Zlatý vrch

Zlatý vrch (Rozprávka)
Libor bol jediný syn chudobnej vdovy. Keď sa vyučil za záhradníka, prišiel domov. Ale doma ostať nemohol, nuž išiel za kráľovským záhradníkom, prosil ho o prácu a hneď ju i dostal. Bol to poriadny, statočný šuhaj, usilovne pracoval, nuž každý si ho obľúbil. Už tri roky robil v kráľovskej záhrade a vedel s grošom gazdovať, nuž onedlho si nasporil zopár zlatých. Ktorýsi deň napoludnie položil záhradnícke náčinie a šiel si oddýchnuť k rybníčku pod vrbinu. To bolo jeho najmilšie miesto. Ľahol si na mäkký trávnik, premýšľal, čo všetko si za nagazdované peniaze kúpi. I hľadel hore na smutné vŕby. Ich ohnuté koruny sa zrkadlili v belasej hladine rybníka ako panna v oku milého. Tu voľačo neďaleko zašumí a o chvíľu začuje Libor tichý čľapot vody. Rozhrnul husté krovie a pozerá, čo to môže byť. Vidí v rybníku tri paničky kúpať sa, dve boli krásne a tá tretia prekrásna. Sotva na ňu Libor pozrel, zakrútila sa mu hlava a srdce mu klopalo, div mu z tela nevyskočilo.

Panny netušili, že niekto na ne hľadí. Chvíľku plávali, potom vyšli na breh, obliekli sa do bielych šiat, na hlavu si hodili riasavé závoje, premenili sa na labute a odleteli. Kým sa dievky obliekali, mal Libor srdce v oku, a len keď sa na labute premenili, vyskočil s hlbokým vzdychom a túžobne za nimi ruky vystieral, akoby chcel odletujúce vtáky zadržať. Keď už nebolo po labutiach ani znaku, zašiel Libor ta, kde krásna panička stála, kľakol si do trávy a hľadel na miesto, kde videl drobné stopy. Dlho by tam bol ostal, keby poňho nebol prišiel záhradník. Nikdy tak nedbanlivo nerobil ako vtedy popoludní, nikoho nevidel, ani nepočul, nikomu slova nepovedal.

Cez noc si Libor všetko premyslel a zaumienil si, že bude múdrejší, ak panny aj zajtra prídu. Náramne netrpezlivo čakal, čo bude na druhý deň. Napoludnie šiel k rybníku a schoval sa neďaleko miesta, kde včera ležali šaty dievčeniec. Onedlho prileteli tri labute, premenili sa na panny, začali sa vyzliekať a biele šaty si položili neďaleko Libora. A tá najkrajšia si zavesila utešený závoj rovno nad jeho hlavu. Keď Libor začul, že sa vo vode čliapkajú, natiahol ruku a sňal závoj z halúzky. Ale lístie zašumelo, panny sa zľakli, vyskočili na breh, hodili na seba šaty a závoje a už zašumeli labutie krídla v povetrí. Lenže tá najkrajšia nebola medzi nimi, tá behala po brehu a hľadala svoj závoj, bez ktorého sa na labuť premeniť nemohla.

- Vari mi ho vtáci odniesli, vietor odvial, alebo mi ho zlý človek vzal ? - Tak nariekala a plakala neborká. Tu vyšiel Libor z krovia.

- Povedzže mi, šuhaj, - dozvedala sa panna a podišla k nemu, - či si nevidel môj biely závoj.? Stratil sa mi a neviem kam.

- Vtáci ti ho neodniesli, vietor ti ho neodvial, ja som si ho na srdce schoval.

- Oj, tak ťa prosím, vráťže mi ho, vráť, musím letieť za sestrami.

- Nie, krásna panička! Závoj ti nedám, a nesmieš stadeto odletieť. Ľúbim ťa väčšmi ako celý svet, ako svoju matku, ako seba samého, ak pri mne neostaneš, umriem od žiaľu. - Pri týchto slovách chytil Libor dievčinu za ruku a tak túžobne jej do očí hľadel, že ho navidomoči vďačne počúvala.

