Grgolica a kosci

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 798 slov
Počet zobrazení: 1 037
Tlačení: 87
Uložení: 114
Grgolica a kosci (Rozprávka)
Keď bolo v lete najviac roboty okolo sena, nocúvali kosci z Podkoníc vo vrchoch. Nevracali sa domov, ale radšej kosili, zatínali do trávy, kým bolo svetlo. Aj ráno sa včaššie chytali kosy, keď sa vyspali v poli. Prv však, ako si večer políhali, zvyčajne sa zišli pri kolibe a nakládli si vatru. Vtedy si každý prihrial aj jedlo, čo si priniesol z domu. No aj porozprávať sa im zažiadalo, jeden druhému sa chceli zdôveriť s tým, čo skúsili cez deň. A pri ohníku sa aj dohovorili, čo budú ďalej robiť.

Ako tak raz viacerí sedeli okolo ohňa a radili sa, do čoho sa treba najskôr pustiť, keď sú dobré časy, zrazu sa jeden kosec postavil na nohy a upozornil ostatných:

„Nože vravte trocha tichšie! Akási dievčica ujúka na druhej strane.

Nepočujete, že sa jej hlas ozýva po celej doline?" Iný chlap chytro dodal: „Nielen jedna, ale dve - tri ujúkajú. Istotne to budú hrabáčky, teraz sa vracajú z Vlačuhova."

„Kdeže by sa tam o takomto čase vzali ženy s hrabľami a ujúkali o polnoci? Niet takej ženy, čo by sa opovážila," zamiešal sa do reči chlap, ktorý dobre poznal podkonické obyčaje.

Ako sa takto pri ohni dohadovali, jeden z mládencov zrazu skočil, akoby ho bol dakto pichol do nohy a zaujúkal z celej sily kdesi do doliny. V Podkoniciach bol taký zvyk, že sa kosci hrabáčkam ohlášali, keď dievčatá I v poli zaspievali. Ale o chvíľočku všetci oľutovali, že mládenca pochválili za to, čo práve urobil, a že má vraj dobrý hlas. Všetci kosci okolo ohňa zrazu zazreli, že práve odtiaľ, kde počuli zaujúkať, sa k nim hrnie čosi ako zlostný čierny oblak. Sotva by boli narátali do troch, už bol blízko nich.

Lenže to nebola chmára, ale čosi, čo dosiaľ nevideli. Keď sa lepšie rozhľadeli, nuž im začali behať po tele zimomriavky. Veľká chmára sa čoskoro premenila na ženu v takom odeve, aký v dedine nikto nenosil, ani jedna žena sa tak neobliekala. Bola veľká, i hlavu mala strapatú, šaty roztrhané na franforce. Vyzerala ako kopa neohrabaného sena. Nikto sa vtedy nechcel ozvať, iba starý Hôlčan zašepkal:

„Grgolica! Grgolica k nám pribehla, nemali ste ujúkať."

Ostatní chlapi, čo sa na túto stvoru vtedy pozerali, naskutku onemeli. Aj psík pri ohni tíško čumel, iba trocha neskoršie sa rozkňučal, no hneď prestal, ako keď mu dakto pohrozí. Čím zreternejšie videli chlapi nešťastnú stvoru, tým im viac stískalo hrdlo od úzkosti, nikto z nich sa neopovážil prevravieť. Grgolica bola zlá žena, každý kosec to vedel, hocikomu mohla veľmi uškodiť. V noci sa s ňou nehodno stretnúť a beda tomu, kto sa jej dostal do rúk. Takého povodila po chotári, pomútila mu hlavu, nakoniec v jej rukách mohol aj zahynúť.

„Ako len mohla tak chytro prifrčať až kdesi od Vlačuhova?" čudoval sa jeden z tých, čo sedeli pri vatre a dobre ju videli. A pri tejto myšlienke sa mu rozdrkotali zuby. „Veď to bola vždy cesta na pár hodín chôdze. Dobrý chodec musel skoro celé popoludnie nohy naťahovať, ak chcel prejsť toľkú diaľavu."

Tak rozmýšľal jeden z chlapov pri ohni, keď sa díval na nešťastnicu, čo si kedysi nedala pozor na svoje dieťa a potom oň prišla pre svoju nedbalosť. Odvtedy blúdi poľom, nedá ľuďom pokoj.

Iný chlap pri ohni zas iba o tom hútal, ako sa jej čo najskôr zbaviť, lebo ak ju naskutku neodpravia, istotne im narobí veľkú galibu.

Aj sváko Hôlčan na to myslel, lenže on vedel, ako túto dušu poslať preč. Pri bačoch na salaši o tom počul:

„Grgolica rada i ta pribehne, kde sa v noci kladie ohníček pod holým nebom. Preto je najlepšie neklásť oheň alebo ho naskutku zahasiť, vtedy vraj odíde."

Nuž ďalej neváhal, ani sa viac neobzeral po grgolici, ale priskočil ku gelete s vodou, čo stála naďaleko. Rýchlo schmatol drevenú nádobu do oboch rúk a šúst! Jedným šmahom všetku vodu vyšplechol na plamene. Oheň zasyčal, aj veľký kúdol dymu a pary šľahal z pahreby.

„Ujujúj! Juj! Jujúj!" zakvílila v tej chvíli grgolica, zaujúkala viackrát veľmi žalostne, ale jej hlas slabol. Strácal sa kdesi v doline, ako dym zo zhasínajúcej pahreby. Pritom sa všetkým zdalo, že sa rozplynula kdesi v povetrí, alebo že sa premieňala na paru. Iba to vraj každý videl, ako im pri odchode ešte hrozila prstom. Všetci do jedného pritom veľmi stŕpli.

Trvalo dobrú chvíľu, kým kosci znova prišli k sebe a kým ktorýsi preriekol slovo. Veď ani jeden z nich skoro nedýchal, tak sa všetci poľakali. Nakoniec sa však predsa ktosi ozval:

„Ech, sváku, mali sme my šťastie, že ste ten oheň tak chytro zahasili. Keby nie vy, sotva by sme dnes šli rúče spať, ani nevedno, čo by sa bolo s nami robilo."

A mali pravdu, lebo ľudia si pamätali, že pre grgolicu raz ktosi nielen o rozum prišiel, ale že mu skoro život zmámila.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.029