Svetlonoc na Kamennom vrchu

Svetlonoc na Kamennom vrchu (Rozprávka)
Kto niekedy chodil po poli?

Starí ľudia vraj v našej prírode stretli aj bytosti, čo sa dávnejšie pominuli, ale pre rozmanité priestupky a zlé činy nemali pokoj ani po smrti. Preto sa museli znova vracať medzi ľudí a trpieť za vykonané zlo, ba aj odčiniť napáchané krivdy. Naši predkovia si mysleli, že svetielkujúce výpary nad močiarmi nie sú nič iné ako duše krivoprísažníkov a tých, čo nespravodlivo súdili. Najčastejšie ich volali svetlonoce, ale mali aj iné mená. Keď ich človek zazrel, vtedy nesmel hvízdať, kričať alebo nebodaj ujúkať. Svetlonoc by naskutku pripálila, opovážlivcovi by mohla zmiasť chodník a vodila by ho po cestách a necestách. Aj do močiara by ho ľahko zaviedla...

Cesty miatol aj bludník, čo sa v noci premieňal na zvieratá, najčastejšie ho ľudia zazreli v podobe čierneho psa. Na Kysuciach chodníky mýlila nočnica. V záhorských dedinách a mestečkách si deti museli dávať veľký pozor pred kľakanicou. Ak sa dajedno dieťa naháňalo ešte po večernom zvonení, mohla ho uchytiť. No a beda tomu, kto sa jej dostal do rúk!

V horách a po poli bolo počuť dakedy čudné spevy. Niesli sa vraj poľom a vychádzali aj spod hlbokej zeme. Aj víly mohli spievať v nočnom čase, vábili takto mládencov, aby ich potom mohli umoriť v tanci. Ech, nehodno bolo v starších časoch chodiť po noci... Na Horehroní vydávala v noci ťahavé tóny grgolica. Bola to taká žena v roztrhaných šatách a so strapatými vlasmi, čo si raz dobre dieťa nestrážila, a preto oň prišla. Potom sa jej pomútila hlava a od tých čias behá po poli a kvíli do neskorej noci. Tie čudesné hlasy vydával však neraz vietor a spod zeme prenikali zvuky zurčiacej vody, čo sa predierala pomedzi pukliny, alebo aj kvapkala, najmä v krasových oblastiach z väčšej či menšej výšky. Ale vždy bolo lepšie sa do takýchto hlasov nemiešať a v noci byť radšej ticho. Veď sa ani nepatrilo rušiť tých, čo spali.

Pod Rozsutcom sa ponevieral zo salaša na salaš klbkár, čo za života kradol, a tak po smrti musel nosiť na sebe veľké bremeno a núkať, kto by mu ho vzal. Ale ťarchy sa nemohol zbaviť, nikto nechcel miesto neho nosiť jeho batoh s klbkami. Aj za bieleho dňa tam pobehúvali po poliach kadejaké bytosti. Ak veľmi pripekalo slnko, prechodila sa chotárom slnečnica s dlhými vlasmi, vyparádená ako mladucha. Vídavali ju bosú a v rozstrapkanej sukni. V niektorom kraji ju volali aj poludnica. A beda bolo každému, koho tieto stvory zazreli spať na pravé poludnie pod holým nebom. Zaraz k nemu prileteli a dobiedzali doňho. Nešťastníka z toho bolela hlava, dakedy ani precitnúť nemohol.

Dnes už nechodia po svete takéto bytosti. Ľudia sa naučili plávať, a tak ich vodníci nemôžu ľahko stiahnuť do vody. A od tých čias, ako vysušili močiare, prestali poletovať svetlonoce, ani klakaníc niet odvtedy, ako je viac svetla po uliciach, také bytosti boli nerady, keď sa im hľadelo do tváre. Kto si však nedá pozor a spí na slnku, môže dostať úpal aj dnes, nemusí ho znepokojovať poludnica.





Svetlonoc na Kamennom vrchu

V Lešti za Modrým Kameňom žili vždy smelí ľudia, čo sa hocičoho len tak nezľakli. Keď však dakto zočil nocou pobehovať drobné svetielko, akoby ktosi hojdal v ruke lampášikom, zabúšilo srdce aj najsmelšiemu chlapovi. Nešťastník vtedy mohol už iba zhúknuť:

„Svetlonoc! Beda mi!"

Raz pre takéto svetlo mohol veľmi zle pochodiť aj starý Tomáška, keď sa vracal z Hradu do Lešti. Nešiel domov rovnou cestou, ale sa pristavil v jednej krčme. Našťastie si veľa z trúnku nepotiahol, len si vzal trochu so sebou do fľaštičky.

