Zóny pre každého študenta

O múdrej princeznej

O múdrej princeznej (Rozprávka)
Dvaja remeselníci chodili po svete. Prišli raz k peknému zámku a obaja nazreli cez plot do záhrady, kde sa pekná princezná prechádzala.

- Borek, vieš, čo by som chcel? - opýtal sa jeden z vandrovníkov, mladý, driečny šuhaj.

- Vari by si chcel byť pánom tohto zámku? - odpovedá Borek.

- A veru si neuhádol. Tú princeznú by som chcel.

- Jiřík, namojpravdu, nie si hlúpy, ja som myslel iba na zámok, a ty hneď i na princeznú i na zámok. Ale nerob si daromné chúťky a poď, čaká nás dnes tvrdý kus cesty.

- Veru by som i čertovi dušu dal, keby som tú princeznú dostal.

- A ja veru nie, - odpovedal Borek a ťahal Jiříka od plota. Prišli do tienistého hája za mestom a tam si v chládku ľahli, aby ustatým údom trocha oddychu dožičili. Borek zaspal v tej chvíli, ako si ľahol, ale Jiříkovi spánok na oči nesadal, jednostaj iba na krásnu princeznú myslel. Vtom išiel okolo nich mládenec v zelenom a keď videl, že Jiřík nespí, pristavil sa pri ňom.

- Dobrého zdravia, kdeže, kde? - opýtal sa Jiříka.

- Ale chodíme po svete, no mne sa už veru ani nechce, lebo si človek užije ako pes.

- Akoby nie! Najlepšie byť pánom.

- Veru hej, keby len každý mohol byť pánom.

- Nuž, zavše to závisí len od vôle.

- Vari naozaj ? Veď by si ľudia všeličo priali, keby sa im to splnilo. Ja by som napríklad chcel tú princeznú z neďalekého zámku a pred chvíľou som už povedal, že by som čertovi dušu dal, keby som ju dostal.

- Myslíš to vážne?

- Celkom vážne.

- Tak sa ti žiadosť splní. Ja som čert, a keď sa mi podpíšeš, budeš o štvrť hodinu bohatým princom a môžeš ísť za princeznou. Ona si ťa obľúbi a pôjde za teba. Tu je lístok, pero, pichni sa do malíčka a krvou sa mi podpíš.

Bez rozmýšľania odlomil Jiřík tŕň, pichol sa do malíčka a krvou sa čertovi na lístok podpísal.

- Tak, a teraz si môj. O koľko rokov si mám po teba prísť?

- Nuž, hádam o dvadsať, keď budem tak dlho v láske a šťastí nažívať s krásnou princeznou, pôjdem vďačne s tebou.

- No dobre, tu máš plný mešec dukátov, môžeš z neho vyberať, koľko len chceš, vždy bude plný. Otvor kapsu, nájdeš v nej kniežacie šaty namiesto svojich vandrovníckych. Obleč sa a tam pod hájom ťa čakajú sluhovia s koňom pre teba osedlaným. Vysadni naň, choď do zámku a ohlás sa ako princ alebo knieža.

- Ale veď ja ani tak hovoriť neviem, ako sa kniežaťu patrí, a hneď sa prezradím!

- Len si ty nerob daromné starosti, načo si pomyslíš, to budeš vedieť, a všetko ti uveria. Len choď, kým sa tvoj kamarát nezobudí.

Zápäť čert zmizol. Jiřík otvoril vandrovnícku kapsu, našiel v nej naozaj skvostné šaty a obliekol sa do nich. Potom sa poberal pod horu, tam mu šli v ústrety vyšnurovaní sluhovia a privádzali mu bujného koňa. Jiřík sa naň tak šikovne vyšvihol, akoby ho to najlepší koniar bol naučil. Potom zamieril do zámku.

Medzitým sa i Borek zobudil, a keď nevidel Jiříka, pomyslel si, že iste sa už pobral popredku, nuž vzal si svoje veci a ponáhľal sa ďalej. Nechajme ho, nech si ide, kam ho oči povedú, a pozrime sa, čo sa v zámku robilo.

Mladá princezná bola ešte v záhrade, keď ta Jiřík prišiel. Dal sa ohlásiť kráľovi, že je princ z tej a tej krajiny, a prosil, aby ho kráľ na krátky čas vo svojom pohostinnom zámku prijal.