- Šuhaj môj, nežiadaj si, aby som pri tebe zostala, prinieslo by ti to len nešťastie, lebo matka by po mňa prišla, a bolo by po tebe.

- Nech si príde! Pre teba by som sa hoc aj s obrami pochytil, do ohňa skočil a čo akú muku podstúpil. Ostaň ty len pri mne.

- Nuž ostanem. Ako sa voláš?

- Libor. A ty?

- Čakanka.

- Poď, drahá moja Čakanka, zavediem ťa k svojej matke a ona ťa bude mať rada, akoby si bola jej dcérou. Nie som bohatý, ale budem pre teba pracovať vo dne v noci a čo budeš chcieť, to ti opatrím.

Chytili sa za ruky a šli k Liborovej matke. Čudovala sa starenka, keď videla svojho syna prichádzať s takou utešenou dievčinou, ale ešte väčšmi žasla, keď počula, že je to jej budúca nevesta. Vľúdne ju privítala a so slzami v očiach mladých požehnala.

- Teraz, srdiečko moje, - vravel Libor, keď sa na milovanú vynadíval, - teraz sa musím vrátiť späť do roboty. Čo ti mám večer priniesť?

- Stačí mi, keď sám sa mi vrátiš. Len choď, Libor, a príď čoskoro. V pitvore postretol Libor matku. Vyňal závoj zo záhrenia, podal jej ho a riekol:

- Mamička, schovajte ten závoj do truhlice a nedajte ho Čakanke, ani keby si ho pýtala. Opatrujte ju ako jarný puk, nech nám nezvädne.

Matka závoj schovala a šla za nevestou. Nevedela, skade je a čia je, ale predsa sa jej na nič nevypytovala, dôverovala synovi, že by si nevybral mladuchu nehodnú úcty. Keď vošla do izbice, sadla si k Čakanke a dala sa jej o všeličom rozprávať, o gazdovstve a o dobrých i zlých vlastnostiach svojho Libora.

- Koľko ráz som mu povedala, aby sa oženil, - končila svoju reč, - ale netušila som, že ma tak rýchlo poslúchne. Myslela som, že si priviedol princeznú, keď s tebou prichodil.

- A čo ešte keby mi Libor nebol závoj vzal, veru by ste videli, mamička ! Je nevídane krásny a dobre pristane k týmto šatám, škoda, že ho Libor odniesol. Keby mi ho na chvíľu požičal, mali by ste ma veru v ňom vidieť!

- Ale veď ho neodniesol, mne ho oddal a povedal mi, aby som ti ho nedávala.

- Veď ho ani nechcem. Motaj, vari si myslí, že po ňom túžim? Veď viem, že teraz sa mi nepatrí taký závoj nosiť. Chcela som sa iba vám v ňom ukázať, mamička.

- No počkaj, dievča, zájdem ti poň a prehodím ti ho na hlavu, ale potom ho zasa schovám, a Libor o tom nebude mať ani tušenia.

Starká sa obrátila, zašla k truhlici a závoj priniesla. Dychtivo jej ho Čakanka z ruky vzala, rozprestrela ho a s úľubou si ho prehadzovala. Zrazu podíde k obloku, otvorí ho a obrátiac sa k matke, rečie:

- Mamička, povedzte Liborovi, ak ma chce za ženu, nech si po mňa príde na zlatý vrch.

Sotva to dopovedala, pritiahla si závoj na hlavu, premenila sa na labuť a vyletela von oblokom.

Neborká starenka sa tak náramne po ľakala, že by sa jej krvi nedorezal, bála sa, čo povie Libor, keď príde domov.

Blížil sa večer a Libor sa ponáhľal domov. V jednej ruke niesol krásnu kyticu, v druhej košík najchutnejšieho ovocia. Líca mu od šťastia kvitli a oči horeli. Keď ho matka videla popred oblok sa mihnúť, triasla sa od strachu ako osika. Tu vojde Libor do dverí, preletí okom po izbici a opýta sa:

- Kde je Čakanka?

