Otcovo dedičstvo

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 572 slov
Počet zobrazení: 951
Tlačení: 137
Uložení: 139
Otcovo dedičstvo (Rozprávka)
Bol raz jeden starý kráľ a mal troch synov. Keď mu čas vypršal a mal sa z tohto sveta poberať, opýtal sa ich, čo by ktorý chcel, aby mu poručil. Dvaja starší vyhlásili, že by chceli byť kráľmi ako pán otec, najmladší, Peťko, takto prehovoril: „Ja, otec, nič viac nechcem, iba čo by ma každý hneď ľúbil, ako na mňa pozrie!"

Otec dal každému, čo si ktorý žiadal, dal im požehnanie a umrel. Po otcovej smrti umienili si bratia, že sa trochu do sveta pôjdu pozrieť. - Dvaja starší vybrali sa hrdo ako princovia, Peťko, najmladší, šiel s nimi len taký ošarpaný ako chudobný pocestný. Prišli na nocľah do jednej krčmy v lese. Princovia sa poberali do izby, nestarajúc sa o Peťka, lebo sa zaň hanbili; ale ani on o nich nedbal a vošiel do kuchyne. Ale krčmárka mala robotu a osopila sa naň: „No, čože sa ten ošarpanec sem pchá, hybaj ho von!" Obrátila sa k nemu, aby ho vyhnala; ale v tom okamžení všetka zlosť ju prešla a Peťko sa jej veľmi zapáčil. I vzala ho do izby, predkladala mu lepšie jedlá ako princom, lepšieho vína mu dala napiť a mäkšie lôžko mu postlala. - Ráno, keď už mali odísť, dala mu čutoru pekne opletenú a hovorí mu: „Tu máš, aby si pamätal na mňa. Koľkokoľvek ráz z nej budeš piť, naveky zostane plná." Peťko sa poďakoval dobrej krčmárke a poberal sa s bratmi ďalej. Čutora bola plná najdrahšieho vína; Peťko pil do sýtosti i bratom dal dosť, a predsa z nej neubúdalo, nuž videl, že ho krčmárka neoklamala, a veľmi sa tešil tomu daru. - Bratia mu ho dosť závideli, ale keď sa na neho pozreli, nemohli mu predsa len ublížiť.

Prišli zase na nocľah do veľkého gazdovského dvora. Princovia všade napred a Peťko zaostával, že bol ošumelý; keď k večeri sadali, šiel a prisadol si tiež. Tu sa gazdiná náramne nahnevala a skríkla: „Ako sa opovažuješ, ty trhan!" Vtom sa naň pozrela a bolo po zlosti. Milo sa hneď k nemu mala, najlepšie jedlá mu predkladala, všetko na svete by mu bola zniesla. Večer ho na svoje vlastné lôžko uložila, a keď sa ráno preč uberal, dala mu obruštek a hovorí mu: „Tu máš, aby si na mňa pamätal. Koľkokoľvek ráz ho prestrieš, budeš mať na ňom jedál, čo sa ti ich zažiada." Peťko sa gazdinej pekne poďakoval a odišiel s bratmi ďalej.

Nemuseli ani krčmy hľadať, ani sa o jedlo starať, obruštek im dal najlepšie jedlá a čutora dala najdrahšieho vína, čo len hrdlo ráčilo.

