrí, ten jej padol do oka. Psota naozaj prekročila prah jeho vyhne a odvtedy sa kováčovi celkom prestalo dariť. Groš sa za nič na svete nemohol udržať v jeho dome, i škody pribúdalo zo dňa na deň. Najhoršie bolo, že aj choroby začali gniaviť kdekoho v rodine. Kováč sa však čoskoro dovtípil, kto mu vodu múti v dome.

„Viem, prečo sa mi zle vodí. . . Psota sa mi vovliekla do domu a teraz ma chce hrdúsiť." Tak sa komusi žaloval. Potom však zaťal zuby a sám seba posmeľoval: „Lenže to sa ešte uvidí, kto z nás bude šikovnejší!"

Kováč sa rozhodol, že psotu musí čo najskôr vypšikať z domu, kým ho načisto neprivedie na mizinu. Preto sa kdekoho vypytoval, čo robiť-.

Ľudia mu kadečo odporúčali. Najlepšie mu však poradil jeden starec.

„Psoty sa zbavíš, keď budeš od rána do noci tak kladivom tĺcť po nákove, aby to čo najďalej všetci začuli. Ale od roboty neodbiehaj, neustále tlč! Tá pliaga to nevydrží počúvať. Uvidíš, že radšej preč odíde, ako by jej malo v ušiach zaľahnúť."

A veru mu starec dobre poradil. Keď kováč po celé dni neprestajne udieral kladivom po horúcom železe, psotu z toho začali bolieť uši.

Nemohla urobiť nič inšie, ako sa pobrať z kováčovho príbytku a hľadať si miesto inde.

Dlho sa však neustávala s hľadaním, lebo začula také zvuky, čo ju veľmi vábili. Psota odjakživa rada vhupla aj do takého domu, kde pri jedení lyžicami klepkali po tanieroch alebo nožmi a vidličkami štrngali. Nuž keď sa jej odkiaľsi z prostriedku dediny doniesol do uší takýto hrkot, srdce jej podskočilo od radosti a hneď aj zvýskla:

„Tam sa teraz usalaším!"

Pri obede vtedy štrngali lyžicami u Hrčkov. Psota sa k nim cvalom rozbehla.

Chudáci Hrčkovci chytro vybadali, aká pliaga sa im vovliekla do domu. Od toho dňa sa im v gazdovstve naskrz nič nedarilo. Najprv im ľadovec stĺkol všetko obilie a potom im začal z ničoho nič hynúť statok. A v tom nešťastí im nevedel nikto pomôcť, darmo sa chodili žalovať po celej dedine.

„Psotu máme v dome... Ak sa jej nezbavíme, istotne prídeme o všetko. Drží sa nás zubami-nechtami, prilepila sa na náš dom, teraz len tak ľahko neodíde. Poraďte nám, čo by sme mali robiť, aby sme neprišli celkom na mizinu!" Vtedy im jedna žena povedala:

„Oj, tej prejdete cez rozum, keď sa proti nej všetci do jedného vzopriete. Ale pasovať sa s ňou môžete začať iba na Štedrý večer. Vtedy nech každý jeden schytí metlu do hrsti a vymetajte kúty! Nesmie v nich ostať ani smietky. Potom zapáľte na stromčeku sviečky a poberte si zvonce. Každý musí zvoniť z celej sily a chodiť pritom z izby do izby. Psota sa naisto pohne z vášho domu. A keby sa nebodaj predsa len chcela vrátiť nazad, vždy len každý kút v pitvore i v izbách povymetajte a potom nech si každý vezme do ruky zvonec. Keď budete naraz nimi lomoziť, nebude mať chuť vracať sa späť."

Hrčkovci ešte ani jeden rok Vianoce tak túžobne neočakávali ako vtedy, keď mali psotu v dome. A keď nakoniec prišiel Štedrý večer, kto mal v dome ruky, každý sa chytil metly. A zametal nielen po izbách, ale aj v komore a v pitvore. Ešte aj holohumnicu tak vyčistili ako ešte nikdy. A hneď na to vyzváňali zvoncami, jednostaj nimi hrmotali po izbách, po dvore, že ich počuli všetci, čo bývali v tej istej ulici.

Keď Hrčkovci robotu skončili, veľmi sa im uľavilo na srdci. Všetci sa zaraz cítili spokojnejší, i s väčšou chuťou jedli. A jeden z domácich sa vtedy aj zastrájal:

„Nech sa len opováži nazrieť k nám, metlu na nej dolámem!"

Od toho Štedrého večera bola u Hrčkov v celom dome taká čistota, že ju naskutku zočil každý, čo prekročil prah ich domu. Aj sa im celkom inakšie vodilo. Statok mali ako najlepší gazdovia v dedine a peniaze sa im tiež čoraz viac sypali pomedzi prsty. Ani na úrodu sa už škoda nehrnula, preto časom skoro celkom zabudli, že sa kedysi pod ich strechou zahniezdila psota. Iba starý Hrčka zavše pripomínal deťom, aby sa pred ňou mali na pozore. Aj to im pripomenul, aby všetky izby v čistote držali, lebo tej sa vraj psota najviac bojí...