Matka mu s plačom rozprávala, čo sa prihodilo a čo Čakanka povedala. Pri každom slove sa strácala farba zo šuhajovej kvitnúcej tváre. Hruď mu stískal nesmierny žiaľ, hľadel na miesto, kde s ňou sedel, akoby sa rozumom pominul. Iba po hodnej chvíli si ťažko vzdychol a slzy mu vyhŕkli z očí.

- Mama, zviažte mi batôžtek, pôjdem na zlatý vrch, - riekol po dlhom mlčaní.

- Syn môj zlatý, len to mi nerob, čo si bez teba počnem? Nechaj dievku, čo ťa tak oklamala.

- Mama, spravte, čo som vám povedal, bez Čakanky nemôžem žiť, a musím ju nájsť, keby som mal celý svet krížom-krážom pochodiť.

Darmo matka nariekala, Libor si vzal trochu peňazí, batôžtek, rozlúčil sa s matkou a šiel hľadať zlatý vrch.

»Ale kde ho nájdem?« hútal, idúcky poľom. Dal sa rovnou cestou, kam ho oči viedli. Dlho chodil, kým prišiel do hustej hory, a zrazu nevedel von z nej. Nohy ho boleli, hlad i smäd ho trápili, a nikde ani stopa po ľudskom obydlí. Vtom začul zrazu psa brechať a dúfal, že nájde dakde chalupu. Po chvíli ju i našiel. Smelo vošiel do domu, kde býval starý horár.

- Prosím vás, - ohlásil sa Libor, - dovoľte mi oddýchnuť si trocha a dajte mi kúsok chleba. Zablúdil som v hore a už dávno som nič nejedol ani nepil.

- Sadni si na lavičku. Čo mám, to ti dám, - odpovedal starý horár, priniesol peceň chleba, kus zveriny a podal to Liborovi. Výslužka z kráľovského stola by mu nebola tak chutila ako čierny chlieb s mäsom.

- Kdeže ideš, chlapče, - opýta sa ho horár o chvíľu.

- Na zlatý vrch, - odpovedal Libor a hneď sa dal starkému úprimne všetko rozprávať. Prezvedal sa, či horár nevie, kde je taký vrch.

- Milý synku, veru to neviem, ale sa môžem opýtať.

Otvoril dvere, vzal píšťalku a tri razy zapískal. Tu priletelo sto vrán a všetky mu krídlami okolo hlavy plieskali.

- Povedzte mi, vy tulácky, či niektorá z vás o zlatom vrchu vie?

- My nevieme, ale naše priateľky, poletujúce okolo tvojho brata, isto budú vedieť.

- Choď, synak, za mojím bratom. Býva v hore sto míľ stadeto. Povedz, že ho pozdravujem a nech ti ukáže, kde je zlatý vrch.

Libor sa horárovi poďakoval za pohostenie i za dobrú radu, rozlúčil sa s ním a putoval ďalej. Kým niekto sto míľ prejde, minie sa hodný čas. Ale všetko má svoj koniec a Libor napokon prišiel i na koniec cesty. Horárov brat býval tiež v hustej hore. Vľúdne prijal Libora a len čo mu šuhaj oddal bratovo pozdravenie, vybral píšťalku a zapískal. Tu priletelo dvesto vrán, šuchorili krídlami a okolo neho sa vznášali.

- Ktorá z vás mi povie, kde je zlatý vrch? - opýtal sa ich horár.

- O zlatom vrchu nevieme, ale naše sestry, poletujúce okolo tvojho brata, iste budú vedieť.

- Počul si, čo povedali? - opýtal sa horár Libora. - Niet inej pomoci, treba ti zájsť ešte o dvesto míľ ďalej k môjmu bratovi a uňho sa na zlatý vrch dozvedať. Ale najprv si trocha oddýchni a najedz sa.

