Sedem krkavcov

Sedem krkavcov (Rozprávka)
Matka piekla chlieb a sľúbila svojim siedmim synom, že spraví každému po bochníčku, ak budú čušať. Chlapci na chvíľu zatíchli, ale bochníčky sa za chvíľočku neupiekli a chlapcov onedlho trpezlivosť prešla. Zas len hnevali matku, neprestajne ju za sukňu poťahovali a kričali, kedy budú bochníčky upečené. Dlho to matka strpela, ale napokon sa veľmi nahnevala a zlostne na nich skríkla:

- Bodaj ste sa všetci na krkavce premenili!

Sotva matka tie nešťastné slová dopovedala, premenili sa jej synovia na sedem krkavcov, smutne na ňu pozreli, strepotali krídlami, vyleteli do povetria a kým sa preľaknutá neborka spamätala, zmizli jej z očí. Darmo si vlasy z hlavy trhala, darmo nariekala a bedákala, všetko bolo márne, po deťoch už ani vidu, ani slychu. A čo ešte otec, keď sa vrátil a kučeravý Jaroslav mu naproti nevybehol, ani ostatní chlapci ho nevítali, koľko len nariekal, div si nezúfal, keď sa o ich nešťastnom osude dozvedel! Ženu ani nehrešil, lebo videl, ako ťažko svoj žiaľ nesie. Veľmi ju ľúbil, a preto radšej svoju bolesť v srdci skrýval.

Po čase i matkin zármutok trocha stíchol, keď sa pánboh nad ňou zmiloval a pre potešenie ju dcérkou obdaril. Už dávno si dievčatko priala. Bohdanka bola milučká, a čím viac vyrastala, tým bola krajšia a tým viac radosti z nej rodičia mali, akoby vedela, že im má veľa nahrádzať. Raz, keď už trocha povyrástla, stála v komore pri truhlici a s matkou niečo hľadali, keď vtom zazrela na dne malé kabanky a košieľky pre chlapcov.

- Ach, mamička moja, čie sú to kabanky a košele? - dozvedala sa mamičky.

- Dieťa moje, nože sa ma nevypytuj ! - odpovedala matka a horké slzy ju zaliali.

Keď Bohdanka videla matku plakať, už sa viac nevypytovala, ale predsa jej to jednostaj vŕtalo v hlave, čie sú asi tie kabanky a prečo sa pri pohľade na ne matka rozplakala. Vypytovala sa otca, ale i toho slzy zaliali a Bohdanka sa zas nič nedozvedela. Zišlo jej na um, či azda nemala bratov, ale čudovala sa, prečo ich rodičia zapierajú, či umreli a či azda žijú v cudzích krajoch, a prečo ich nikto nespomína.

V dome žila medzi čeľaďou stará varovkyňa Dorota, už veľa rokov slúžila v rodine a všetci ju radi mali. Napokon sa Bohdanka starkej vypytovala, čie sú tie kabanky a košele, čo v truhlici na dne ležia a matka nad nimi plače. Dlho jej to Dorotka nechcela vyjaviť, až ju napokon prosby a zaliečame dievčiny obmäkčili a naveľa-naveľa jej o siedmich stratených bratoch všetko povedala. Nešťastný osud bratov Bohdanku náramne zarmútil.

- Dorotka, nože mi povedz, akí boli bratia? - naliehala. Dorotka jej opísala chlapcov od hlavy po päty, povedala, i čo ktorý rád robil a jedol, ktorý bol dobrý a ktorý lepší.

- Ach, ale by som svojich bratov ľúbila! - vzdychlo si dievča, keď Dorotka zmĺkla, a na chvíľu sa zamyslela. Zrazu zdvihla kučeravú hlavu a vyzvedala sa.

- Dorotka, a kam zaleteli moji bratia? Vari sú naveky zakliati?

- Naveky azda nie, ale ktovie, kde sú zakliati. Ktože by sa odvážil po svete ich hľadať?

- Keby som bola veľká a mocná ako vy, ja by som ich veru hľadala tak dlho, kým by som ich voľakde našla.

