Ako šli Hlinicovci na jarmok

Ako šli Hlinicovci na jarmok (Rozprávka)
Mišo Hlinica zo Zombora vedno so ženou dochoval raz takú peknú jalovicu, že v kŕdli by jej nikto páru nenašiel. I srsť sa na nej ligotala a na stehnách mala veľa mäsa ako každé dobré hovädo. Na predaj ju Mišo richtoval, lebo mu v dome chýbal groš.

Keď Mišo zbadal, že jalovica zo dňa na deň opeknieva, pohládzal ju po srsti a usmieval sa. V duchu sa už tešil, ako ju na jarmoku dobre speňaží. Ruky si vopred mädlil od radosti a zavše pošepkal:

„Krajšiu srsť som ešte nemal v maštali ako teraz. Kupci si na nej naisto budú pásť oči."

Keď sa napokon dočkal jarmočného dňa, obliekol sa, ako sa patrí. Potom vyšikoval jalovicu zo stajne a zavolal na ženu:

„Poďme, keď sme už hotoví! Lepší gazdovia bývajú na jarmokoch medzi prvými!" Žena ho však zahriakla:

„Nemusíš sa náhliť, lebo ty si nie taký..." Nevidelo sa jej, že sa tak zavčasu poberajú z domu. Veď sa ešte nesvietilo ani v jednom obloku a na ulici nebolo ani živej duše. Hlboká tma zakrývala všetky domy, nebolo vidieť takmer ani na krok, iba za dedinou sa ako-tak rozhľadeli.

Mišo viedol jalovicu za retiazku a žena ju poháňala prútom. Po ceste nič nevraveli, iba mlčky kráčali. Keď sa však blížili k olovárskej hore, kde sú krížne cesty, ozvala sa Mišova žena trasľavým hlasom:

„Mňa chytá strach . . . Zdá sa mi, akoby okolo nás dakto chodil a stúpal mi na päty. Radšej ty poháňaj jalovicu a mne daj retiazku do ruky!

Keď budem vpredu, nebudem sa báť."

„Ech, načo také strachy! Ale keď chceš, šikuj si ju sama, kadiaľ sa ti páči!" zlostil sa Mišo.

Potom popustil retiazku a dal ju žene do ruky. On zas chytil prút do hrsti, že bude poháňať jalovicu. Sotva sa takto zamenili a urobili zopár krokov, žena sa zrazu zháčila, lebo pred sebou zazrela prebehnúť čierne zviera. Zaraz naň Miša upozornila:

„Ľaľa, Mišo, aký pes k nám pribehol. Celkom taký ako od Krištofov."

„Ak je tak, priskočí ku mne, len čo naň zavolám," ozval sa Mišo a začal volať psa po mene. Ten však k Mišovi nepribehol, ba ani nezaskučal. Lenže začal dobiedzať do jalovice, raz z jedného, potom z druhého boku do nej štuchol. Jalovica zastala, a nie a nie krok urobiť.

Iba vtedy sa Mišo ohlásil:

„Ej, žena, to nie je pes z našej dediny. Jalovica nám nepôjde pekne po ceste, kým sa ho nezbavíme. Radšej ho ďalej zaženiem, aby nás nepokúšal."

A hneď sa pustil s prútom psa naháňať. Psisko sa však rozbehlo a hneď sa aj stratilo, akoby to bol iba dym. Mišo aj potom utekal, aby psa naplašil. Ako však urobil dva či tri kroky, naraz sa roztiahol na ceste, akoby mu dakto podťal nohy. A keď sa chcel pozbierať a postaviť na nohy, psisko už bolo znova pri ňom a cerilo naň zuby. A práve vtedy sa aj jeho žene splašila jalovica a chcela sa jej vytrhnúť z ruky. Začala kričať na Miša, lebo cítila, že ju sotva sama v ruke udrží:

„Mišo, Mišo, hybaj mi pomôcť, lebo mi jalovička ujde."

Mišo však nemohol urobiť ani krok. A keď už horko-ťažko stál na nohách, zasa pohnúť sa nevládal, lebo mu nohy prenáramne oťaželi. Aj ho boleli, lebo sa poudieral, keď spadol na zem. Nuž iba zavzdychal:

„Kdeže ti pomôžem, keď nemôžem chodiť. Nohy mám ako centy."

