O jednom starom psovi a vlkovi

O jednom starom psovi a vlkovi (Rozprávka)
Jeden bača mal starého psa, ktorého volal Bodrík. Pes bol veľmi starý, nemal už ani jediný zub, kuľhal a po tele samá jazva od vlčích zubov. - Býval vždy verný bačov priateľ a neohrozený obháňač stáda. Ale čože, keď bol starý! „So starým psom na smetisko," povedal jedného dňa bača, „načože chovať starú psinu, veď môže mladý ovce strážiť." - Vyhnali starého Bodríka na smetisko a nedali sa mu ani nažrať; mladého nachovali a pustili von, aby strážil.

Bolo veľmi ľúto starému Bodríkovi, že ho bača vyhnal; ľahol na smetisko a plakal. Prišla noc; mladý pes zaliezol do búdy a zaspal. Starý pes, navyknutý čujno spávať, spal i na smetisku len tak na pol očka. Tu naraz pobadal vlka; vstal, chcejúc chytro plot preskočiť, ale nohy mu podklesli od slabosti, lebo bol vyhladovaný. - Smutne zase uľahol a pomyslel si: „Keď ma gazda nenachoval a preč vyhnal, nuž nech si vlk ovcu vezme." Ostal ležať a ani nezaštekal; mladý pes tvrdo spal, vlka nepobadal a vlk pekne v tichosti odniesol si ovcu z košiara. Ráno ide gazda ovce dojiť a vidí, že jedna chybí a že ju vlk odniesol. Až teraz poznal, ako zle mladý pes strážil, ľutoval, že starému ublížil. „Eh veru, keby starý Bodrík bol striehol, nebol by vlk ovcu odniesol," povedal a privolal starého psa k sebe, pohladkal ho a dobre nachoval. - Bodrík sa mu okolo nôh ovíjal a bol celý naradovaný. Večer neležal na smetisku, ani v búde, ale obchádzal okolo košiara, akoby vedel, že vlk, kde raz ovcu zožral, rád sa ta vráti. Vskutku, vlk prišiel, navnadený; ale tentoraz nasucho utrel hubu. - „Čože tu chceš?" osopil sa naň Bodrík, keď sa ku košiaru blížil.

„Nuž, čo chcem, ovcu chcem," odpovedal vlk.

„Choď, oplan, ja ti ovcu nedám," vraví mu Bodrík.

„No, len mi jednu daj, môžeme ju mať do spolku."

„Ja žiadnych spolkov s tebou nechcem mať; včera ma gazda nenachoval, bol som lačný a slabý, nuž som ti ovcu dal, ale dnes ma gazda dobre nachoval, som mocný dosť a ovcu ti nedám."

„Keď mi ovcu nedáš, pôjdeme spolu na potýčku!"

„No, keď ti ďaka, pôjdeme, len čakaj, kým si odbavím postriežku, potom prídem do hory a budeme sa potýkať," povedal starý pes. - Vlk, keď videl, že ovcu nedostane, odišiel, ale umienil si, že sa na psovi vyvŕši - i pozval si medveďa a líšku, aby mu pomáhali.

Pes, poznajúc vlčie obyčaje, nešiel sám do lesa, ale vzal si na pomoc sviňu bez chvosta a starého kocúra - kamarátov z domáceho dvora. Keď medveď a líška videli prichádzať kuľhavého psa, starého kocúra a kusú sviňu, veľmi sa naľakali. „Ľa, bračekovci," zvolal medveď, „ako ten prvý skalky zbiera, ktorými nás pobije." - Pes kuľhal, medveď myslel, že kamene zbiera.

„Ľa, ten druhý," zvolala líška, „seká šabľou okolo bokov!" - Oháňal sa kocúr chvostom, a líška myslela, že to šabľou blýska. Ale ako začuli sviňu krôchať, tu sa preľakli; medveď vyliezol na strom a líška skočila do tŕnia. Ako tieto domáce zvieratá do lesa vošli, kocúr neprestajne vrčal „vrnívrnívrní". Líška rozumela, že vraví „v tŕní, v tŕní", ľakla sa, vyskočila z tŕnia a hybaj do lesa. Kusá sviňa zase začala pod stromom, čo naň medveď vyliezol, krôchať „hrhrhrhr". Medveď rozumel, že vraví „hor, hor" a že chce nahor vyliezť, ľakol sa, chytro zliezol zo stromu a utekal preč. - Keď vlk videl kamarátov bežať, dal sa tiež na útek. Starý Bodrík ostal víťazom na bojisku a veselo sa s kamarátmi domov vrátil. - Od tých čias mal sa u baču dobre až do smrti.