Zápäť sa horár obrátil a doniesol hosťovi chlieb, mäso a víno. Libor si schuti zajedol, srdečne sa starcovi poďakoval a poberal sa ďalej. Keď sa človek s radosťou niekam poberá, chytro sa mu cesta míňa. Tak i náš pocestný: ani sa nenazdal, prešiel dvesto míľ a videl pred sebou chalúpku, kde býval tretí brat. „Ak ma i ten bez správy pošle ďalej, neviem veru, kam sa obrátiť," pomyslel si Libor, vchádzajúc do chalúpky. Tak láskavo ako druhí dvaja bratia privítal ho i tretí. Keď sa dozvedel, čo si žiada, hneď píšťalkou privolal tristo vrán.

- Chcem vedieť, kde je zlatý vrch. Ktorá z vás o ňom niečo vie, nech mi to chytro povie, - riekol horár svojim posolkyniam.

Tu sa ohlásila iba jedna jediná i tá krívala. Povedala svojmu pánovi:

- Viem o zlatom vrchu. Tristo míľ stadeto sa vypína prostred peknej doliny a už zďaleka sa blyští. Vystavaný je na ňom zlatý zámok a v tom zámku býva čarodejnica s troma dcérami. Je to zlá žena. Raz som si chcela jej zámok zblízka obzrieť, ale sotva ma tá baba zočila, chytila kameň a na desať siah ho do mňa hodila, že mi nohu zlomila. Od tých čias krívam.

- Dobre ti tak, načo lietaš, kam ťa všetečnosť vábi. Ale teraz ťa ta sám pošlem. Zanesieš na krídlach tohto môjho hosťa, čo tu vidíš, až na úpätie zlatého vrchu. Ostaň tu a vy ostatné leťte ďalej.

Nevidelo sa to akosi čiernej pútničke, ale nesmela ani škrknúť, lebo pán veľmi prísne trestal každú neposlušnosť. Keď Libor zjedol, čo mu horár priniesol, podal mu ruku, zaželal všetko dobré a milo sa s ním rozlúčil. Šiel popredku a vrana za ním. Asi dvadsať krokov za chalúpkou zaškriekala za ním, aby postál, že mu niečo povie.

- Odtrhni si tri žalude, - kázala mu, - a dobre si ich schovaj, keď poletíme a ja zavolám »pusť žaluď«, tak to sprav.

Libor poslúchol jej radu, odtrhol žalude a schoval si ich. Potom mu vrana kázala, aby na ňu vysadol, a keď ju poslúchol, vzniesla sa s ním nad tmavú horu. Ako keď oblaky tiahnu po oblohe, tak sa mihali pred Liborovými očami lesy, polia, dediny a mestá. Zrazu boli na konci a nekonečná modrozelená hladina mora sa pod ním leskla. Boli už ďaleko od brehu, keď vrana zvolala:

- Pusť žaluď!

Libor siahol do vrecka a pustil žaluď do mora. V tej chvíli vyrástol z vody veľký košatý dub a do jeho rozvetveného vrchovca sa vrana s Liborom spustila.

- Tu si oddýchneme, už som ustala a koniec mora je ešte ďaleko, - povedala vrana a sadla si vedľa Libora. Ale o chvíľu vstala a osviežená sa brala ďalej. Sotva vyleteli do povetria, dub zmizol. Kým prišli na koniec mora, pustil Libor i ďalšie dva žalude do vody a vždy vyrástli z nich duby a tak si pocestní oddýchli.

Za morom bola vysoká hora a tam sa vrana spustila.

- Z tejto hory je na zlatý vrch ešte sto míľ, - povedala vrana Liborovi, - z najhoršieho si vyviazol a teraz už hľaď i sám, ako ta dôjdeš. Ja sa vrátim domov, lebo by som nechcela aj o druhú nohu prísť.

Ako to dopovedala, už bola v povetrí.

