O vilách pod Kýčerou

O vilách pod Kýčerou (Rozprávka)
Starí ľudia neraz prikazovali deťom, aby sa v noci netúlali po horách a vrchoch, lebo ich tam môžu stretnúť víly. A vraj všelijako bývalo s takým človekom, čo sa im v noci priplietol do cesty. Tých lepších ešte pustili z rúk, ba kde-tu im aj pomohli, ale zlým ľuďom bolo beda! Víly sa s nimi tak porátali, že nešťastníci museli zlé skutky navždy oľutovať.

Aj po kysuckých vrchoch sa zavše prechádzali, najradšej vtedy, keď svietil mesiac a keď aj vietor tak utíchol, že sa na stromoch nepohol ani len lístoček. Víly mali strašne nerady vietor. Kto ich dakedy stretol, videl, že majú bledé tváre i krásne dlhé vlasy, čo si spúšťali dolu chrbtom, až im viseli niže pása. Každá z nich mala vždy na sebe tenučkú košieľku, bielu ako najčistejší sneh. Bosé pobehovali po lúke, a to tak ľahunko, akoby sa ani nedotýkali zeme, len sa ponad ňu vznášali.

„Kdeže by sa na Kysuciach vzali víly?" krútili hlavami tí nedôverčivej ši ľudia. A sotva by bol dakto tomu veril, keby ich na vlastné oči neboli videli ženy a niekedy aj chlapi a mládenci. Ale zo všetkých si ich najlepšie obzrela tetka Furkuľa zo Starej Bystrice, ktorá na ne hľadela celkom zblízka, ba aj rozprávať ich počula.

Raz sa táto tetka vybrala so svojím mužom na drevo pod Kýčeru. Lenže, ako to už býva, v jeseni sa dni krátia a pri dennom svetle sa už nedá toľko urobiť ako v lete. A tak ani jeden z nich nezbadal, že sa na nich privalila hustá tma ešte prv, ako naložili drevo do voza. Horšie však bolo, že sotva sa pohli do doliny, v závoze zavadili osou o skalu a potom sa už s vozom nedalo ďalej hnúť. Ale akože by aj mohli urobiť čo len krok, keď sa im koleso polámalo a rozsypalo na drobné kúsky, sťaby im bol dakto počaril.

„Och, čo len teraz budeme robiť proti noci?" začala bedákať žena, keď zazrela pod vozom namiesto kolesa iba triesky. Ani mužovi to nebolo jedno, keď sa presvedčil, čo sa im stalo, a keď spod voza namiesto kolesa vyberal iba kúsky dreva. Najprv sa poškrabal za ušami od veľkej starosti, ale o chvíľu už upokojoval svoju ženu:

„Viem o jednom gazdovi, čo býva celkom dolu pod Kýčerou. Zabehnem k nemu, nech mi požičia koleso, iste mu nebude chýbať. Drevo musíme doviezť, keď sme ho už naložili, škoda by bola odísť naprázdno."

„A ja sa kde podejem, kým prídeš nazad?" zabedákala žena.

„Azda tu mám ostať?"

„Nuž veru, býky tu nemôžeme nechať iba tak," rozhodol muž.

Čo mohla potom Furkuľa robiť? Musela muža poslúchnuť. Ostala pri záprahu' a dávala naň pozor, aby sa daktorý z býkov nesplašil a neutiekol do doliny. Ale ešte pre istotu zavolala za mužom:

„Len sa chytro vráť, aby ma tu nebodaj strach neschytil!"

Chlap sa stratil v tme a žena stála pri voze. Býky našťastie stáli pokojne v závoze a prežúvali, akoby mali pred sebou žľaby s potravou.

Muž sa však dlho nevracal. Darmo ho vyzerala, daromne hľadela do diaľky, či nezbadá, ako sa dačo dolu hýbe. Nič nevidela, nezačula nijaký hlások. Všade bolo ticho a taký pokoj, aký Furkuľa dávno nezacítila, keď ostala dlhšie v poli. Iba mesiac sa ponáhľal po oblohe a osvetľoval všetko tak jasne, že by vari pri takom svetle mohla aj vyšívať.

Ženu však strach nepopustil ani len na chvíľku, aj slzy sa jej tlačili do očí, lebo jej prišlo na um:

„Muž o mňa nedbá, nechce sa mu ponáhľať."

Začala rozmýšľať, či by hádam neurobila lepšie, keby záprah nechala v závoze a keby sa sama rozbehla do doliny, možno by aj muža po ceste stretla. Veď čo, ak tu nebodaj ochorie od strachu? Už-už tak chcela urobiť, keď odrazu začula v diaľke prekrásny spev. Ustavične sa k nej blížil, hlasy sa zreteľne zosilňovali.

