Kým Lucka k nám dokľucká...

Kým Lucka k nám dokľucká... (Rozprávka)
Po dedinách sa vedelo, že v deň Lucie ženy nesmeli priasť. A nielen nite nesmeli súkať, ale ani sa vretena dotknúť. Vraj beda by bolo takej žene alebo dievke, čo by na to nedbala a chytila sa pradena. Hneď by k nej prišla Lucka a taká priadka by veľmi zle obišla.

Zavše sa stávalo, že mladšie ženy i dievčatá tomu neverili a na Luciu sa chytali kúdele. Ale neraz veľmi obanovali, že sa púšťali do roboty, ktorú sa v ten deň nepatrilo robiť. Aj v Potvoriciach jedna dievka mohla zle pochodiť za to, že si sadla pod kúdeľ, keď iné priadky na pradenie ani len nepomysleli.

Keď k nej prišla na Luciu pred večerom jej najvernejšia kamarátka, iba zhíkla, keď zbadala, že súka niť na vreteno. Nuž jej zaraz dovrávala:

„Vari aj dnes pradieš? Nevieš, že môžeš zle obísť? Poď radšej chytro k nám medzi dievčatá! ..." Dievka iba zavrtela hlavou a so smiechom začala vykladať, že ona sa ničoho nebojí. A keď k nej Lucka chce nasilu prísť, nech len príde, ani troška sa jej nezľakne. Napokon z nej celkom ľahkomyseľne vyhŕklo:

„Kým Lucka k nám dokľucká, zatiaľ si vretienko nafľuckám!"

Kamarátka iba pokrútila hlavou, čosi jej ešte povedala a potom chytro fujazdila preč. Lenže priadka čoskoro zbadala, že to nemala vravieť a že by bola bývala lepšie urobila, keby bola vreteno zaraz odložila nabok. Ešte ho ani dva či tri razy nezašúľala, tu začuje, že sa ktosi tichulinko na prstoch vkráda cez pitvor do izby, kde priadla. Odrazu sa odchýlili dvere a v nich čosi také ako mladá žena v bielych šatách.

Mala okrútený závoj , ani len tvár jej preň nebolo vidieť. Dievka vykríkla od prekvapenia, aj dych jej hneď vyrazilo.

„Lucka, beda mi!" preblesklo jej hlavou. Hej, veru ona, ktože iný by to mohol byť? Ale dlho sa na ňu nemohla pozerať, lebo Lucka k nej zrazu natiahla ruku a prísnym hlasom začala:

„Veľmi si ma dnes zneuctila, dievka! Priadla si, keď si nemala, ba ešte si sa mi aj vysmievala... Trest ťa neminie... Tu máš snop slamy a tieto vretená! Do zajtra večera slamu spradieš a robotu mi odovzdáš. Ak to neurobíš, uvidíš, čo sa bude s tebou robiť."

Lucka jej hodila suchú slamu k nohám a nasilu vtisla aj plné náručie vretien. Potom odišla. Stúpala tak potichučky, že nebolo počuť nijaký krôčik. Dievka ostala sedieť ako bez seba na lavici a triasla sa na celom tele. Čo len má teraz robiť? Veď ktože to kedy slýchal slamu priasť a nite z nej súkať! A k tomu toľko vretien ako pre všetky dievčatá z dediny.

Od tej chvíle sa ničoho nebála tak ako zajtrajšieho dňa, lebo si bola istá, že nebude môcť splniť, čo jej Lucka prikázala. Chodila po dome i po dedine, akoby v ten deň načisto o rozum prišla. Slova z nej nikto nevedel vytiahnuť. Nechcela sa nikomu priznať, čo jej leží na srdci a múti hlavu. Ale keď ju strach čoraz viac opantával, nakoniec nevydržala a rozbehla sa k jednej tetke, čo jej už kedysi dobre poradila. Tej sa vyžalovala. A tá hneď:

„Jaj, dievča moje, zle je s tebou! Veľmi zle..." Dievka sa rozplakala, ale tetka ju tíšila:

„Veď už len neplač, ale radšej chyť rozum do hrsti! Teraz musíš byť múdrejšia ako Lucka!" A prv ako sa nešťastnica trocha upokojila, takto jej poradila: „Slamu nepraď, ale zanes ju radšej kozám ako krmivo, tým patrí!"

„Ale ako do zajtra napradiem toľko vretien?" skočila dievka tetke do reči. A tá radila:

„Na každé vreteno okrúť zopár nití, aby nebolo prázdne. A také daj Lucke, azda bude spokojná!"

Dievča sa nedôverčivo pozrelo na tetku, ale potom poslúchlo. Pobralo sa domov a hybaj na vretená navíjať nite. Na každé z nich natočila práve toľko, ako keď priadka začína priasť. Lenže aj s tým mala dosť roboty. Sotva na každé vreteno čosi navila, už sa stmievalo. A práve vtedy, keď chcela zažať lampu, dvere na izbe sa tichučko otvorili a v nich stála Lucka. Dievčina však kroky nepočula, iba sa dívala, ako sa

Lucka tisne cez dvere. Najprv dúfala, že sa azda neozve, ale tá sa začala bez okúňania vypytovať:

„A či si priadla, ako som ti kázala?"

Dievka nepovedala nič, len hlavou prikývla a bez slov vsypala Lucke všetky vretená rovno do náruče. Lucka sa našťastie nepozrela, koľko je na nich priadze. Iba rukou každé ohmatala, či nie je prázdne. Ale ani jedno nebolo bez priadze, na každom boli nite.

Medzitým sa dievka triasla od strachu a tŕpla, čo s ňou teraz bude. No nič sa jej nestalo. Lucka sa s takouto robotou uspokojila. Nakoniec sa ešte raz vo dverách obrátila a pohrozila jej prstom. Dievka zreteľne počula, čo jej povedala už spoza dverí:

„Dobre ti radil, kto ti radil!" A tak ticho ako vošla, aj z domu odišla.

V dedine zazreli Lucku aj inde, do samých Vianoc ostala v Potvoriciach. Chodila pomedzi ľudí a niektorým deťom dala aj podarúnok. Ale to všetko bolo už dávno, pradávno, ani tí najstarší sa nepamätajú, ako to celkom bolo.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10131-kym-lucka-k-nam-doklucka/