- Dievčatko moje, svet je velikánsky a ty by si sa v ňom stratila ako zrnko maku, radšej to pusť z hlavy! - vyhovárala jej to starká. Ale smelé dievča sa odradiť nedalo. Kade chodilo, tade na úbohých bratov myslelo i na žiaľ svojich rodičov. Veď ich neraz ukradomky plakať vídala. Nuž zo dňa na deň si pevnejšie zaumieňovala vybrať sa na cestu, len čo zmocnie.

Prešli roky a Bohdanka vyrástla ako jedľa, i driečna bola i tvár mala krásnu - no ešte krajšie bolo jej úprimné srdce. Nikdy ani na chvíľu nezabudla, čo si zaumienila. Keďže už mala osemnásť rokov, povedala si, že už je čas vybrať sa na cestu. Bála sa iba toho, čo jej rodičia povedia a či ju do sveta pustia. Ale Bohdanka si vzala do hlavy, že rodičov uprosí. Raz, keď otec sedel pri matke, obaja si na synov pomysleli a slzy ich zaliali, podišla Bohdanka k nim, chytila matku za ruku a riekla:

- Mamička, otecko, netajte predo mnou slzy, ja už viem, čo vás trápi, a rada by som vám pomohla.

- Vari vieš, čo nás trápi, a chceš nám pomôcť? To je nemožné! - zvolali obaja jedným hlasom.

- Ale je to možné, iste vám pomôžem, ak pristanete na to, o čo vás popýtam.

- A kto ti to povedal? Akože nám chceš pomôcť? A čo žiadaš? - dozvedali sa rodičia.

- Prisnilo sa mi už po tri noci, že k môjmu lôžku priletel krkavček a takto sa mi prihovoril: »Sestrička, Bohdanka, vyber sa ty hneď na cestu. Ja som jeden z tvojich siedmich bratov na krkavca zakliaty, my na teba čakáme, aby si nás oslobodila. Povedz to rodičom a vyber sa na cestu, my ťa i viesť i chrániť budeme, hocikam pôjdeš.« Tak mi po tri noci krkavec vravel, a ja teraz viem, že som mala sedem bratov a vy za nimi žialite, ale ja vám ich privediem, keď ma na cestu vypravíte a požehnáte, - doložila Bohdanka. Sen spomenula rodičom iba preto, aby ju ľahšie pustili.

- Dieťa, dieťa, vari máme i teba stratiť a o poslednú radosť prísť? Nie, nie, nikam nechoď, - nariekali neboráci, preľaknutí rodičia.

- Vari mám nechať bratov zahynúť, keď sa iba mne úfajú? Pusťteže ma, pusťte, a nebojte sa, že v šírom svete zahyniem, láska k bratom ma povedie a všade ochráni. Akáže to bude radosť, keď vám chlapcov privediem a zdravá sa k vám vrátim ! - Takto a ešte oveľa úprimnejšie prosila Bohdanka rodičov, až napokon s ťažkým srdcom a s horkými slzami pristali.

Teraz si dievčina chystala šaty na cestu a o niekoľko dní sa na cestu vystrojila. Keď sa od rodičov odoberala, stiahla si matka prsteň z ruky a povedala:

- Po tomto prsteni ťa starší bratia spoznajú, bola to ich najmilšia hračka, keď som ich na lone varovala.

S ťažkým srdcom požehnali rodičia svoje posledné dieťa a s ťažkým srdcom sa i Bohdanka od rodičov odoberala. Ale od svojho úmyslu odstúpiť nechcela.

Smelo sa pustila do šíreho sveta, bez ochrancu a bez pomoci, iba láska k bratom ju ochraňovala a viedla, kde ju nohy niesli.

Dlho chodila a o bratoch nikde nechyrovala. Raz prišla do hustej hory, dlho v nej blúdila, až zrazu vidí chalúpku. Vkročila do nej, bolo tam chladno i príjemne, ale i ticho a pusto. Dievčina si sadla a čakala, kto príde. Zrazu sa dvere rozletia a zapíska v nich divý mládenec.