„Oj, kto to len môže byť, takéto nôty nikto v tomto kraji nepozná," pomyslela si žena a napínala pritom uši, aby spev počula čo najlepšie. Keď už boli hlasy blízko voza, Furkuľa už nečakala, ale sa vopchala kdesi pod os a čakala, čo sa bude robiť ďalej. A sotva tam vkĺzla, tu vidí, ako sa okolo voza vrtia tri páry bielunkých nôh. Všetky boli bosé, šikovne sa hýbali po tráve, skoro akoby lietali vo vzduchu. Aj to potom videla, že sa držia za ruky a jednostaj sa krútia v kolese. Spievať pritom neprestali, nôtili si a čím ďalej tým krajšie piesne.

„Iba víly môžu mať taký hlas, nijaký človek," pomyslela si a prišlo jej vtedy na um, ako o nich na priadkach v zime rozprávali. No ešte si to ani dobre všetko v hlave nepremyslela, keď sa nato jedna z nich vytrhla z kola a pribehla k vozu. Šmykla podeň, ale iba tak, aby mohla Furkuli rovno do ucha zanôtiť, ešte aj jej dych zacítila pritom:



„Nepovedaj, stryná Furkuľa,

čo je vandelinka zelina!

Vandelinka, bendereček,

to je dobrý korienoček...

Keby si ho varila,

dlho by si nemrela!"



Len čo to víla dospievala, premerala si ju ostrým zrakom a hneď aj pohrozila prstom, ako keď sa človeku dačo prísne nariaďuje. Ešte raz sa k nej nahla a zašepkala tak, aby tomu mohla dobre rozumieť:

„Zapamätaj si, Furkuľa, čo si počula! Lenže nesmieš o tom nikomu riecť ani slovo, čo by ťa na kapustu sekali. Zle by si obišla, ak dačo prezradíš!"

A po týchto slovách zrazu fuk! Odletela aj s ostatnými vílami, ktohovie kde ufujazdili, len sa stratili, akoby ich uniesol víchor. Furkuľa od prekvapenia ani nedýchala. Až keď znova bolo všade ticho ako v hrobe, strach ju naskutku popustil. No pokoj do duše sa jej vracal iba potom, keď začula, že sa kdesi dolu v doline teperí s kolesom jej muž. Občas si vzdychol od ťarchy a zafučal. Keď už bol blízko pri voze, veľmi sa mu zaradovala, tak sa jej uľavilo ako vari nikdy. Muž však ešte ani dobre nezložil koleso z pleca, a hneď sa ho začala vyzvedať:

„Vari si dakoho stretol, keď si tam bol toľký čas?"

„Ech, nie! Nikoho po ceste nebolo, živej duše som nevidel. Iba som sa náhlil, aby som tu bol čo najskôr," odpovedal jej muž.

„Ani spievať si nepočul?"

„Kdeže! O takomto čase v poli nikto nevyspevuje," odsekol jej muž, ale sa nevyzvedal, či sa jej dačo donieslo do uší. Keď mal koleso pri voze, už iba na to myslel, ako ho priložiť na os a odísť domov, aby nemuseli nocovať v poli.

Lenže aj tak by sa bol muž darmo vyzvedal od svojej ženy, či nebodaj ona nepočula spev, alebo či k nej dakto medzitým nedošiel. Nič by mu neprezradila, veľmi by sa obávala, že sa víly môžu vrátiť, a sotva by potom došli domov živí. Ktožehovie, čo by sa mohlo obom stať.

Furkuľa ani iným ľuďom dlho neprezradila, že sa pod Kýčerou stretla s vílami. Dobre si však zapamätala, čo jej radili v piesni, každý rok nič tak nehľadala po poli ako zelinu, čo jej môže predĺžiť život. A keď z nej našla čo len lístoček, hneď ho vzala so sebou a starostlivo odložila na povale. V zime či v lete ju jednostaj varievala a pila, ak sa jej zdalo, že by azda mohla ochorieť.

Od toho dna bola Furkuľa zdravá a choroby ju jedna za druhou obchádzali. Nemyslela však iba na seba, pomáhala aj iným. Keď v dedine alebo na okolí dakto ochorel, len ona vedela najlepšie pomôcť. Mnohí o nej vedeli, a keď si nevedeli rady s chorobou, najradšej poslali po Furkuľu. Tá potom uvarila taký čaj, že choroba zaraz každého popustila. Nuž nečudo, keď sa z nej potom stala veľmi vážená žena.

„Ech, ty si bola dakde po rozum..." povedala raz Furkuli jej rovesníčka, ktorá jej závidela, že si ju tak uctievajú v dedine. Ale ona sa nepriznala, ba ani najvlastnejšiemu mužovi nepovedala, ako vtedy zmúdrela pod Kýčerou, keď sa im polámalo koleso. Bála sa víl, nechcela nikdy prezradiť, čo jej poradili.

A predsa raz všetko vyzradila. Bolo to však už na konci jej života. Svojej kamarátke sa zdôverila, ako raz stretla víly a čo vtedy od nich počula.