Nahnevaný Libor hľadel za vranou falošnicou a tu počuje pod horou náramný krik. Spustí sa zo skaly, aby videl, čo sa to robí. A tu div divúci, na čistine pod bralom sa dvaja zlostní obri bijú. Hneď ho zazreli, na chvíľu sa prestali biť a zakričali naňho.

- Ako sa opovažuješ vkročiť do nášho kráľovstva, ty zemský červiačik?

- Prišiel som spoza ďalekého mora, oddychoval som tu na tejto hore a počul som náramný krik, nuž nevedel som, čo je to, ani že sem nesmiem vkročiť, a preto som zišiel dolu.

- Ak je to tak, nuž ti odpúšťame. Ale teraz už choď, aby sme našu zvadu mohli rozsúdiť.

- A môžem sa vás opýtať, o čo sa vadíte ? Všeličo som po svete slýchal, azda by som vám i dobre poradil.

- Len si choď svojou cestou, my už dávno vieme, čo by si nám ty poradil, - zrúkol obor.

- Nechoď, - zvolal druhý, -Ja ti poviem, prečo sa hádame, a vďačne si vypočujem, čo nám poradíš. Pozri, tu je sedlo, čo sme zdedili po našom otcovi. A to ti je také sedlo, že kto naň sadne a povie „tam a tam chcem byť", v tej chvíli tam je. Nie div, že ho teraz obaja chceme. Keď sme sa nemohli podobrotky pokonať, dohovorili sme sa, že sa chytíme za pasy a kto vyhrá, toho bude sedlo.

- Ja vás chytro podelím, len mi dovoľte na to sedlo pozrieť, - vravel Libor a podišiel k nemu. Obri sa prizerali, čo bude šuhaj robiť, ale on si stal obkročmo nad sedlo a riekol:

- Chcem byť na zlatom vrchu! - a už ho vidieť nebolo, a zápas obrov sa skončil.

V tej chvíli bol Libor na zlatom vrchu, pod bránou zlatého zámku. Spustil sedlo dolu vrchom a zabúchal na bránu. Závora sa otvorila, vyšla mrzká baba a opýtala sa Libora, čo tu chce.

- Hľadám tu svoju milú Čakanku. Ak je tu a zámok je váš, nuž ma k nej zaveďte.

- Oho, šuhaj, nože nie tak zhurta! Ja som paňou tohto zámku a Čakanka je moja dcéra. Ale si nemysli, že ju len tak nič po nič dostaneš.

- A čo mám robiť, aby som si ju zaslúžil?

- Spravíš mi tri veci. Ak ich spravíš, bude Čakanka tvoja, ak nie, budeš synom smrti.

- Všetko spravím, čo mi rozkážete!

- Tak pod za mnou! - kázala mu odporná ježibaba a viedla Libora cez mramorový dvor do krásnych svetlíc. V jednej mu kázala, aby počkal, a odišla. O chvíľu sa dvere otvorili a Čakanka stála na prahu. Jedným skokom bol Libor pri nej a k srdcu si ju privinul.

- Dievča moje, vieš, ako som po tebe túžil! Prečo si pri mne neostala, prečo si ma tak zarmútila? Ktovie, či ťa od tvojej matky dostanem?

- Keby som bola pri tebe ostala, bol by si ešte viac zla vytrpel. Nerob si z toho nič, a dôveruj mi, tak ako som ja tebe dôverovala, a všetko sa dobre skončí!

Tak potešovala Čakanka svojho verného milého a odišla. Už sa k noci chýlilo, Libor dostal dobrú večeru a hneď ako si ľahol do mäkkých perín, zaspal, akoby kameň do vody hodil. Ráno, keď vstal a obliekol sa, priniesla mu stará ježibaba raňajky a vravela mu:

- Ak chceš Čakanku dostať, nože poď so mnou, dám ti prvú robotu.

Libor si to nedal dva razy povedať a vyšiel chytro za babou na dvor.
Tam mu ježibaba dala drevenú pílu, sekerku i palicu a zaviedla ho kúsok za zámok, kde bola vysoká borina.

- Tu na tomto mieste chcem mať do večera sto siah dreva. Ak to nespravíš, umrieš.