- Kto si a čo tu hľadáš? - opýtal sa Bohdanky.

- Nehnevaj sa, pán môj, hľadám svojich sedem bratov, dnes som tu v hore zablúdila a do tvojej chalúpky vošla. Dovoľ mi oddýchnuť si trocha.

- Som vietor a každého, kto mi do cesty príde, roztrhám. Ale ak si zablúdila a ustala, tak si oddýchni!

Dievčina si zasa sadla a pomyslela si, že vietor azda voľačo o jej bratoch vie, a zaumienila si, že sa ho opýta.

- Vetríček, - začala o chvíľu, - už dlho chodím po svete a hľadám svojich sedem bratov na krkavce zakliatych. Nechyroval si o nich?

- Veru som o nich nechyroval, ale môj brat mesiac azda vie, kde sú. Keď si taká dobrá, nuž ja ťa k nemu zanesiem.

Bohdanka pristala a vetrík ju vzal do náručia a ovial ju dychom, sladkým ako vonné kvietie.

Mesiac bol bledý, striebrovlasý mládenec.

- Kde si sa tu vzala a čo tu chceš ? - opýtal sa Bohdanky, keď ju vietor priniesol.

- Mesiačik, hľadám svojich sedem bratov na krkavce zakliatych. Tvoj brat mi povedal, že azda o nich vieš, nuž prosím ťa, povedz mi, kde sú.

- Veru by som ti vďačne povedal, kde sú tvoji bratia, keby som o nich vedel. Ale som o nich nechyroval. Môj brat slnce azda skôr o nich bude vedieť. Ak chceš, zanesiem ťa k nemu.

Akoby Bohdanka nechcela! Striebrovlasý mládenec ju potom zaniesol k svojmu najstaršiemu bratovi.
Slnce bol zlatovlasý. Keď mu dievčina povedala, prečo prišla, riekol:

- Viem, kde sú tvoji bratia, a zavediem ťa k nim. Ale najprv si oddýchni a posilni sa jedlom.

Bohdanka si sadla a slniečko ju chutnou večerou ponúkol. Priniesol i pečené kura na stôl a napomenul Bohdanku:

- Kostičky poobhrýzaj, vezmi si ich so sebou, zídu sa ti. Dievčina poslúchla a kostičky do zásterky zaviazala. Ešte si trocha oddýchla, a keď sa už noc míňala, prišiel po ňu zlatý mládenec na zlatom koči. Bohdanka si doň sadla a už leteli cez hory cez doly. Šli dlho. veľmi dlho, kým prišli do tmavej doliny, dovôkol vysokými skalami ohradenej. Tam ju zlatovlasý mládenec z koča vysadil a rozlúčil sa s ňou, vraviac:

- Teraz si pomôž sama! - a už ho nebolo.

Bohdanka sa obzerala okolo seba, a keď videla vysoké skaly a pustú dolinu, nevedela, kde má bratov hľadať. „Azda sú na niektorej skale," povedala si, „ale ako sa ja nešťastnica tahore vyškriabem?" Chodila od zápole k zápoli a napokon zastala pod bralom, čo sa jej videlo najprístupnejšie. Aby mohla lepšie stúpať, podkasala si sukňu, a vtom jej zo zástery vypadli koštialiky. A tuhľa, div divúci, z koštialikov sa jej spravil rebrík a po ňom sa šťastlivo dostala hore. Ako vystúpila na posledný šteblík, videla, že je v jaskyni, kde akiste jej bratia bývajú. Stálo tam sedem postelí, naprostriedku stôl pre sedem ľudí prikrytý. Všetkého tam bolo dosť a oheň ešte nevyhorel. Bohdanka chytro nabrala, čo potrebovala, a dala sa variť sedmoro jedál, pre každého brata iné. Keď navarila, dala večeru na stôl, stiahla z prsta matkin prsteň a položila ho pod prvý tanier, lebo si myslela, že tam iste bude najstarší brat sedieť. Naostatok všetko poprikrývala, schovala sa za posteľ a čakala, kedy prídu bratia. Onedlho sa bratia-krkavce vracali domov z poľovačky.