Večer prišli zase na nocľah do jedného zámku, kde ich veľmi milo prijali, ale len tých princov, o Peťka neveľmi dbali. - Peťko si z toho nič nerobil, obšmietal sa po dvore, pokiaľ sa mu páčilo, a potom vošiel do izby, kde sa tí druhí zhovárali. Pani hneď vyskočila, chcela ho hrešiť a dať ho vyhnať, ošarpanca, ale sotva sa naň podívala, srdce sa jej k nemu naklonilo. Dala mu hneď krásne šaty obliecť, posadila ho za vrchstola, najlepšie jedlá mu predkladala a nemohla sa na neho dosť nahľadieť. Také lôžko mu pripravila, že spal ako v oleji. - Ráno, keď mal odísť, dala mu klobúčik na tri rožky a hovorí mu: „Tu máš, aby si na mňa pamätal. Keď si ten klobúčik dáš na ľavé ucho, bude zo všetkých troch rožkov strieľať, keď na pravé, bude hrať taká pekná muzika, že sa každému zapáči." Peťko sa panej čo najkrajšie poďakoval, schoval klobúčik a uberal sa s bratmi ďalej. - Tu prišli do jedného veľkého mesta a v tom bol kráľ, ktorý mal jedinú dcéru. Tá dcéra bola krásna, ale veľmi hlavatá; kráľ bol by rád videl, aby sa už vydala, ale ona nechcela ani vidieť žiadneho z pytačov, ktorých dosť na dovedy chodilo. A keď predsa chodiť neprestávali, vyžiadala si od otca, aby každého, kto ju príde pýtať, smela dať do temnice zavrieť a tam ho hladom a smädom moriť.

Tu prišli do mesta tí traja princovia; keď sa dopočuli o tej hlavatej princke, čo nechcela mládenca ani vidieť, umienili si, že ju oni predsa pôjdu pýtať, čo je to ako zakázané. Ako si povedali, tak aj urobili. Išli do zámku. Tá princka, ako ich zďaleka cez priezor videla prichádzať, hneď rozkázala, aby ich ziapali a do temnice zavreli. - Tak sa stalo; k. dverám postavili stráž. „No, bračekovci, nič to preto, že nás zatvorili; napime sa a buďme veselí!" povedal Peťko, vytiahol čutoru, napil sa, dal bratom, zavolal stráž, aby sa napila, stráž zavolala druhých, tí tretích a do väzenia sa cesta netrhla. Peťko dal každému, kto len prišiel, vína sa napiť, akého ani na kráľovskom stole nebolo, a kto sa ho napil, výskal a spieval. - Keď počul kráľ výskot podnapitého služobníctva, pýtal sa, čo sa to robí, a tu mu vyprávali o divnej väzňovej čutore, z ktorej ša jednostaj drahé víno leje a nič ho neubúda. - I zabažil kráľ po čutore a odkázal Peťkovi, aby mu ju dal. Peťko kráľovi odkázal, že mu dá čutoru, ak mu dovolí po celú noc pri lôžku princezninom stáť. Zadivil sa kráľ nad tou žiadosťou, ale že sa mu tej čutory veľmi žiadalo, šiel k dcére a povedal jej, čo Peťko žiada. Princezná nijako nechcela privoliť, a až keď kráľ povedal, že jej dá do izby dvanásť mužov na stráž, privolila. - Večer doviedli Peťka z väzenia do princezninej izby, kde už bolo tých dvanásť mužov; princezná ležala na lôžku celá zakrytá, i na tvári mala hustý závoj. Peťko sa postavil k lôžku, stál tam ako stĺp, stál až do rána, ale neuvidel ani len princezninho prsta.

Ráno ho odviedli do väzenia, a keď si naplnil niekoľko nádob vínom, odovzdal čutoru kráľovi. - Bratia ho za to hrešili, báli sa, že budú smädní, a napiť sa im nedajú. „Len sa vy nebojte, veď máme ešte piť aj jesť dosť - len buďme veselí," tešil ich Peťko, a prestrúc obruštek, prichystal skvostnú a veľkú hostinu. Jedli, pili, a kto len prišiel, dostal jesť do vôle; zbiehali sa ľudia zo všetkých strán. Pýtal sa zas kráľ, čo je to za zhon, a keď počul o divotvornom obrúsku, chcel ho mať. ,Keď mám čo piť, aby som mal i čo jesť, myslel si a odkázal Peťkovi, aby mu obrúsok dal. Peťko mu odkázal, že mu ho dá, ak ho nechá celú noc pri lôžku princezninom stáť. - Kráľ šiel k dcére, povedal jej to a sľúbil, že jej zase pošle dvanásť mužov na stráž. Princezná sa po druhý raz ani nezdráhala, lebo sa presvedčila, že sa Peťko v prvú noc statočne správal. - Doviedli teda zase Peťka k princeznej a stráž už pri nej stála. Ako v prvú noc, tak i na druhú noc stál pri nej Peťko až do rána a neuvidel z nej ani len jedného prsta.

