Zóny pre každého študenta

Nočné právo

Nočné právo (Rozprávka)
V papradianskej doline pod Javorníkom ľudia vídavali v noci pobehovať po poli štyri belavé svetielka. Ako dajaké veľké motýle sa mihali z miesta na miesto. Ľudia im časom dali aj meno, volali ich nočné právo. Vraj sú to duše krivoprísažníkov, čo za života nespravodlivo súdili, a teraz po smrti musia naprávať všetky krivdy.

Ale to bolo veľmi dávno, čo tie neprávosti napáchali! Vraj v tejto doline kedysi žil zámožný gazda, ktorému sa všetko málilo, čokoľvek si nahonobil. Aj majetku už mal neúrekom. Duša mu však ešte stále túžila po lúkach a po poli. Tých chcel vlastniť čo najviac, preto by sa bol najradšej zmocnil celej papradianskej doliny.

„Mať zeme, koľko sa mi zachce! To by bol potom život!" vyhŕklo mu neraz z úst. „Vtedy by si ma musel každý uctiť a žobrač by sa na mňa inakšie pozerala." Ešte aj zo sna vyvolával, čo mal na srdci:

„Zem, zem! Tej chcem mať viac ako iní! Aby sa mi nikto nemohol vyrovnať!"

Eh, veľmi zle sa žilo gazdom, ktorým sa polia stretali s boháčovým poľom. Z roka na rok im odorával z rolí a z lúk odkášal, koľko sa mu zachcelo. Najhoršie sa mali pri ňom takí, ktorí sa ho báli. S tými si robil, ako sám chcel, a odobral im, čo mu vôbec nepatrilo. Z cudzieho brával ako zo svojho, svedomie ho preto nikdy nehrýzlo.

V papradianskej doline boli odpradávna najkrajšie lúky pod Kykulou. Tam rástla tráva ako z vody a statok sa tam tiež rád popásal. Bohatý gazda mal aj tam zopár lúk, ale všetky mu nepatrili. Hneď popri jeho poli sa ťahala ako dajaká šnúra uzučká lúka jedného chudobného sedliaka. Ale iba preto bola úzka, lebo ju ten lakomec ustavične zužoval. Každý rok posunul hraničnú skalu ďalej na sedliakovu zem, až tomuto bedárovi napokon ostal akýsi pásik.

Raz sa však chudobnému sedliakovi od prekvapenia kolená celkom podlomili. Bolo to vtedy, keď sa vybral pod Kykulu, že skosí lúku vedľa lakomca, a tá bola holá ako koleno.

„Hí, veď mne ktosi nielen všetko do byľky povykášal, ale aj odviezol, čo tu narástlo."

Nemusel dlho rozmýšľať, kto mu úrodu uchmatol. Dobre vedel, kde zmizla. Srdce mu zvieral bôľ, ale aj hnev ho schytil. Zaraz sa pobral k richtárovi, že mu rozpovie, čo sa stalo. Nech urobí poriadok, keď je hlava dediny.

„Viete dobre, že pravda je na mojej strane!" povedal mu rovno do očí. Ale ten naň iba nedôverčivo fľochol očami a ledabolo odvrkol:

„To sa ešte uvidí, čia bude pravda... Na súde sa všetko ukáže..." Zhrozený sedliak sa ohradil:

„A vari sa preto budeme aj súdiť? A načo? Naši predkovia sa pre tú roľu nikdy neškriepili. Vždy vedeli, pokiaľ čie siaha." Richtár mu tvrdo odvrkol:

„Lenže odteraz to bude inakšie. My rozhodneme, komu bude patriť zem. Tebe, alebo tomu gazdovi..." Viac sa už na sedliaka nepozrel a dal mu najavo, že s ním viac nechce hovoriť.

Chudáka jeho slová nepotešili. Už vopred vedel, že súd nebude na jeho strane a že by sa aj nadarmo domáhal dajakého práva. Veď vrchnosť mu skôr odoberie, ako by mu mala dačo pridať. Ale na súd sa predsa vychystal.

Keď nadišiel deň, v ktorom sa malo o lúke rozhodnúť, pobrali sa richtár, bohatý sedliak i chudobný gazda pod Kykulu. Zastali hneď na mieste, kde bola hranica medzi dvoma roľami.

Vedno s nimi trielil aj boženík a obecný sluha. Títo dvaja teperili pod Kykulu stôl a v kapse niesli aj sviečky. Obidvaja však boli chlapi, čo si náramne radi vypili a za peniaze by ochotne podpálili dom aj vlastnému otcovi. Keď ich sedliak zazrel, vyčítavo sa spýtal richtára:

„A títo tam načo idú?"

„Svedčiť budú! Prísahou sa potvrdí, kde je pravda!" Odsekol richtár.