„Ech, cestou budem mať kedy, radšej si potom pustím zo dva či tri glgy dolu hrdlom!" robil si chuť na pijatiku, keď vychádzal na ulicu. Ale hneď za dedinou si poriadne glgol, preto sa mu aj nohy rozihrali a dostal lepšiu náladu. Dlho mu však nevydržala. Ako sa blížil ku Kamennému vrchu, začal sa mu mihať pred očami plamienok ako dajaký veľký motýľ. A ako mu bliká, tak mu bliká na ceste, čoraz viac mu oslepoval oči. Pritom ustavične cítil, že sa nielen nemôže zastaviť, ale že mu nedá ani oddychovať; len ho vodí a vodí po chotári. Ten plamienok ho však neviedol po cestách a chodníkoch, ale akoby si vyberal najhustejšie kríky a pichľavé tŕne. Cez tie ho to vláčilo a po potokoch a močariskách mu osvetľovalo cestu, kde vari ľudská noha nevstúpila. Už bol na Kobole, prešiel cez Trniny, pričom nezastal ani na chvíľu, a odrazu sa brodil po močariskách. Najviac sa však naľakal vtedy, keď si už bol načistom, že svetlonoc ho zavliekla na močidlá do Krtejška. Dobre vedel, čo je to za miesto, preto skoro zamieral od strachu. Ženy tam z roka na rok močievali ľan, špinavá voda sa v nich zelenela, i žaby v nich kŕkali celé leto. Tomáškovi naskočili na tele zimomriavky a začal žalostiť:

„Veď tu sa ľahko môžem aj utopiť, ak sa tejto pliage nevyšmyknem z hrsti."

A ako si tak čosi zašepkal, svetielko mu už poletovalo okolo hlavy, dobiedzalo doň, nechcelo mu dať pokoj. Tomáška sa chcel zahnať na dotieravca, ale zrazu sa nemohol ani len hnúť. Pravá ruka mu načisto zmeravela a tak sa mu zdalo, že si ju už ani necíti. Začal sa báť, akási čudná ľútosť sa ho zmocnila, a tak horekoval nahlas:

„Keby som bol vedel, čo sa mi stane po ceste, nebol by som urobil ani krok z dediny!"

Bolo však už neskoro dačo si vyčítať, svetlonoc ho mala čoraz lepšie v hrsti. Ani ho v tú noc ľahko nepustila zo svojej moci, tak ho držala v objatí, že si to zapamätal na celý život.

Svetlonoc Tomáška zopárkrát najprv sotila do menšieho močiara, kde siahala voda len po pás. Sotva sa odtiaľ vyškriabal. Iba keď ho v ňom poriadne vymáčala ako práčka košeľu pri praní bielizne, potom mu dovolila urobiť niekoľko krokov napred. No nepodišiel ešte ani k ceste, a hybaj do močarín, kde od zimy do zimy stála páchnuca červenkastá mláka. Svetlonoc ho voviedla do bahna, z ktorého iba horko-ťažko povyťahoval nohy, a potom ho privábila k ešte väčšej močarine. Hneď nato ho schmatla za vlasy a ťahala ho do špinavej vody. Tomáška chcel kričať, volať o pomoc, že azda dakto počuje jeho hlas, ale nemohol. Hlavu mu niekto zovrel sťaby do klady a tak sa cítil, akoby ho hrdúsili. A takto ho to nútilo:

„Pi vodu, pi!"

„Och, ktože ti kedy pil vodu z močidla?" chcel namietať Tomáška, ale hrdlo ho neposlúchalo, z úst viac nevyšlo ani hláska. Chtiac-nechtiac si potom glgol zo špinavej vody. A potvora ustavične opakovala a nasilu ho núkala:

„Pi vodu, pi, keď si smädný!"

Keď sa Tomáška takmer lúčil so životom, lebo sa mu zdalo, že sa zadusí, pomyslel si na rodinu. Prišlo mu na um, že ich sotva ešte uvidí. Ale predsa ešte pozbieral posledné sily, trocha sa vystrel a chytil rozum do hrsti. Ľavou rukou siahol do kabáta a vytiahol fľašku s páleným. Sám si nevypil, ale začal on núkať:

„Už som si vypil, teraz sa aj ty ponúkni!"

Svetlonoc mu vychytila fľašku z ruky, pred jeho očami ju vyprázdnila do dna a zachichotala sa:

„Tvoje šťastie, že si ma ponúkol... Teraz ťa už pustím, môžeš ísť, kade sa ti páči. Ale beda ti, ak ťa tu ešte raz v noci stretnem, živý sa domov nevrátiš!"

Tomáška si zhlboka vydýchol, keď sa zbavil tejto špaty. Ako si len veselo vykračoval, keď ubzikol z nebezpečenstva a keď ho už nikto nedržal v pasci. Ale prestal sa náhliť iba potom, keď už kohúty ohlasovali nový deň. Doma už boli všetci na nohách a chceli ho ísť hľadať.

„Mňa vodilo po močiaroch," boli jeho prvé slová, keď vbehol do dvora. Darmo však v dedine rozprával, ako v tú noc pochodil, nechceli mu veriť. Iba keď sa presvedčili, že nielen tou cestou nikdy viac nechcel prejsť, ale že od tých čias ani len neokúsil nijaký trúnok, nuž mu uverili.