Liborovi bolo skôr do plaču ako do roboty. Čože si mal s drevenou pílou a sekerou počať? Chytil sekeru, prvý raz buchol do kameňa, a v ruke mu zostal iba kúsok topora. Ani z píly mu viac ako kúsok drievka neostalo. Hodil všetko na zem, ľahol si do machu, počúval spev vtákov a myslel na svoju Čakanku. Keď si pomyslel na smrť, vždy mu zišli na um slová milej, veril, že si bude v slove stáť a neopustí ho. Prišlo poludnie a Čakanka mu priniesla obed.

- Pozrimeže, myslela som si, že budeš mať plné ruky práce, a ty si oddychuješ.

- Akože mám robiť, keď sa mi píla i sekera na kusy polámali? Niet pomoci, iba sa na smrť hotovať.

- Smrť nespomínaj, vari si zabudol, čo som ti povedala? Sadni si a jedz, robotu spravím ja sama.

Sotva to dopovedala, odišla na tri kroky, tri razy pokrútila prstienkom, čo sa jej na prste jagal, a povedala:

- Tu na tomto mieste nech je sto siah dreva! - V tej chvíli sa po hore ozýval buchot a stromy boli razom vyrúbané a popílené. Kým sa Libor naobedoval, bolo sto siah dreva nahotovených.

Čudoval sa Libor, akú moc má jeho milá, a od tej chvíle sa už ničoho nebál. Pozhovárali sa, potom kázala Čakanka Liborovi, aby jej matke nič nevyzradil, a dievčina sa vrátila domov. Večer prišla ježibaba a div sa od zlosti nerozpučila, keď videla, že všetka robota je porobená. Zaviedla Libora do zámku a sama mu večeru priniesla. Na druhé ráno dostal Libor dve vedrá a mal ísť za babou. Prišli k veľkému rybníku a baba mu prikázala:

- Tú vodu z rybníka preleješ na tamten vrch, inak ťa zabijem. Libor si sadol na zem a čakal poludnie. Načo by sa bol s prelievaním vody na vrch moril, hneď videl, že je to zbytočná robota. Napoludnie zas prišla Čakanka s obedom.

- Ako vidím, veľa si nespravil, - ozvala sa.

- Čakal som na tvoju pomoc, čože by tu zmohla moja práca? Vtom Čakanka opäť pokrútila prstienkom a riekla:

- Chcem, aby sa voda z rybníka na tamten vrch preliala a tam ostala, kým slnce nezapadne.

V tej chvíli sa voda z rybníka stratila a vrch bol odhora až dolu zatopený. Úprimným bozkom sa Libor svojej milej za pomoc poďakoval a ona sa ponáhľala domov.

Večer, keď baba vodu na vrchu videla, iba zubami škrípala, že jej Libor takto cez rozum prešiel. V zámku sa šuhaj dobre navečeral a ľahol si. Keď ráno vstal, zaviedla ho baba zas na zelenú lúku. Keď prišli naprostred, vzala baba píšťalku a zapískala: tu sa prihnalo tristo zajacov a skákali po lúke ako kobylky.

- Tie zajace budeš na tejto lúke do večera pásť. Ak sa ti čo len jediný stratí, zabijem ťa.

Ale sotva sa ježibaba obrátila, nebolo po zajacoch na lúke ani pamiatky. »Blázon by sa za tými ušiakmi hnal. čakanka mi ich zvolá,« povedal si Libor. A veru tak i bolo. Čakanka prišla, pokrútila prstienkom a rozkázala, aby sa zajace na lúku vrátili a tam sa do večera pásli. V tej chvíli ich bola plná lúka a nechýbal ani jediný.

Babu rozpaľovalo od jedu, keď videla zajace na lúke a Libora sedieť pri nich, akoby nevedel ani do troch narátať.

- Ale teraz je Čakanka moja? - dozvedal sa, keď sa vrátili do zámku.

