O vtákovi ohnivákovi a morskej panne

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 223 slov
Počet zobrazení: 1 769
Tlačení: 151
Uložení: 178
O vtákovi ohnivákovi a morskej panne (Rozprávka)
V jednej dedine žili za dávnych čias manželia, ktorí nemali detí. Boli statoční, ale chudobní. Hocakí chudobní boli, predsa si priali, aby ich pánboh dieťatkom obdaril.

Naveľa vyslyšal pánboh ich prosbu a po čase povila žena zdravého syna. Nuž vybral sa muž kmotrov prosiť, ale nikto mu nechcel za kmotra ísť, lebo bol veľmi chudobný. Ľúto mu bolo a smutný sa vracal domov. A tu neďaleko svojej chalúpky postretne žobráka.

- Čože si taký smutný? - spýtal sa ho žobrák.

- Akože nemám byť smutný, narodil sa nám synček a nemôžem kmotra dostať, - odpovedal otec.

- No, ja som len žobrák, ale ak pristaneš, tak ti pôjdem za kmotra. Ale mu nemám čo dať, iba tento päták, - vravel žobrák.

- Veď ja nič nepýtam, len mi poďte za kmotra.

- No, len choď domov, ja tam pri kostole budem čakať, - odpovedal žobrák.

Muž išiel domov a hneď sa žene pochválil, že už kmotra majú. Nuž vzali synka a šli s ním na krst. Dali mu meno Janko a starý žobrák, čo mu šiel za kmotra, zaviazal krstnému synovi ten päták, potom ho požehnal a preč sa pobral.

Rodičia päták dobre schovali a zaumienili si, že ho neminú, čo aká bieda by ich priprela. Ale odkedy Janko do chalúpky pribudol, šťastie sa na rodičov usmievalo a dobre sa im vodilo. Janík rástol ako z vody a zo dňa na deň bol rúčejší šuhaj. Rodičia sa v ňom videli. Ale hoci Janko svojich rodičov veľmi ľúbil, chcelo sa mu sveta skúsiť, keď dorastal.

- Milí rodičia, - povedal im raz, - už ste sa ma dosť nachovali, už som dosť mocný a môžem sa sám o seba starať. Prosím vás, pustite ma, rád by som sveta skúsiť.
Neradi počuli rodičia Jankovu reč a začali ho prehovárať i plakať.

- Ach, neplačteže a nebojte sa, milí rodičia, veď sa vám ja o rok o dva zasa vrátim a budem vás vo vašej starobe statočne opatrovať, - potešoval ich Janko. Keď rodičia videli, že Janko inak nedá, spravili mu po vôli a pomaly ho na cestu vystrájali. Vtom, práve keď sa rodičia radili, ako by ho najlepšie vystrojili, zastal nenazdajky predo dvermi starec, za uzdu držal pekného koníka a spýtal sa:

- Nekúpite koňa ?

- A za čo? - opýtal sa otec.

- Za päták! - odvetil starec.

- Nuž, Janko, nože si ho kúp za ten svoj päták od krstného ! - zvolal otec a hneď Jankovi schovaný peniaz priniesol. Naradovaný Janko dal starcovi päták a starký mu oddal koňa a chytro odišiel.

Veľkú radosť mal Janko z pekného koňa, ku ktorému tak nenazdajky prišiel.

Keď si koňa dobre naobročil, od rodičov sa pekne odobral, vysadol na koníka a rovno ta šiel do sveta. Keď už boli za dedinou a po zelenej lúke šli, ohlásil sa zrazu koník Jankovi:

- Daj pozor, keď sa potknem, čo vykopnem!

Čudoval sa Janko, že kôň rozpráva, a už sa chcel ozvať, vtom sa kôň potkol a na zemi sa zajagal ohník, ale keď sa Janko lepšie prizrel, videl, že to nie je ohník, ale zlaté pero.

- A či ho mám vziať? - opýtal sa Janko koňa.