- Čo to je! - zhíkol prvý, - jedlo je na stole, ktože ho nachystal?

- Pozrite, bratia, akoby nám chcel niekto ulahodiť, každý má na tanieri, čo najradšej jedáva! - zvolal druhý.

- Bratia, bratia, tu je matkin prsteň, je tu iste niekto z domu, - skríkol naradostene najmladší, keď tanier obrátil a prsteň našiel.

- Nuž hľadajme po jaskyni, - rozhodol Jaroslav. Všetci sa po týchto slovách obrátili, hľadali a schovanú Bohdanku zazreli.

- Kto si? - opýtali sa jedným hlasom.

- Vaša sestra. Nesiem vám pozdravenie od matky i od otca. Matka mi dala prsteň, aby ste mi uverili.

- Veď my ti veríme, že si naša sestrička, kto iný by sa bol za nami opovážil? - zvolali bratia. Hneď jej spravili miesto za stolom, a keď medzi nimi sedela, dala sa rozprávať, čo sa bolo doma prihodilo, odkedy tu zakliati žijú. Napokon sa prezvedala od bratov, ako by ich mohla vyslobodiť.

- Sestra naša, to je veľmi ťažké, hoci sa ti to sprvu bude zdať i ľahké, - odpovedal najmladší. - Sestrička, ak nás chceš vyslobodiť, musíš nám každému po košeli ušiť. Ale ľan smieš iba sama zasiať, vyplieť, vytrhať, vytrepať i spriasť, priadzu sama utkať, plátno vybieliť a košele z neho ušiť. A pri tom všetkom nesmieš ani slovka prehovoriť, čo by sa čo s tebou robilo. Ak sa na to dáš, vyslobodíš nás.

- Veď to nie je také ťažké, všetku robotu viem porobiť a mlčať mi nebude ťažko, keď viem, že vás tým vyslobodím, - odpovedala sestra.

Za tie slová jej bratia div ruky nebozkávali. Po večeri jej spravili lôžko, dievčina si postlala a čoskoro zaspala.

Ráno, keď už sa naraňajkovali, dal jej brat skrinku so semenom a povedal:

- Sestrička, choď teraz, ak nás chceš vyslobodiť, vezmi skrinku so semenom a pod, my ti ukážeme, kde si môžeš ľan zasiať.

Dievčina ochotne pristala, vzala skrinku, ako jej brat kázal, a šla za ním. Keď prišli do peknej dolinky, ukázali jej bratia pole, kde má ľan zasiať, a bútľavú vŕbu, kde môže bývať. Potom sa s ňou smutne rozlúčili a vrátili sa do svojej jaskyne. Bohdanka hneď pole obrobila, semená zasiala. Kým semeno vzišlo a ľan povyrástol, mala i dlhú chvíľu, ale chodila po doline a po hore alebo si ozdobovala svoje bydlo - bútľavú vŕbu. O jedlo nemala starosť, lebo vždy za rána, napoludnie i večer našla vo vŕbe niečo pod zub. Hoci vedela, že jej to bratia nosia, predsa ich nevídala. Onedlho ľan povyrástol a bolo ho treba plieť, a tak mala začas dosť roboty. 1 čas, keď už ľan povyrástol, kým by ho mohla trhať, sa jej voľajako minul, a potom už vedela, že dlhú chvíľu mať nebude. Usilovne ľan rosila, obracala ho a keď ho napokon pozhrabúvala a vytrepala, bol mäkký ako hodváb. Všetko, čo potrebovala - i vreteno a praslicu s kužeľom - vo vŕbe našla. Teraz mala už všetok ľan v hŕstkach a mohla začať priasť. Nuž sadla si k praslici a už sa vretienko vrtelo ako drevený vĺčok. Pomyslela si na rodičov, aj ako sedávala s matkou i s Dorotkou pri praslici a otec všeličo rozprával alebo čítal.