- Zajtra si ju môžeš vziať, - odvrkla napajedená ježibaba.

Keď bolo už v celom zámku ticho, začul Libor na oblôčku: »Vrkú, vrkú, vrkú!« Vyskočil z postele, ide k obloku a vidí milú holubienku.

- Nože no, a čo ty tu chceš ?

- čože by som chcela, iba teba vidieť, veď som ja tvoja Čakanka, - odpovie holubienka, sadne mu na plece a zobáčikom mu líce ďobká.

- Prišla som ti poradiť, čo máš zajtra robiť. Matka ťa zavedie do svetlice a tam bude tristo jednakých panien v jednakých šatách a povie ti, aby si si z tých tristo dievok mňa vybral. Ak ma chceš spoznať, daj dobrý pozor na oči a vezmi si tú, čo na teba pravým okom žmurkne. To budem

- Ďakujem ti, milá moja holubienka, ale veď by som ťa ja i bez žmurknutia medzi tisícimi poznal.

- Never, milý môj, zajtra sa presvedčíš.

Holubienka odletela a Libor nepokojne čakal na ranné zore. Len čo sa najedol, už prišla baba poňho a viedla ho do veľkej siene. Tu bolo toľko skvostov a krásy, že sa Liborovi pred očami mihali. Na zlatej povale svietil mesiac a tisíc hviezd zo samých drahých kameňov, koldokola viseli na stenách dlhé zrkadlá a pod nimi lavice obtiahnuté červeným aksamietom so striebornými kvetmi. Dlážka bola zo zlatých a strieborných tabličiek poskladaná. Ale blyskot všetkých hviezd jagajúcich sa na zlatej povale, nebol nič proti blyskotu očí tristo panien, hľadiacich na Libora. Strieborné rúcha šumeli v sieni, panny sa mihali okolo Libora ako labute a každá ho obdarila pohľadom do očí. V duchu ďakoval Libor Čakanke za dobrú radu, lebo by veru nebol vedel, ktorú si vybrať, keby tá posledná nebola naňho šibalsky žmurkla pravým očkom.

- Táto je moja! - zvolal Libor a chytil Čakanku za okrúhle ramená.

- Tak si ju nechaj, ale skôr zo zámku nesmiete odísť, iba zajtra ráno,
- povedala ježibaba.

Libor vďačne pristal, len keď už mal, po čom túžil. Keď vošiel s milou do svojej izby, opýtal sa jej, či má toľko sestier.

A ona mu nato:

- Nemám viac sestier, iba dve, tie ostatné boli divé žienky. Pričarila ich moja mať a boli by ťa v tej chvíli roztrhali, keby si si niektorú z nich bol vybral.

Pol dňa sa od neho nepohla, iba večer odišla do svojej komôrky. Ale ešte predtým mu prezradila:

- Ak počujem niečo podozrivé šuchnúť, prídem si po teba a obaja ujdeme.

- Drahá moja, koľko ráz si ma už pred smrťou zachránila! - zvolal Libor a pobozkal svoju milú na biele čelo. - Ale tvoja mať je vari živá dračica?

- Veru je a ja sa i teraz bojím, aby ti neublížila, a preto ostanem vždy pri tebe.

Láska i strach nedovolili Liborovi zaspať. O polnoci ktosi zľahučka zaklope na oblok. Libor vyskočil a otvoril oblok. Do izby vletí biela labuť, premení sa na Čakanku a vraví:

- Chytro, Libor, objím ma vpoly, pritisni si hlavu k mojej, prikryjeme sa závojom, aby sme obaja mohli stadeto odletieť, lebo zajtra by ťa matka zabila.

Libor si nedal dva razy povedať, objal Čakanku okolo drieku, sklonil hlavu k jej hlávke, ona prehodila závoj cez nich oboch, a už leteli dve labute z obloka pod zlatý vrch. Tam bolo dvoje topánok a skrinka. Labute sa opäť na ľudí premenili a Čakanka vraví svojmu milému.

