O cudnom kurčati

O cudnom kurčati (Rozprávka)
Istý sedliak z Hoštinej v Záriečskej doline, čo už bol zopár rokov vdovcom, skočil raz strmo do komory, lebo začul, že tam čosi piští. Otvoril chytro dvere a tu - kurča . . . Ale nie hocijaké. Také kostrbaté bolo, i perie malo mokré, akoby ho dakto priam pred chvíľou vytiahol z vody a oblokom šmaril do komory. Nikto ho však dnu nehádzal. Samo si našlo cestu dolu komínom, keď vonku lialo ako z krhly. Šmyk! Vošlo, kde ho nevolali.

A to kurča - to bol zmok. Vyliahlo sa na Mateja z vajíčka, čo kohút vysedel. A práve taký operenec mal odpradávna veľkú moc. Lenže gazda nevedel, akého má hosťa v dome. Nuž sa naň iba díval, prezeral si ho, či je také ako iné kurčatá. Zrazu čudne zapišťalo a začalo sa striasať, sťaby ho zima mrvila. A v komore bolo celkom teplo. Gazda nato zhíkol:

„Ale veď tebe zrno spod peria prší! Kde sa ho toľko v tebe berie?"

Čím sa kurča viac natriasalo, tým viac krásneho, čistučkého zrna z neho napadalo. A toľko ho priam pred jeho očami nazhadzovalo, že ho bolo čoskoro viac ako pol komory. A zmok sa len triasol a triasol.

„Ech, mne tu ktosi veľmi žičí! Tak sa mi vidí, že ešte dnes budem mať viac obilia ako najzámožnejší sedliak v dedine," tešil sa gazda, keď videl, ako sa mu pred očami zapĺňa komora. Ani mu na um neprišlo vyhodiť kurča dakde na dvor. Iba ráno, keď pre zrno nemohol ani len dvere otvoriť, takto začal hútať:

„Toto tu nie je rúča robota ... A nech si kto čokoľvek myslí, zrno bude naisto dakomu chýbať. Nemal by som sa ho dotknúť."

A v tej chvíli mu prišlo na um aj to, že sa toho kurčaťa musí čo najskôr zbaviť. Do smrti by sa trápil, že zbohatol z dajakých cudzích mozoľov. Nakoniec sa rozhodol:

„Ech, vždy je lepšie vrátiť sa z kratšej cesty! Kurča vezmem a zanesiem do druhého chotára. Nech si ho berie lakomec a taký človek, čo chce mať stoj čo stoj viac ako iní ľudia."

A tak sedliak schytil zmoka do ruky, zakrútil ho do vlnenej šatky a hybaj s ním krížom cez pole k Brvnišťu. Keď už bol za dedinou, položil ho k priekope, že si samo zájde bližšie k ľuďom.

Potom sa obrátil a pokojne kráčal nazad domov. No sotva došiel pred bránu, už zvonku začul taký istý piskot ako nedávno v komore.

Prebehol očami po dvore - pri maštali kurčatisko! Triaslo sa akoby od zimy, pišťalo, a hybaj trepotať obidvoma krídelkami. Z miesta sa však nepohlo, len rozhadzovalo okolo seba samý nečin.

Netrvalo dlho a už bolo okolo neho toľko, že by ho mohol zaraz na voze odvážať. Gazda skríkol nahnevane:

„Ký beťah mi ťa sem dovliekol? Či ti azda nebolo dobre tam, kde som ťa odniesol?" Kurča len zapišťalo a sedliakovi sa zdalo, že sa mu posmieva. Vošla doňho zlosť, znova ho schytil a utekal s ním k potoku. Nech sa v ňom hoci aj utopí, len aby sa ho navždy zbavil. Potom čľapol zmoka do najväčšej hlbočiny, a keď z nej nevyšiel dlhší čas, pobral sa spokojne domov.

„Teraz už naisto budem mať od teba pokoj!" pomyslel si. No znova sa mýlil. Sotva sa blížil k domu, kurčatisko už zas piští a piští. Ibaže nie v komore, ani vo dvore pri hnojisku, ale v prednej izbe. Sedliak s veľkým hnevom otváral bránu i dvere na izbe. Pritom už iba na to myslel, ako to zviera v ruke stisne a šmarí ho o zem, že sa naskutku vystrie a viac nevstane.

Keď však vošiel do izby, hneď sa zháčil. Zmok stál na stole a čivkal, až mu v ušiach zaliehalo. Natriasal sa ako vtedy, keď ho zočil prvý raz.

Teraz však z neho nepadalo zrno, ani hnoj sa okolo neho nekopil, ale pršalo z neho zlato. Po celej izbe sa kotúľali zlaté peniaze, ba i pod stôl sa ich množstvo nahrnulo. Sedliak si zašepkal:

„Všetko núka, po čom túži sedliacka duša. Ale mňa nezvedieš, tých peňazí sa nedotknem, čo by som mal ísť hneď po žobraní. Len by som rád vedieť, ako sa navždy od teba oslobodiť."

Nič však nevymyslel. Iba v tom si bol načistom, že zmok znovu nazad prikvitne, nech by ho aj na kraj sveta zaniesol. Začal sa kdekade žalovať, akú potvoru má v dome. Vraj sa ani nestratí, ani neutopí, ani inak sa jej nevie zbaviť. Jeden chlap mu však poradil:

„Nemusíš ho ani ďaleko nosiť, ani sa s ním kadejako zhrýzať, len ho vlož do košíčka a zakop do zeme. Ak ho poriadne zemou prihrebieš, jakživ ti pod nohy nepríde."

Sedliak viac nehútal, len sa zvrtol a hybaj po zmoka. Ľahko ho našiel, lebo jednostaj pišťal a striasal sa. Schmatol ho do obidvoch rúk, vložil na dno košíčka a zašiel s ním pod horu. Tam vykopal hlbokú jamu a košík aj so zmokom do nej zahrabal.

„Bodaj si sa rovno do pekla prepadol a nikdy viac ku mne nevrátil! Nechcem ťa viac vidieť!" pomyslel si pri tom.

Konečne sa mu želanie splnilo. Keď prišiel domov, už si bol istý, že sa neustával nadarmo. Na dvore ani vnútri v dome nebolo ani slychu po dajakom piskote. Iba sliepky krákorili a občas zakikiríkal kohút.

Veľmi sa však začudoval, keď nazrel do komory a v nej ani zrniečko. Sťaby ju bol dakto vymietol, nič v nej neostalo. Potom utekal do izby, lebo ho zvedavosť schytila, či v nej nenájde aspoň jeden dukát. Stôl však bol prázdny a pod ním tiež iba holá podlaha, po peniazoch ani chýru, všetky sa dakde prepadli.

Ale predsa len po čudnom kurčati čosi ostalo. Každého, kto vošiel do gazdovho dvora, alebo nakukol do izby, zarazil zlý vzduch. Gazdiná musela dlho vetrať, kým vypáchol všetok smrad. Sedliak už naisto vedel, že zviera bol zlý duch, čo sa premenil na zmoka. Veľmi sa radoval, že sa ho nakoniec predsa len zbavil a že bude mať od neho pokoj. Nikdy mu nebolo ľúto, že si ho neponechal pri sebe, lebo by bol neskôr veľmi zle pochodil.