- Vezmi ho, je to pero z krídla vtáka Ohniváka, ale si ho dobre schovaj! Najprv ti bude na zlé a potom na dobré slúžiť! - odpovedal kôň. Janko pero zdvihol, zakrútil do bielej šatky a schoval si ho do záhrenia.

Šli ďalej a prišli ku kráľovskému mestu a tam, keď šli okolo kráľovského hradu, kráľ hľadel z obloka. Zbadal pekného šuhaja na koni, zavolal naňho a opýtal sa ho, kam ide.

- Do sveta, šťastie skúsiť, - odpovedal Janko.

- A či by si nechcel u mňa slúžiť? - opýtal sa kráľ.

- Prečo by som nechcel, keď ma vezmete, ale i s týmto koňom, lebo by som bez neho nešiel.

- Nuž, keď tak chceš, len si ho vezmi, - pristal kráľ.

Janko vošiel do zámku, nastúpil do kráľovskej služby a mal na starosti šesť krásnych koní, na ktorých sám kráľ jazdieval. Svojho koníka si postavil do tej istej koniarne do kúta a pri ňom i spával. Od tých čias, čo Janko kone opatroval, boli čo deň to krajšie, srsť ako aksamiet, hriva ako zlaté vlnky im od hlavy splývala, z očí im oheň sršal.

Kráľovi sa to páčilo a Janka chválil. Ale čeľaď sa čudovala, čo je s koňmi, že tak tučnejú, odkedy ich Janko opatruje, akoby na ne nakladal, hoci jednaký obrok majú. Vraj to už nemôže byť s dobrým. Najmä jeden sluha z kráľovskej čeľade Janka znenávidel a závidel mu kráľovu priazeň, nuž zaumienil si, že vystriehne, čo Janko s koňmi robí. Raz večer sa vkradol do koniarne a schoval sa za hŕbu sena v kúte. Tam čakal na Janka.

Keď sa už celkom zotmelo, vošiel Janko do koniarne bez svetla, závoru zavrel, zo záhrenia vyňal bielu šatku so zlatým perom vtáka Ohniváka. Ako položil šatku na oblok a pero z nej vyňal, rozliala sa z neho žiara po celej koniarni.

Janko sňal čiapku, zavesil ju na klinec, vyzliekol si kabanicu a dal sa kone čistiť jedného po druhom. Pritom si veselo spieval. Po skončení práce si zase zabalil zlaté pero do šatôčky a iba potom si ľahol na seno vedľa koníka.

Na svitaní sa sluha falošník vykradol spoza kopy sena a keď videl, že Janko tvrdo spal, vzal pero i so šatkou a ticho, ako prišiel, tak i odišiel.

Sotva svitol biely deň, poponáhľal sa sluha ku kráľovi, zlaté pero mu oddal a všetko porozprával, ako a kde k nemu prišiel. Kráľ ho vypočul a hneď poslal po Janka. Zapáčilo sa mu pero a pomyslel si: ak jedno pero tak svieti a je také krásne, akýže bude celý vták?

Keď Janko prišiel pred kráľa, jeho pán sa naňho strmo pozrel a nahnevane sa naňho osopil:

- Ako si sa opovážil schovávať predo mnou zlaté pero z vtáka Ohniváka? Za to by si si smrť zaslúžil!

- Ach, odpusťteže, vaša milosť pán kráľ, veď som sa ja nenazdal, že by sa vám to pero tak zapáčilo, - pokorne vravel Janko.

- Odpustím ti, ale mi musíš doniesť vtáka Ohniváka. Ak mi ho nedonesieš, budeš o hlavu kratší! - Po týchto slovách sa kráľ obrátil a Janko sa plačúc vrátil do koniarne.

- Čože plačeš, Janko, čo ti je? - opýtal sa ho koník.

- Ech, akože nemám plakať a nariekať, koník môj drahý, keď mi kráľ rozkázal, aby som mu priniesol vtáka Ohniváka, a keď mu ho nedonesiem, budem o hlavu kratší. Beda mi, kdeže ja nájdem vtáka Ohniváka?