Ráno, keď ho do väzenia odviedli, narobil si zásobu jedál a potom poslal obrúsok kráľovi. Bratia ho ešte väčšmi hrešili, lebo vedeli, že keď už sami nebudú mať ničoho, budú ich moriť hladom.

„Len sa vy preto netrápte, bračekovci, čo by sme aj nemali čo jesť a čo piť, máme aspoň streľbu a muziku!" usmial sa Peťko. Postavil si klobúčik na ľavé ucho a spustil takú utešenú muziku, že každého ňou akoby začaroval. Keď hral veselo, každý hneď do kola skočil, a keď smutne, slzy hrali ľuďom v očiach. Zabúdali na jedlo, na pitie, i na všetky starosti a len počúvali. Aj k ušiam kráľovým doniesli sa tie premilé zvuky a počúval celý očarený, nevediac, skadiaľ tá kúzelná hra prichádza.

„No, a teraz urobme si inú zábavku!" povedal Peťko, dal si klobúčik na pravé ucho a v tom okamžení strhla sa taká streľba, že sa zámok otriasal. Ľudia z veselosti tak nenazdajky vytrhnutí mysleli, že sa ide svet rúcať, a utekali ozlomkrky, kam kto mohol. Kráľ celý predesený vybehol von, lebo sa mu zdalo, že celé nepriateľské vojsko dobýva zámok, ale tu mu jeden sluha hovorí, že si to len zábavku urobil jeden z väzňov, a začal vyprávať o divotvornom klobúčiku. Keď to kráľ počul, rozkázal Peťkovi, aby nechal streľby a ten klobúčik aby mu dal. I odkázal Peťko kráľovi, že on streľby nechá, ale klobúčik že mu dá len vtedy, ak ho nechá po celú noc kľačať pri nohách princezniných. Keď to kráľ počul, šiel k dcére a povedal jej, čo Peťko žiada.

Princezná dlho nechcela privoliť, ale keď jej otec sľúbil, že jej dá štyriadvadsať mužov na stráž, a keď jej vyprával o divotvornom klobúčiku, dala sa prehovoriť.

Na noc doviedli Peťka do princezninej izby, kde už stála stráž. Peťko si kľakol k jej nohám a díval sa na ňu nepohnute. Ležala závojom zakrytá, akoby bola z kameňa vytesaná. Ale nakoniec jej to nedalo; bola by predsa rada zvedela, čo je to za jeden, čo sa tak umára o jediný jej pohľad, že zaň i svoje najväčšie bohatstvo dal. Pomaly-pomaličky odhrnula závoj, čo by sa len poločkom naň podívala. - Nevedela, čo ju čaká! - Ako sa naň poločkom pozrela, tu si ho hneď navždy zaľúbila. Kráľ sa nemálo zadivil, keď ráno vstal a dcéra mu oznamovala, že ona žiadneho iného nechce len Peťka. Dal im požehnanie. Princov hneď prepustili z väzenia a slávili veľké kráľovské veselie. - Keď bolo po veselí, vrátili sa Peťkovi bratia do svojich kráľovstiev a veľmi ľutovali, že si oni tiež od otca nežiadali také dedičstvo ako on. Oni boli králi a nič viac - ale jeho mal každý rád, kto sa naň podíval; ona mal vzácne dary, krásnu ženu, a okrem toho stal sa nakoniec i kráľom ako oni.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014