„Teraz iste sedia sami," pomyslela si, „a budú ma spomínať, kde asi som a či ma kedy v živote uvidia. Rada by som si prácu do zajtra zavŕšila, ale to veru nie je možné. Veď sa mi čas čo nevidieť minie a pánboh nedopustí, aby sa nás rodičia nedočkali."

Utrela si zásterou slzy, čo jej do očí vyhŕkli, a keď ju zasa spustila, videla pred sebou psa. Najprv okolo nej ňuchal a potom sa dal do brechotu. Vyšla z vŕby a obzerala sa, či je tu niekto so psom, a vtom videla zďaleka blížiť sa koč. Schovala sa do vŕby a dala sa odháňať psa, ale ten sa nepohol a jednostaj brechal. V koči sedel mladý pán, vracal sa z ďalekej cesty do svojho zámku a do doliny zablúdil. Počul psa brechať, a preto poslal kočiša, aby šiel pozrieť, čo tam je. Kočiš išiel a keď Bohdanku videl vo vŕbe sedieť a priasť, opýtal sa jej, kto je a prečo v tej vŕbe sedí.

Ale Bohdanka iba pokrútila hlavou a ukázala na ústa, že je nemá. Kočiš sa na to znamenie vrátil k pánovi, porozprával mu, čo videl, a doložil, že tá nemá je veľmi krásna. Pán hneď rozkázal, aby kočiš zašiel k vŕbe. Tam pán zoskočil z koča a k dievčine zamieril. Tak ako prv kočišovi, ukázala Bohdanka teraz i pánovi, že nemôže rozprávať, ale pán o to nedbal. Zaumienil si, že krásnu priadku so sebou pojme, lebo sa mu náramne zapáčila. A hneď jej to i vyjavil.

Dievčina sa náramne preľakla, ale v tej chvíli si pomyslela na bratove slová, aby všetko, hocčo sa prihodí, mlčky a trpezlivo znášala. Odhodlane sa poddala pánovej vôli a pomyslela si, že tak iste skôr pomôže bratov zo zakliatia vyslobodiť.

Pán bol šťastný, že dievčina s ním pôjde, a pretože ho posunkami prosila, aby mohla vziať i ľan, praslicu i vreteno, dal všetko do koča naukladať. Napokon Bohdanka i pán sadli do koča, kočiš šibol kone a tie leteli ako tátoše. Cestou chcela Bohdanka pozrieť na mládenca, čo si ju odvážal, lebo od prekvapenia naňho ani dobre nepozrela, ale sotva oči zdvihla, už ich zasa sklopila. Stretli sa s jeho krásnymi očami a tie boli ako dve slncia, nuž ani do nich hľadieť nemohla.

Mlčky prišli do jeho zámku - ona hovoriť mohla, ale nesmela, a on hovoriť smel, ale nemohol od radosti. Prekvapene čeľaď hľadela na dievčinu, keď jej pán z koča pomáhal a hneď prikázal, aby ľan i praslicu za nimi niesli. V dome ich vítala stará gazdiná, pánova nevlastná sestra. Naoko ich vítala, ale v srdci jed mala. Bola to ježibaba a nikoho na svete rada nemala, iba seba, a nikto ani ju rád nevidel, iba dobráčisko brat jej celé panstvo do rúk oddal. Dobre ho poznala a vedela sa mu tak zaliečať, že jej uveril a neraz tak niekomu i ukrivdil.

Bohdanka sa mala dobre v zámku, lebo jej pán spĺňal všetko, čo jej na očiach videl. Dobre vedela, že sa pán do nej zaľúbil, a veru jej to milé bolo. Akoby nie! Veď i jej srdce zahorelo citom, čo svetom vládne.