Kráľ ho úctivo privítal, hneď dal izby pre vzácneho hosťa prichystať, a sluhovia vynášali princove vaky, čo mu čert dal. Stôl sa div neprelamoval od dobrôt a Jiřík sa vyobliekal do samého zlata, aby sa princeznej zapáčil. Ako ho princezná zazrela, hneď sa jej zapáčil a nič iné si nepriala, len aby driečny princ navždy u nej ostal. No i Jiřík sa okolo nej zvŕtal ako vretienko a z úst sa mu len tak prášilo, bol rád, že rozpráva ako z knihy. Keď už bol zopár dní v zámku, tváril sa, akoby sa zberal preč, ale sa veru veľmi bál, že ho pustia. No princezná sa otcovi zdôverila a prosila, aby princa ešte zdržiaval, a kráľ pristal. Jiřík vďačne ostal, keď spozoroval, že ho tu radi vidia. Ktorýsi deň, keď ostal osamote s princeznou, využil tú chvíľku a priznal sa, že ju rád vidí, a keď počul, že ho i ona ľúbi, šiel za jej otcom a popýtal ho o jej ruku. Povedal mu, že kniežatstvo nemá, lebo je najmladší syn, ale že si môže v tej chvíli hocičo - i to najdrahšie kúpiť. Starý kráľ im ochotne dal požehnanie a Jiříka vymenoval za svojho spoluvládcu. Onedlho bola svadba a Jiřík sa videl v nebi.

Ľudia ho mali radi, lebo bol dobrý a nikomu bez viny neublížil. O niekoľko rokov starý kráľ umrel a Jiřík sa stal kráľom.

Už mali dvoch synov a dcéru a žil so ženou veľmi šťastne. Niekedy mu i čert prišiel na um, ale vždy si pomyslel: „Ale dovtedy času dosť! Ktovie, čo sa stane."

Lenže roky sa míňali ako nič a do dvadsiatich chýbal už iba krôčik. Keď sa Jiřík spamätal, náramne sa preľakol, že má už iba takú krátku lehotu, a od strachu ani vo dne ani v noci oka zažmúriť nemohol. Bledý ako tieň chodil po zámku ä užialený hľadel na ženu i deti. A čo ujde oku milujúcej ženy? Neraz sa Jiříka vypytovala, čo mu je, ale on sa všelijako vyhováral a nikdy pravdu nevyjavil. Tak sa minul celý rok a Jiříkovi ostával už iba deň. Celý deň nič do úst nevložil a zamkol sa do svojej svetlice, aby nevidel ženine slzy a vyhol sa jej otázkam. Ale večer sa zrazu dvere otvorili a vojde do nich mládenec v zelených šatách.

- Jiřík môj, - vraví bledému kráľovi, - a či vieš, že dnes sa minulo tvojich dvadsať rokov a teraz máš ísť so mnou?

- Bodaj by som nevedel. Ale vidíš, mám ešte všeličo vykonať a ešte som sa ani so ženou nerozlúčil. Daruj mi ešte tri dni!

- Nedbám, ba spravím ešte oveľa viac. Nájdi mi na každý deň dáku robotu, hocakú, a keby som ju nevedel spraviť, vrátim ti lístok a nebudem mať viac práva nad tebou.

Jiřík sa poďakoval čertovi a bol veľmi rád, lebo si myslel, že azda voľajako čerta prekabáti. Oveľa veselší vyšiel z izby a pobral sa ku kráľovnej potešiť sa s ňou. Keď kráľovná videla svojho milého muža s úsmevom na tvári, bola hneď veselšia a vybrali sa spolu prejsť sa.

- Povedz mi, drahá, z čoho by si mala radosť, keby si to ešte dostala ? - opýtal sa Jiřík, dúfajúc, že sa od ženy niečo dozvie, lebo si nevedel nijakú robotu pre čerta vymyslieť.

- Ale veď mám všetko, a priala by som si len, aby si zase bol veselší.

- Vidíš, že som už zas veselší. Ale povedz mi to predsa, prečo by si nepovedala? Ako by náš zámok bol ešte krajší?

- Spredu je zámok dosť pekný, ale zozadu nemáme vôbec výhľad. Keby tam to ukrutné bralisko nebolo, vari by bol krajší.

- Máš pravdu, - prisvedčil Jiřík a hneď si zaumienil, že tú prácu čertovi prikáže spraviť. Večer stál čert pred kráľom a opýtal sa ho, čo má spraviť.

- Nože mi do rána odprac tú skalu, čo nám tam vzadu zacláňa celý zámok.

- Ako chceš, tak bude, - odpovedal čert a odišiel.

Kráľ si myslel, že to čert nespraví, a preto mu viac času zvýši. Ale veľmi sa preľakol, keď ráno vstal, podišiel k obloku a zazrel šíru planinu. Po skale neostalo ani stopy. Jiřík šiel po ženu a ukazuje jej to.

- Preboha, muž môj, ty máš spolky s čertom alebo si černokňažník! - zvolala a zarazená hľadela von.

- Dávno by som ti bol to želanie splnil, keby to pravda bola, ale sám neviem, ako to je, azda nás včera vypočul dáky škriatok. Nože si náročky praj ešte voľačo, či sa ti aj to splní.