- Veď vieš, čo som ti vravel, že ti to zlaté pero najprv na zlé a potom na dobré bude. No neplač, veď ti ja budem na dobrej pomoci. Ale si najskôr vypýtaj od kráľa za korýtko zlatej pšenice a hodvábnu sieť. Potom naber poživne, vysadni na mňa a vyberieme sa na cestu.

Janko sa vrátil ku kráľovi a prosil o korýtko zlatej pšenice a o hodvábnu sieť. Kráľ kázal, aby mu hneď všetko dali. Keď mal už Janko všetko potrebné, naložil to na koňa, i sám si naňho sadol - a v tej chvíli boli za vrátami. Šli, šli veľa dní, až napokon prišli za vysoké hory, za široké doly k zlatému vrchu. Tu koník zastal a kázal Jankovi:

- Vezmi sieť a zlatú pšenicu, vyjdi na ten vrch, čo tuto pred sebou vidíš. Na vrchu je studnička a k tej studničke prilietajú každú noc vtáci Ohniváci napiť sa. Okolo studničky porozsýpaj zlatú pšenicu, priletia vtáci, budú zobať, a potom musíš chytro jedného lapiť. Keď ho budeš mať, daj ho do siete a zavolaj ma.

Ako koník kázal, tak Janko spravil, vzal pšenicu i sieť a šiel na zlatý vrch. Podvečer sa hore vyškriabal. Na samom vrchu bola studnička a v nej voda čistá ako krištáľ.

Nasypal Janko pšenicu okolo studničky, potom si ľahol na zem a striehol. Okolo polnoci zajagal sa zrazu celý vrch - akoby nad ním slnce vyšlo - a to prilietali vtáci Ohniváci. Ako blesk zleteli k studničke a keď videli zlatú pšenicu okolo studničky rozhádzanú, hltavo ju zobali a o zrnká sa bili.

Janko obdivoval krásnych vtákov a ledva dýchal, aby ich neodplašil. Ale keď sa jeden vták, najkrajší zo všetkých, k nemu blížil, rýchlo ako blesk ho lapil za nohu, sieť naň hodil a na plné hrdlo sa dal volať na koníka. V tej chvíli stál koník pri ňom, Janko sa naňho vyšvihol s vtákom v sieti a mihom boli preč.

A mali veru šťastie, lebo vtáci Ohniváci sa okolo Janka zhŕkli a boli by ho iste krídlami dobili a zobákmi rozďobali, keby ho koník nebol zavčas uniesol.

Nevýslovnú radosť mal kráľ, keď sa Janko do zámku vrátil a vtáka mu priniesol. Obdaril ho bohato a vtáka Ohniváka si dal do najkrajšej svetlice na zlaté bidielko a kŕmili ho zlatou pšenicou.

Od tej chvíle, čo sa Janko vrátil, myslel ten závistlivý sluha iba na to, ako by Jankovi ublížil. Ale Janko oňho nedbal a tak ako predtým i teraz iba na svoje kone hľadel. Raz sa kráľ prechodil po sieni, kde vták Ohnivák na bidielku sedel. Zrazu zastal á vravel sluhovi, priam tomu, čo Jankovi zle žičil a teraz tam v svetlici mal voľajakú robotu:

- Väčšej vzácnosti ako tento vták niet hádam na svete!

- Ale jesto, pán kráľ, - ozval sa sluha, rád, že má opäť príležitosť Jankovi ublížiť.

- A kdeže? Čože? - opýtal sa chytro kráľ.

- Ako nám Janko rozprával, na čiernom mori býva panička, ktorej sa krásou ani jedna na celom svete nevyrovná!

Zháčil sa kráľ po týchto slovách a zatúžil po krásnej paničke.

- Dosiaľ sa k nej nikto nemohol ani priblížiť, - doložil sluha, - ale Janko sa chválil, že by ju on veru dostal.

- No dobre, nože mi Janka zavolaj ! - rozkázal kráľ.