Ale zato na bratov nezabúdala, usilovne priadla, a ani vtedy slovka neprevravela, keď sa jej milý opýtal, či by zaňho šla. Ale oni sa i bez slov dorozumeli a šťastný pán vzápätí prikázal sestre, aby svadbu chystala. Ježibabe veru nebolo po vôli, že si brat neznáme dievča za ženu berie, preto mu to všelijako vyhovárala, ale teraz sa zmýlila. Videla, že bratovi darmo dohovára, pán od svojho neustúpila pomyslela si: »Nuž, nech si vezme radšej takú obyčajnú nemú dievku ako seberovnú. Táto mi opraty z rúk nevezme, nado mňa sa vyvyšovať neopováži, a keby aj, však by som už našla spôsob, aby jej chuť vládnuť v dome navždy odpadla.«

Tak si pomyslela tá dračica a naoko sa s najväčšou chuťou do svadobných príprav dala. I Bohdanka za niekoľko dní nevzala praslicu a vreteno do rúk, a namiesto ľanu mala na starosti svadobný veniec i ozdoby, aj hostí plný dom. Tak šikovne sa priberala do všetkého nového, že sám pán si pomyslel, že iste zo zámku pochodí. Onedlho spoznala, aká ježibaba je mužova sestra, ale neukázala to, bola k nej milá, no v dome zväčša sama rozkazovala a kde mohla, tam dobre spravila. Čeľaď onedlho videla, akú dobrú paniu má, a čochvíľa by ju bola na rukách nosila. Muž jej neraz povedal, aby tak usilovne nepriadla, veď už priadzu nepotrebuje, ale Bohdanka si nedala povedať a napokon mu posunkami naznačila, že by bola nešťastná, keby jej v tom bránil. Od tých čias mohla robiť, čo chcela.

Sotva všetok ľan spriadla, dala si do izby postaviť krosná a tkala. Nebolo to nič neobyčajné, vtedy aj najurodzenejšie panie robievali všetky domáce práce.

O nejaký čas sa Bohdanka cítila v nádeji. Nebolo šťastnejšieho človeka nad jej muža. Už si ani nič iné neprial. Ale Bohdanka mala ešte jedno želanie, a to sa jej azda už čoskoro malo splniť, lebo plátno si už i vybielila a košele šila. Po dome chodila ešte jedna osoba, ktorú netešilo, že pán čaká dediča. Bola to pánova sestra a v srdci mala toľko jedu, že vymyslela, čo by statočnému človeku nikdy na um nezišlo. Zaliečala sa Bohdanke a tak úprimne sa tvárila, že jej to neboriatko, nepoznajúce klam a fígle, uverilo. Keď sa už blížila Bohdankina hodina, dostal pán od priateľa písmo, aby mu prišiel na niekoľko dní na pomoc. Nerád opúšťal pán Bohdanku práve v tejto chvíli, ale priateľovi prosbu nemohol odmietnuť. Prikázal sestre prísne, aby hneď za ním rýchleho posla vypravila, keby sa doma niečo prihodilo. Ježibaba sľubovala, že sa bude o všetko čo najlepšie starať, potom sa pán rozlúčil s milovanou žienkou a vybral sa na cestu.

O tri dni priviedla Bohdanka zdravého syna na svet. Nikto pri nej nebol, iba ježibaba. Sotva dieťatko na svet prišlo, zapchala mu ježibaba ústa, zavila do plienky a vyhodila von oblokom a namiesto chlapca podhodila mača. Matka sa náramne preľakla a nesmierne ju to zarmútilo. Ale čože mala robiť? Nikto pri nej nebol, nikto nevedel, či je to pravda, a tak jej iné neprichodilo ako čušať, hoci tušila, že to ani nie je možné. V tej chvíli už ježibaba písala list bratovi a nielenže napísala, akú potvoru neborká Bohdanka na svet doniesla, ale pridala i ďalšiu hnusnú lož, že sa pri Bohdankinej posteli zrazu zjavil akýsi čudný chlap, a keď Bohdanku objal, zrazu sa premenila na akúsi špatu a zhovárala sa s ním i smiala v akejsi cudzej reči. Napokon mu pripomenula divé žienky a doložila, že Bohdanka je veru iste divá žena, a ak nechce byť nešťastný, aby ju dal upáliť. Napísala i bratovmu priateľovi, aby ho zadržal a k žene nepúšťal, lebo je divá.