Teraz si už bol sedliak istý, že z tých štyroch sa ho ani jeden nezastane a že by sa aj daromne proti nim staval. Preto ešte viac zosmutnel.

Keď došli na lúku, boženík s obecným sluhom postavili stôl kdesi na úvrati a položili naň sviečky. Všetci štyria sa najprv o čomsi vedno dohovárali, ale sedliak z toho nič nevyrozumel. Len bohatý gazda prešiel zopár krokov na lúku, čo patrila sedliakovi, a potom zastal. Richtár sa k nemu obrátil a spýtal sa naoko prísnym hlasom:

„Teraz tu pred nami povedz, na čej zemi stojíš! Nech na mieste rozhodneme, ako sa veci majú!"

Boháč sa trocha zahniezdil, ale zrazu pyšne vypol prsia a takto začal:

„Nuž len na mojej! Už dávno, pradávno patrila mojim predkom. Tomuto tu," a ukázal pritom prstom na sedliaka, „dali lúku iba dočasne do prenájmu."

„Nie je tvoja, ale moja!" skočil mu hneď do reči sedliak. „Môj pradedo ju kúpil a poručil potom dedovi. Ten ju dal môjmu otcovi a vždy iba jemu patrila. Keď otec zomrel, mne ju zanechal. Preto je teraz moja!"

Richtár sa obrátil na svojho spoločníka, čo urobiť.

„Nech gazda prisahá!" Obecný sluha ešte dodal:

„Potom už budú daromné škriepky." Richtár rozhodol, aby boháč prísahou potvrdil, čo povedal.

Gazda veľa nerozmýšľal. Podišiel zopár krokov a zastal na susedovej lúke, ktorú nedávno skosil. Potom sa hrdo vystrel, zdvihol dva prsty nahor a vyriekol:

„Prisahám, že stojím na vlastnej zemi!"

Richtár, boženík i obecný sluha spokojne pozreli na seba a uznanlivo prikývli hlavami. Veď nič inšie počuť nechceli. Potom sa znova ozval richtár:

„Tak ako rozhodneme?" Boženík i s obecným sluhom neotáľali dlho s odpoveďou:

„Nuž iba tak, ako sa to prísahou potvrdilo. Inakšie rozsúdiť nemôžeme."

Od tej chvíle lúka celkom pripadla bohatému gazdovi. Potom hybaj všetci nazad do dediny.

Sedliak sa skôr vliekol, ako kráčal smutne domov. Tí štyria však trielili do boháčovho domu. Čakala ich tam veľmi bohatá hostina.

Boháč štedro častoval tých, čo mu pomáhali. Vďačný im bol za to, že mu do rúk hladko podhodili peknú lúku. Preto im ochotne nalieval do pohárikov, koľko im hrdlo ráčilo. Keď boli v najlepšej nálade, obrátil sa richtár k bohatému hostiteľovi a potmehúdsky sa ho spýtal:

„Ej, gazda, a naozaj je to tak, ako si prisahal?" Boháč sa len zasmial:

„Akože inakšie, keď som mal v krpcoch zem z vlastnej lúky. Preto som mohol prisahať, že stojím na vlastnej zemi." Ostatní sa schuti zasmiali, ba ho aj chválili za jeho šikovnosť.

Ale dlho sa v boháčovom dome netešili z jeho štedrosti.

Po polnoci sa začali poberať domov, no od stolov sa nedajbože pohnúť. Hlavy im veľmi oťaželi i všakovaké bôle im po tele chodili. A tak sa nakoniec cítili, akoby boli hadie mäso pojedli, alebo akoby im namiešal do jedla otravu dajaký zlý človek. A darmo sa potom aj liečili, zbytočne k nim volali lekárov, žeby im dajako pomohli. Ani jeden z nich nevyzdravel, jeden za druhým sa pominuli.

V dedine sa však na nich nezabudlo ani po ich smrti. Všelijaké reči sa začali šíriť pomedzi ľudí, aj to vyšlo najavo, čo vykonali pri súde.
Po čase vraj ľudia zbadali poletovať na lúkách pod Kykulou svetielka, ako keď zažne sviečky. A keď sa v prítmí ktosi lepšie rozhľadel, zazrel štyri postavy, ako nesú stôl so svetlom na miesto, kde súdili sedliaka. A keď sa im chcel dakto lepšie zahľadieť do tváre, naskutku ubzikli. Nikto sa k nim nemohol priblížiť.

V dedine sa zaraz roznieslo, že po smrti prišli krivdu naprávať. Preto chodili na tú istú lúku, pozapaľovali sviečky a znova súdili, lenže spravodlivo. Sedliakovi všetko prisúdili späť.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10134-nocne-pravo/