Ale kráľovná bola múdra žena, vedela, že to s dobrým byť nemôže a že jej muž tají voľačo strašné. Nuž naoko povedala, že si praje, aby sa tá šíra planina premenila na najkrajšiu záhradu, nech je v nej kvetov, zelín i stromov zo všetkých končín sveta a nech je všetko v samom kvete. K tomu si pomyslela: „Počkaj, ak to zajtra bude, neustúpim, a Jiřík sa mi voľky-nevoľky prizná". Večer dostal čert úlohu, aby planinu na záhradu premenil a aby v nej boli kvety a stromy zo všetkých končín sveta. Čert to sľúbil a odišiel. Ráno, keď sa knieža zobudil, ovanula ho vôňa tisícich kvetov, kvitnúcich utešenými kvetmi po celej šírej planine.

Bola to velikánska, krásna záhrada ako raj.

Prišla i kráľovná, lebo jej to pokoj nedalo, a s hrôzou i s obdivom sa zahľadela na utešenú záhradu. Ale zrazu sa obrátila, chytila Jiříka za ruku a vraví:

- Drahý môj, už mi teraz nesmieš viac tajiť, že si sa s čertom spojil. Viem to iste a radšej mi povedz, na koľko si sa mu zaviazal, aby som ťa mohla potešiť alebo azda i poradiť.

- Už je neskoro, srdce moje, dnes je posledný deň, večer si čert príde ešte raz po robotu a potom som jeho.

Teraz už Jiřík všetko od začiatku do konca porozprával, čo bol a čo sa s ním porobilo. Kráľovná mu vďačne odpustila, lebo ho mala veľmi rada a vedela, že iba z lásky k nej tak pochodil.

- Nesmúť a nebedákaj, nech nikto nespozoruje, že si utrápený. Budeme veselí, a keď čert príde, len ho pošli za mnou. Medzitým si ja už dačo vymyslím.

Jiříkovi bolo, akoby sa znovu narodil, všetka ťažoba z neho spadla. Hneď išiel so ženou a veselil sa s deťmi, akoby ho nič na svete netrápilo.

Večer v tom istom čase ako predošle prišiel čert.

- Čo si si dnes vymyslel? - opýtal sa kráľa.

- Ale choď len za mojou ženou, tá ti povie, čo chce, ja som nič nevymyslel.

Čert vošiel do kráľovninej svetlice a tam už naňho kráľovná čakala.

- Ty si ten čert, čo má môjho muža odniesť?

- Áno.

- A môžem ti namiesto neho robotu dať, čo by hocaká bola?

- Áno.

- Ak ju nespravíš, nemáš už nad ním moci?

- Nemám.

- No dobre. Poď sem, vytrhni mi tri vlasy z hlavy, ale aby ich nebolo ani viac ani menej, a nech ma to vôbec nebolí.

Čert sa zamračil, podišiel ku kráľovnej, chytro si odrátal tri vlásky a vytrhol ich. Vtom kráľovná zjojkla.

- Vidíš, už si si robotu poriadne nezavŕšil, povedala som ti, aby ma to vôbec nebolelo, no ja ti tú bolesť prepáčim. A teraz vezmi tie tri vlasy a premeraj ich.

Čert ich premeral a kráľovná mu rečie:

- Teraz mi predĺžiš každý vlas o dva lakte, ale nie aby ti na um zišlo spliesť ich. Tie isté tri vlasy natiahneš, aby každý bol o dva lakte dlhší.

Čert hľadel chvíľu na ne, ale nevedel si rady. Poprosil kráľovnú, či by mu dovolila vziať ich so sebou do pekla a s kamarátmi sa poradiť. Kráľovná mu to dovolila a čert s vlasmi zmizol.

Keď prišiel do pekla, zvolal všetkých svojich kamarátov, položil vlasy pred Lucifera na stôl a povedal mu, čo má s nimi spraviť.

- Teraz si prehral, ty mudrák! - zvolal Lucifer. - Teraz sa tebe dostal ktosi na koňa. Čo s vlasmi? Ak ich natiahneme, roztrhnú sa, ak ich budeme vyklepávať, rozdrvíš ich, ak ich dáme do ohňa, spália sa. Nič ti neostáva, iba sa vrátiť a namiesto vlasov oddať lístok.

- Joj, ja ta nepôjdem, mohol by som zle obísť.

- A čo si nedáš pozor? Teraz choď a oddaj, čo už nie je tvoje.

Čert voľky-nevoľky vzal lístok a šiel ho zaniesť tomu, komu patril. Zletel do zámku, ale bál sa vojsť do svetlice, nuž striehol pod oblokom, kým ho kráľ otvorí. Keď sa toho dočkal, hodil lístok do svetlice a zmizol. S nevýslovnou radosťou zdvihol Jiřík lístok a bežal k žene. Ale tá už popredku vedela, že sa to inak ani skončiť nemôže. Ďakovali pánubohu, že ich z nebezpečenstva zachránil, a žili spokojne až do smrti.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10160-o-mudrej-princeznej/