Keď sa potom jalovica ešte raz trhla, Mišova žena sa už nevládala udržať na nohách a spadla aj ona na cestu. Prv však, ako sa stihla pozbierať, začalo ju čosi k zemi pritískať. Iba keď sa obrátila, videla, že ju psisko labami tlačí, ešte aj jeho dych cítila. Nato znova zakričala:

„Mišo, vidíš ho? Ratuj ma, istotne mi ublíži!" Ale Mišo jej nepomohol, sám so sebou mal dosť roboty. Iba jej odvrkol:

„Akože ťa zratujem, keď tá ohava na mojom chrbte sedí?"

A naozaj pes raz k žene, raz k Mišovi pribehol. Zreteľne videli, ako mu okále svietili a ako na nich ceril zuby. Dovtedy ich na ceste škrtil a gniavil, kým sa nezačalo brieždiť. Ale nevedno, či by im bol dal pokoj, keby v Žabotíne neboli začali kikiríkať kohúty a keby sa z Olovárov nebol ozval raňajší zvon. Tie hlasy dodali Mišovej žene smelosti, pozbierala všetky sily a kričala:

„Preč pekelní duchovia, už je po vašej moci!"

A sotva to povedala, všetka ťažoba z nej spadla a ľahko sa postavila na nohy. Mišo takisto. Keď stál na nohách, nešlo mu do hlavy, že sa predtým nemohol odtrhnúť od zeme. Veľmi sa zaradovali, že sa tej potvory zbavili. No Mišo sa hneď obrátil ku žene:

„A jalovica je kde?"

„Veď keby som vedela... Z ruky sa mi vytrhla, musíme ju hľadať!" zanariekala žena.

Boli by sa za ňou zaraz rozbehli, keby bola za sebou nechala aspoň stopu.

Ale nič. Aj sa obzerali dookola, či ju nezazrú, aj ju privolávali, že sa azda ohlási, ale všade bolo ticho. Horšie bolo, že sa cítili, akoby boli v celkom cudzom kraji, nič nepoznávali. Darmo, sa rozpamätávali, či už boli v tomto chotári. Kraj bol celkom nový, jakživ ho ich oči nevideli.

Mišo vtedy hodil rukou a zahorekoval:

„Och, žena, veď nás vodilo... Zablúdili sme, ani nevedno, či hneď nájdeme cestu."

„A ešte sme aj o kravu prišli..." kvílila žena.

Obaja mali pravdu. Z cesty naozaj vybočili a zašli ta, kde nemali. Krava sa však nestratila, len zaňuchala pašu, utúlila sa do kra a potichu sa pásla. Lenže dlho trvalo, kým ju našli. Keď ju horko-ťažko zbadali, slnko už bolo vysoko. Preto Mišo navrhol:

„Poďme domov! Sotva by sa pri nás ešte dakto na trhovisku pristavil." Žena smutne prisvedčila a hnala jalovicu nazad do dediny.

Časom sa obidvaja priznali ľuďom, ako vtedy pochodili s jalovicou. Ktosi z dediny im uznanlivo prisvedčil:

„Bludník vám zmiatol cestu, preto ste nezašli, kde ste chceli. Kto ide na jarmok veľmi včas a nepočká iných, takým nedá pokoj a vláči ich, kade sa mu zachce."

Aj Hlinicovcov takto vodil za nos planý duch. Premenil sa na čierneho psa a dobiedzal do nich. Ešte šťastie, že im aj neublížil. Nejedného človeka vraj nocami do takých vrchov zaviedol, že nikdy viac nenatrafil na cestu alebo na chodník.

„Nikdy viac nepôjdem z domu za tmy," rozhodla sa raz navždy Hlinicova žena.

„Alebo sa vyberieme vedno s inými," pridal Hlinica.

A naozaj sa od tých čias na jarmok poberali so susedmi a s takými, čo tiež išli dačo predať. Keď bolo na ceste viac ľudí, nijaké psiská sa na nich neopovážili.