Prefíkaný sluha hneď po Janka bežal a dúfal, že sa ho teraz isto navždy strasie.

- Prečo si mi ty nič nepovedal o morskej panne ? Teraz choď a morskú pannu mi vystanov! Ak mi ju nevystanovíš, budeš o hlavu kratší!

Janko sa chcel vyhovárať, že o morskej panne nič nevie, ale kráľ mu nedovolil ani slovka povedať, zo svetlice ho vyhnal a prikázal mu, aby sa hneď na" cestu zberal.

Plačúci šuhaj vošiel do koniarne.

- Čože plačeš, Janko? - opýtal sa ho koník.

- Ach, koníček môj drahý, akože by som neplakal, keď ma kráľ posiela po morskú pannu. Ak mu ju vraj nevystanovím, budem o hlavu kratší! - nariekal Janko.

- No neplač, bude to ťažká robota, ale nič sa neboj, budem ti na dobrej pomoci. Ale najprv si vypýtaj od kráľa biely, zlatom pretkávaný šiator, aj zlatý stolík a všakové vzácne veci zo zlata a zo striebra. I fujaru si vezmi. Keď to budeš mať, naber i poživne a vyberieme sa na cestu.

Janko šiel ku kráľovi prosiť o šiator, stolík, o zlaté i strieborné skvosty a o poživeň, ako mu koník prikázal. Kráľ rozkázal, aby mu hneď všetko dali, čo pýta.

Keď už mal Janko všetko potrebné, naložil veci na koňa i sám naňho vysadol a hneď sa na cestu vybrali.

Šli cez hory-doly, cez šíre pustatiny, veľa dní šli, kým k moru prišli.

- No, tu sme, tu je čierne more, - vravel koník, keď neďaleko morského brehu zastal. - Teraz zosadni a počúvaj, čo ti poviem. Najprv postav na kraj mora šiator, do šiatra zlatý stolík a na stolík porozkladaj všetko zlato-striebro, čo máš pri sebe. Potom si sadni pred šiator a čakaj. Každý deň napoludnie vychádza morská panna, dcéra morského kráľa, v zlatom člne na more. Keď ju zazrieš, začni pekne na fujare vyhrávať, aby ťa počula. Ako ťa začuje, pripláva k brehu so svojimi dievkami a bude sa ťa vypytovať, kto si, skade si. Ty jej povedz, že si kupec a že máš v šiatri vzácne veci, aby sa šla pozrieť. Keď sa bude na zlato-striebro dívať, nemeškaj, chyť ju za pravú ruku a zavolaj na mňa!

Koník sa schoval a Janko šiel na kraj mora. Tam ši postavil biely, zlatom pretkávaný šiator, do šiatra postavil zlatý stolík a na stolík porozkladal krásne drahé skvosty. Potom vzal fujaru, sadol si pred šiator a oči z mora nespúšťal. Tu napoludnie videl niečo na mori sa ligotať, akoby zlatá kačička po vode plávala. Ale nebola to kačička, bola to zlatá loďka a v nej sedela morská panna so svojimi dievkami, ktoré veslovali striebornými veslami.

Janko videl, že je to morská panna, a preto začal utešene na fujare hrať. Morská panička začula jeho pieseň a chcela zvedieť, kto to tak ľúbezne hrá, nuž zamierila s loďkou na breh. Tu videla Janka pred zlatým šiatrom. Priplávala na breh, Janko k nej podišiel, pekne sa jej poklonil a na jej otázku, skade prišiel, kto je a kam ide, odpovedal:

- Krásna panička, som kupec z ďalekej krajiny. Keď ti taká vďaka, vojdi do šiatra pozrieť môj tovar. Pekné, vzácne veci mám, azda sa ti voľačo zapáči, - volal ju Janko milo. Nedala sa dlho volať a vošla so svojimi dievkami do šiatra. Zhŕkli sa okolo zlatého stolíka a oči všetkých sa popásali na krásnych skvostoch. Janko ich nechal dívať sa a chvíľu čakal. Tu, keď sa morská panička obrátila k nemu a dozvedala sa, čo by za všetok svoj tovar pýtal, chytil ju za pravú ruku a namiesto odpovede zavolal na koníka. V tej chvíli stál koník pri ňom, Janko sa ako strela i s paničkou naňho vyšvihol a preč letel. Kým sa dievčence spamätali a morského kráľa zavolali, bol Janko s paničkou za horami.