Keď Rohdankin muž dostal sestrino písmo, nevedel, čo robiť od zúfalstva, ale priateľ ho potešoval a za nič na svete ho nechcel domov pustiť, kým sa trocha neupokojí. Priateľ hneď vypravil posla s listom k ježibabe, kde jej napísal, aký zúfalý je jej brat, a sľuboval, že ho hneď domov nepošle. Medzitým ježibaba roztrúsila náramné klamstvá o švagrinej, už sa i čeľaď preľakla a bála sa k nej ísť, hoci pred tým ju všetci div na rukách nenosili.

Sotva ježibabe posol list oddal, rozchýrila, že je to bratovo písmo a že jej prikazuje, aby do väčšieho nešťastia neprišli, nuž majú divú ženu hneď na hranici upáliť. Pánov rozkaz mali naskutku splniť a čeľaď čo nevidieť nahotovila hranicu. Neborká Bohdanka medzitým však sedela vo svojej izbe a plačky došívala rukáv na poslednej košeli.' Netušila, koľko ničomníctva švagriná popáchala, ale videla, že sa v nej zmýlila a všetko zlé z nej vychodí. Tu vojde k nej ježibaba a oznamuje jej mužov rozkaz, aby sa hneď na smrť hotovila.

Dobre Bohdanka vedela, že to jej muž nerozkazuje, ale čo si mala sama počať? Do svetlice sa už valil zlostný zástup ľudí, čo sa chcel dívať na zlú čarodejnicu. Posunkami ešte prosila švagrinú, aby jej dovolila posledných sedem stehov na rukáve došiť - ale ani to nesmela. Položila košeľu na ostatné a vzdychla si: - Neboráci bračekovia moji, ja som si robotu zavŕšila, a kdeže ste vy?

Vtom všetci začuli ukrutný šum, ľudia sa rozostúpili a priletelo sedem krkavcov s pekným dieťatkom na krídlach. Bohdanke ho do náručia položili a najstarší riekol:

- Tu sme, sestrička, a] sme sa ti trocha odslúžili, a teraz chytro nahoď na nás košele!

Naradovaná Bohdanka vzala košele a zaradom ich na bratov hádzala. V tej chvíli sa premenili na švárnych mládencov, iba najmladšiemu ostalo sedem krkavčích pier na ruke, lebo mu sestra nemohla košeľu došiť.

A v tej najväčšej radosti zadupotali na dvore konské kopytá a v tej chvíli si Bohdanka objala muža a oddala mu zachráneného syna. Keby si mohol ženu ešte väčšmi ľúbiť, iste by ju bol mal ešte radšej. Kým sa od švagrov dozvedal, čo podstúpila, aby ich vyslobodila, zahĺbení do rozhovoru a od samej radosti zabudli na pánovu sestru. Ale čeľaď na ňu pamätala, lebo im bola zlou paňou. Videli, koľko zla zavinila a ako sa teraz pomedzi ľudí prediera, aby mohla ujsť, zdrapili ju za vlasy, nemilosrdne ju dovliekli na hranicu a drevo podpálili.

Už bolo po nej, keď sa to jej brat i Bohdanka dozvedeli. Dobrá žena sa preľakla, ale on ju tešil.

- Chvalabohu, že nás zbavili ježibaby! Poslala mi také strašné písmo, že som div o rozum neprišiel. Predsa som ti veril, nedal som sa zdržať, vysadol som na koňa, ale bol by som veru neskoro prišiel, keby ťa tvoji bratia neboli vyslobodili!

- Teraz už na to všetko zabudnime, veď sme šťastní, - odpovedala Bohdanka, a pobozkala si pekného synčeka.

Pán predal panstvo a vybral sa so ženou i so švagrami k jej rodičom. Akú radosť mali rodičia, keď sa im živé i zdravé vrátili všetky dávno oplakané deti i s vnúčikom, to sa ani vypovedať nedá. Čo im do šťastia chýbalo?