O premenenom koňovi

O premenenom koňovi (Rozprávka)
Istý gazda z Podkoníc zašiel raz do Hiadeľa zjednať paholka.

Bolo to začiatkom jari, keď sa snehy topili. Domov sa vracal prv, ako sa začalo tmiť. A bol by za vidna došiel aj do dediny, keby si nebol cestu zmýlil. Sotva trocha kdesi inde zabočil, na chodník už nevedel trafiť.

Horšie bolo, že sa celkom zotmilo a čím ďalej kráčal, tým viac blúdil. Najprv nevedel, že ide po zlej ceste. Ale keď sa začal potkýnať o všakovaké skaly, čo sa mu plietli do cesty, zrazu zastal a pomyslel si:

„Rozhliadnem sa po okolí, nech viem, kade idem."

Darmo sa však ustával, darmo oči namáhal, nič nepoznával. Tak sa cítil, sťaby mu dakto oči zaviazal šatkou. Iba keď sa už dosť načakal i naobzeral na všetky strany, vhuplo mu do hlavy, že stojí blízko potoka nad Beniačom. A to bolo ďaleko od poriadnej cesty.

„Tíha, ale som sa dostal!" poškrabal sa gazda za ušami. „Veď mi ktosi cestu mätie. Jakživ ma v dome neuvidia, ak ďalej pôjdem tadiaľto."

Chcel sa potom zaraz obrátiť a hľadať inú cestu. Vtom zreteľne začul, že kdesi nablízku zaerdžal kôň. Keď uprel oči na miesto, odkiaľ počul hlas, naozaj ho celkom dobre rozoznal aj v tme, ako sa pasie na lúke.

„Kde sa tu vzal?" nešlo gazdovi do hlavy. Začal hútať, či by ho mal lapiť, alebo preč odohnať. No v tej chvíli mu prišlo na um, že dobrý kôň sa nikdy nocou neponeviera po poli. A keby dakedy aj zostal, nakoniec sa sám poberie k svojmu gazdovi. A tento, hľa, tu blúdi!

Ale aj to mu svitlo v hlave, že takého koňa, čo sa nočnou hodinou sám túla, možno domov odviesť. Vraj ho možno zapriahnuť do roboty, a keď je už v chomúte, všetko na svete urobí. Teraz treba len chytro vytiahnuť povrázok, najlepšie taký z gatí, a ten mu hodiť na krk. Kôň vtedy naskutku skrotne a potom sa už dá kdekoľvek na svete zašikovať. Aj priamo do maštale ho možno doviesť a uviazať k žľabu. Gazda sa vtedy udrel po čele a rozhodol sa:

„Tak urobím! Nech mi pomôže pri domácej robote."

Chytro vybral motúzok z nohavíc a potichučky sa s ním k nemu priblížil. Kôň sa medzitým nepohol, len stál na jednom mieste, akoby čakal, že sa pri ňom dakto zastaví. Nuž mu gazda ľahunko zakosílil slučku okolo krku. Potom ho už mal celkom vo svojich rukách a hneď mu aj rozkázal:

„So mnou pôjdeš, robiť mi budeš po vôli."

Gazdovi sa zdalo, že kôň prikývol, keď počul tieto slová, a potom poslušne stúpal za ním do dediny. Ale nepustil ho z rúk, kým ho nepriviedol do maštale a nepriviazal k žľabu. Aj kantár mu hodil na hlavu.

Od toho dňa gazda koňovi nedal veľmi oddychovať, porobil si na ňom jarné roboty. Najprv pooral všetky zeme a potom aj prielohy, a keď bolo po jari, začal furmančiť. Drevo na ňom vozil z rúbaniska, kamene na ňom podovážal, lebo si chcel stavať sýpku. Nevedno, dokedy by ho bol držal pri sebe, keby sa mu nebolo zdalo, že z maštale počul akýsi plač. Ba vraj začul aj také zvuky, akoby sa s tým koňom dakto rozprával. Veľmi sa mu ho vtedy uľútilo, nuž preto dlho nerozmýšľal, ale ho chytro odviazal a zašepkal mu do ucha:

„Dosť si sa už pri mne narobil, zavediem ťa tam, odkiaľ som ťa priviedol." Ešte ho aj po šiji potľapkal a hybaj s ním potom k potoku pod Beniačom, kde ho vtedy chytil. Potme ho tam viedol.

Keď už boli na mieste, kde ho prvý raz začul erdžať, ešte raz sa mu prihovoril a koňa pustil. Kôň vtedy vyskočil a ako uháňa, tak uháňa spred gazdových očí, akoby ho víchor odniesol. Potom ho už nebolo. Hneď nato sa gazdovi zablyslo pred očami a zo zeme vyšľahol vysoký plameň, potom hrmelo, akoby sa pod ním vrchy rúcali, a potom zas počul strašný rehot. Viac ráz sa to opakovalo.

Gazda z Podkoníc krútil nad tým hlavou, čudoval sa, čo sa okolo neho robí. Keď však pri blesku videl v ohni pobehovať aj akési postavy, čo jednostaj vyskakovali a rehotali sa, dobreže sa od smiechu nezašli, vtedy si pomyslel:

„Nebol to poriadny kôň. Chvalabohu, že som ho pustil."

A mal pravdu. Vraj to nebol nikto iný ako na koňa premenený pán Ľupčianskeho zámku. Pekelníci ho raz schytili medzi seba, keď jednému sedliakovi vydrel z rúk najkrajšieho koňa a nedal mu zaň nijakú odmenu. Čerti ho schmatli a držali potom vo svojej moci. A teraz sa mu preto rehotali, že musel gazdovi zadarmo celú jar orať i kadejaké iné roboty vykonať. Vraj za to, že sa dal lapiť.

Toho koňa pri potoku pod Beniačom aj iní ľudia vídavali, ba počuli ho tam aj erdžať. Ale tie hlasy časom utíchli, preto ani nevedno, kde môže byť.