V zámku sa všetci zbehli na diváky, keď sa Janko vrátil a paničku nevídanej krásy priviedol. Kráľ jej od radosti nevedel miesto nájsť a štedro Janka obdaril, že mu takú krásnu mladuchu priviedol. Ale Janka nepotešila kráľova priazeň ani dary, celé kráľovstvo by bol dal za morskú pannu. Ani morská panna nebola veselá, odkedy do zámku vkročila, nezasmiala sa, ani hovoriť nechcela, iba smutná po zámku chodila.

Kráľa jej smútok nesmierne zarmucoval, nevedel, čo robiť, aby sa jej zavďačil, lebo krásnu paničku si veľmi obľúbil, hoci bol už starý. Ani na chvíľu nechcel ostať bez nej a neprestajne do nej dobiedzal, aby zaňho šla.

Raz, keď sa zasa vypytoval, kedy budú mať svadbu, odpovedala mu morská panna:

- Nemôžem za teba ísť, lebo ja som mladá a ty starý!

- Nuž, to je pravda, - odpovedal kráľ, - ale čo som i starý, predsa ťa ľúbim.

Morská panna pokrútila hlavou.

- Moje líce ružami prekvitá, tvoja hlava snehom zapadá, to sa spolu nijako nezrovná.

- Ech, beda mi, akože to bude, veď sa ja mladým spraviť nemôžem!

- Keby si mal živú a mŕtvu vodu, tá by ťa mladým spravila, - odpovedala morská panna. Vtom zavolal kráľ sluhu a kázal mu prezvedať sa na živú a mŕtvu vodu. Sluha, Jankov nepriateľ, šiel sa prezvedať, ale onedlho sa vrátil a kráľovi oznámil, že ani živú ani mŕtvu vodu nikde nedostať.

Kráľa to veľmi zarmútilo, ale sluha ho tešil a poradil mu, aby Janka po ňu poslal. Hneď si dal kráľ Janka zavolať, a keď prišiel, kázal mu priniesť živej i mŕtvej vody.

- Ak mi trocha tej vody do tretieho dňa nedonesieš, na kusy ťa dám rozsekať!

Neborák Janko! Čo mal povedať? Smutný, bedákajúci šiel do koniarne.

- Ech, Janko, čože zase bedákaš, čo ti je? - dozvedal sa koník.

- Ech, koník môj, akože nemám bedákať, keď ma kráľ posiela po živú i mŕtvu vodu. Ak mu vraj aspoň trocha nedonesiem, dá ma na kusy rozsekať.

- No, len sa ty neboj, veď ti ja budem na dobrej pomoci, ale si najskôr vypýtaj od kráľa dve malé ľahké nádobky na vodu, ale také ľahké, že by ich vták uniesol. Keď ti ich kráľ dá, naber aj poživne a vyberieme sa na cestu.

Janko sa vrátil ku kráľovi a pýtal si dve nádobky, ale také ľahké, aby ich vtáča unieslo.

Kráľ rozkázal hneď, aby mu mechúriky dali. Len čo mal Janko do čoho vody nabrať i poživeň, vysadol na koňa a v tej chvíli leteli ako na krídlach vetra, kým prišli na kraj hustej hory. Tam koník zastal a kázal Jankovi, aby zosadol. Potom mu povedal:

- Ty sa schovaj tuto za buk a ja si ľahnem na zem a spravím sa mŕtvym. O chvíľu priletia vrany a budú ma chcieť trhať. Hľa, tamhore na strome ich vidím, párik i mladé. Nuž keď si na mňa sadnú, dajže pozor, aby si mladé uchytil. Staré sa preľaknú a budú ťa prosiť, aby si ho pustil, ale ty ho nepúšťaj a povedz, že ho veru zabiješ, ak ti nedonesú živej i mŕtvej vody. Daj im potom mechúriky, ale vráňa nepúšťaj!