- Jedny topánky si obuješ ty, druhé ja, sú to dvanásťmíľové, vzala som ich matke. V tej skrinke mám skvosty, daj na ne dobrý pozor.

Keď sa obuli, chytili sa za ruky a vykračovali si - čo krok, to dvanásť míľ prešli a tak sa im cesta chytro míňala, akoby z nej odkrajoval. Ale ježibaba začula akýsi šum, vstala, vošla do Čakankinej komôrky, a nikoho tam nevidela. Preľakla sa a bežala do Liborovej izby, ale i tam bolo pusto. Bez seba od zlosti letí po dvanásťmíľové topánky, ale aj tie boli preč. Rozzúrená schmatne dvadsaťštyri míľové a pustí sa za utekajúcimi.

- Libor, nože sa obzri, či niekto za nami nejde, - povie Čakanka, keď slnce vychádzalo.

- Vidím tam ďaleko voľačo čierne.

- To je moja matka. Hoď skrinku na zem, staň si na ňu a ku mne sa pritúľ. Zápäť pokrútila čakanka prsteňom na prste a doložila: - Môj milý nech je kríkom a ja na ňom ružou.

O chvíľočku sa po ceste rútila ježibaba ako zlá saň, ale kríka s jediným kvitnúcim pukom si ani nevšimla.

Sotva zmizla, premenili sa zasa Čakanka i Libor na svoju podobu a bežali ďalej. No ježibaba onedlho spozorovala, že ide zlou cestou, obrátila sa a natrafila zas na ich stopy.

- Obzriže sa, Libor, kto to ide za nami, - vravela Čakanka v hustej hore.

- Nič nevidím, ale zďaleka čujem akýsi šum.

- To je moja mať. Staň si na skrinku! - Zas tri razy pokrútila prsteňom na prste, vraviac: - Môj milý nech je kostolíkom a ja kazateľnicou!

Baba zasa zúrivo prebehla popri nich, a kostola ani kazateľnice si nevšimla. Utekajúci boli radi a ponáhľali sa ďalej. Dračica znovu zavetrila, že ide zle, a vrátila sa.

- Obzri sa, Libor, kto to ide za nami! - zvolala Čakanka na veľkej čistine.

- Vidím čosi čierne.

- To je moja mať. Staň si na skrinku! - A zas tri razy pokrútila prsteňom a riekla: - Môj milý nech je rybníkom a ja na ňom labuťou.

Hneď sa im to splnilo, ale baba to zďaleka zazrela. Prišla k rybníku, premenila sa na vola a dala sa vodu z rybníka chlípať. Neborká labuť plávala už skoro na suchu a bála sa, že ju ježibaba už-už zhltne. No vtom voda roztrhla vola a stiekla späť do rybníka. Naradovaná labuť zatrepotala krídlami a obaja sa zas premenili na Libora a Čakanku.

Šli ďalej a keď sa teraz už nemali čoho báť, oddýchli si na hodinku. Potom sa ponáhľali domov.

Liborova matka bola slabá, utrápená, vo dne v noci na syna myslela, žalostila, kde je a či ho kedy ešte uvidí. A tu ktorýsi deň mihne sa krásna panna popred oblok, tak ako kedysi, keď si Libor mladuchu priviedol, dvere sa otvoria a vojde Libor i Čakanka. Keby ju syn nebol do náručia chytil, bola by na zem padla.

- Poďte, mama, dajte chalúpku, komu chcete, máme pre vás iné bydlisko, - povedal jej Libor, keď sa trochu prebrala a s nimi sa pozhovárala.

Ako sa dozvedela, že syn má kniežatstvo, dala chalúpku chudobnej žene a šla so synom. Za chalúpkou stál koč so štyrmi koňmi, všetci traja si doň sadli a cvalom leteli do zámku, ktorý si Libor s Čakankou cestou kúpili. Libor šťastne žil so svojou ženou a do smrti sa im nebo lásky nezamračilo. Starkú synovo šťastie pri živote udržiavalo, a ešte vnúčence na lone hojdala.