Janko sa schoval za buk a kôň sa natiahol na zem, akoby bol skapal. Po chvíli zleteli vrany a sadli si na koňa, lebo ho mali za mrcinu. Tu sa Janko vykradol spoza buka a vráňa šťastlivo pod čiapku chytil.

- Ach, dobrý človek, nezabíjaj nám naše mladé, veď sa ti my všetkým dobrým odslúžime! - prosila stará vrana.

- Pustím vám vaše mladé, ale iba ak mi donesiete živej i mŕtvej vody.

- Ej, donesieme, donesieme! - riekli staré vrany jedným hlasom.

Janko im dal každej po mechúriku a vrany mávli krídlami a v tej chvíli sa Jankovi z očí stratili. Keď odleteli, koník vstal. Janko si vráňa privinul k sebe a netrpezlivo čakal, kým sa staré vrany vrátia. Minul sa deň, minula sa i noc a na druhé ráno prileteli od východu dve vrany a rovno pod buk k Jankovi, obe s mechúrom v zobáku. Vzal si Janko mechúriky, ale podľa koníkovej rady najprv vráňa roztrhol, potom ho mŕtvou i živou vodou pofŕkal a iba potom ho pustil. Vráňa zatrepotalo krídlami a zdravé veselo so starými odletelo.

Keď Janko videl, že ho vrany neoklamali, vysadol na koňa a ten s ním ako na krídlach vetra domov letel. Prišli práve včas. Keď si Janko koníka do koniarne zaviedol, pohladkal ho i pobozkal na hrdlo ako vždy a za vernosť mu ďakoval, pobral sa ku kráľovi, ktorý ho už netrpezlivo očakával. Janko oddal kráľovi mechúriky s vodou a kráľ ich podal morskej panne.

Panička vzala mechúriky do jednej ruky a druhou sňala zo steny meč. Podala ho Jankovi a kázala:

- Nuž, kráľ môj, kľakni si, Janko nech ti hlavu zroní, ja ťa potom touto vodou umyjem a budeš mladý a krásny.
Kráľ sa preľakol týchto slov, a nechcel si dať hlavu zoťať. A tu riekla panna:

- Aby si sa presvedčil, nuž nech si Janko kľakne a ty mu zotneš hlavu!

Kráľ pristal, Janko si smelo kľakol a kráľ mu chytro hlavu zoťal. Ale morská panička vzala Jankovu hlavu, najprv ju mŕtvou vodou umyla, na miesto nasadila, potom živou umyla a Janko vyskočil krajší ako predtým, iba zlatý pásik mu okolo hrdla zostal. Keď to kráľ videl, spadol z neho všetok strach, kľakol si a sám Jankovi meč podal, aby mu hlavu sťal. Janko nechcel, ale keď mu i morská panna kázala, vzal meč a kráľovi hlavu zoťal. Dcéra morského kráľa mu podala mŕtvu vodu, aby kráľa umyl a hlavu mu nasadil, ale živú vodu vyhodila z obloka. Kráľ ostal mŕtvy. Morská panna zvolala hneď všetkých dvoranov a keď sa všetci zbehli, ukázala na Janka.

- Toto je môj ženích a váš kráľ!

Všetci jasali a radovali sa, že majú krásneho, mladého kráľa i kráľovnú ! Iba sluha-falošník, keď videl, že je Janko kráľom, v zámku neostal ani chvíľu.

Jankova prvá cesta viedla do koniarne za koníkom, lež koníka nikde!

Ale keď sa krásna morská panna za Janka vydala a potom si aj svojich starých rodičov k sebe priviedol, nechýbalo mu už ničového nič a všetci žili šťastne.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017