O zakliatej sestre

O zakliatej sestre (Rozprávka)
Jeden zeman mal dve deti, synčeka ešte malého a krásnu dcéru už na vydaj. Okrem tých detí a ženy nič ho tak netešilo, ako na ryby chodiť. Jedného dňa vzal sieť a vybral sa na svoju obľúbenú rybačku. Šiel akosi zamyslený a prišiel k jednému jazeru, kde ešte nikdy nelovil. I lákalo ho, aby tam vyhodil sieť, čo aj urobil, dlho nerozmýšľajúc. A hľa, sotva sieť vyhodil, už ju vyťahoval plnú rýb, takých pekných a takej všelijakej farby, že sa na ne srdce smialo. - Vyhodil zeman sieť po druhý raz a zase ju plnú vytiahol. Nuž ulakomil sa akosi a chcel hodiť i po tretie. Ale tu zaduje vietor ponad jazero, vlny sa vysoko vzdúvajú a až na breh sa vyhŕňajú. Vtom škaredý čierny drak postavil sa pred zemana a ten stŕpol od ľaku. „Ako si sa opovážil tuto ryby lapať!" oboril sa na zemana hrozným hlasom. Zeman ho začal prosiť, že nevedel, že je tam zákaz ryby lapať, a ponúkal mu, že mu zaplatí, čo za ne chce. „Nechcem ja tvoje peniaze, ale chcem tvoju dcéru za ženu." Tu sa zeman preľakol ešte väčšmi a ponúkol drakovi celé svoje bohatstvo, len aby dcéru nežiadal. Ale drak nechcel ani počuť a hrozným hlasom reval: „Či mi ju dáš, či nie?"

„Nedám ja moju dcéru takej ohave, ako si ty, za dve siete rýb," zakrútil hlavou otec.

„Tie ryby sú moji poddaní, ktorých si ty skántril, za to mi dáš svoju dcéru, a čo bys' ju aj nechcel dať - veď ja si ju vezmem - za sedem týždňov, za sedem dní, za sedem hodín si po ňu prídem!" zvolal drak hrozným hlasom a vietor zase zadul po jazere a drak zmizol.

Nechal zeman ryby ležať a smutný sa vracal domov. Prišla mu v ústrety jeho krásna dcéra, ale nemohol sa na ňu bez slz a žiaľu ani podívať. I spytovala sa dcéra, čože sa mu stalo, či ho hlava boli, či mu z očí prišlo, či mu ryby nebrali?

„Ach dcéra moja, keby len to bolo!" vzdychol si otec a slzy ho zaliali. Pýtala sa i žena, čo sa mu stalo, ale hlasu vydať nemohol, tak ho srdce bolelo. Nakoniec, čo bolo robiť, musel predsa žene i dcére vyjaviť, čo sa mu stalo. Matka sa pustila do hrozného náreku, ale dcéra, hoci sa preľakla, keď počula, že si chce drak po ňu prísť, predsa potešovala rodičov, aby neplakali, že azda po ňu nepríde, a radila otcovi, aby ju na ten čas dobre skryl. - Dal otec aj hneď vybudovať pevnú vežu, a keď bola hotová, dal na ňu železné dvere a na ne deväť zámkov prikovať. Do tej veže pod devätoro zámkov dcéru skryl a tešil sa, že ju tam drak nenájde.

Čas vypršal; sedem týždňov, sedem dní, sedem hodín minulo, tu zadul po zemianskom dvore tuhý vietor, zámky z veže padali, dvere sa samy otvorili, vietor ešte raz zahučal, a keď predesení rodičia do veže vbehli, dcéry tam už nebolo. - Zmizla, ako keby sa zem bola pod ňou prepadla. Rodičom div srdce nepuklo - ale čo bolo robiť, kde stratenú hľadať! Museli ju pánu bohu poručiť a hľadeli sa utešiť, ako mohli.

Otec nechal rybačky a jeho jedinou radosťou bol malý synček. Volali ho Števan. Rástol ako z vody a pekný bol ako panna. Vyučoval ho otec, ako vedel, a vykresal z neho statočného šuhajca. - Keď Števan dorastal, často sa opytoval rodičov, prečože on nemá sestričku, ako majú jeho kamaráti; ale rodičia mu to všelijako vyhovárali, aby sa len ďalej nevypytoval, lebo mu chceli zatajiť, že sestra zmizla. Raz Števan Čosi hľadal v matkinej truhle, a tu vidí naspodku ležať dievčenský oblek. Vytiahne ho zadivený a prezerá, keď tu vkročí do izby matka.

„Jaj, mamuška, čieže sú to hábočky?" opýtal sa matky.

„A čieže by boli, moje sú to, keď som ešte bola mladá dievčička," zahovárala matka, vzala mu šaty z ruky - a uložila ich do truhly. Števan videl, že plače. Bolo mu to divné a od tých čias stále unúval matku, aby mu povedala, prečo plače a čie sú to šaty, lebo neveril, že by boli matkine. Po dlhých vytáčkach predsa mu matka povedala, že mal krásnu sestru, ale že ju uniesol čierny drak a že nevedia kam, ani či žije, ani či nežije.

„Oh, mamuška, idem si ja moju sestričku hľadať, a čo by aj kraj sveta bola!" zvolal Števan. Matka sa preľakla a začala mu to vyhovárať, čo by si vraj počali, akí by boli opustení, keby aj on v svete zahynul. Ale Števan nechcel od svojho úmyslu odstúpiť. Bránil i otec, keď mu to matka povedala, ale Števan nedal pokoja a tak dlho rodičov prosil, aby ho do sveta pustili, až kým neprivolili.

Tým sa utešovali, že je Števan šuhaj statočným že raz predsa musí sveta skúsiť a že sa azda i o sestre niečo dozvie.

I vzal si na cestu niečo groša i poživy, a matka mu dala krásny jagavý kameň, aby si s ním v noci svietil. S požehnaním rodičovským vybral sa na cestu. Dlho šiel samými pustatinami, až prišiel na jednu lúku. Na tej lúke bolo sa na čo prizerať! Ruvali sa tam lev, chrt a havran o zdochnutú ovcu, a každý, že jemu patrí. Tu naraz uvideli Števana.

„No," zvolal lev, „hentam ide človek - ten má viac rozumu ako my, nech on rozsúdi." Chrt i havran prisvedčili, a keď Števan k nim došiel, tu mu predniesli svoju žiadosť. „Dobre, ja vás rozsúdim," povie Števan. „Levovi nech je mäso, chrtovi nech sú kosti, havran nech má črevá!" Zvieratá boli s tým rozsudkom spokojné; pekne sa mu poďakovali, lev si vytrhol chlp srsti, podal ju Štefanovi hovoriac: „Tu máš túto sŕstku, a keď ti bude treba, prehoď ju spakhlavy, spomeň si na mňa, a budeš taký mocný ako ja, dokážeš, čo aj ja dokážem!" Chrt mu dal tiež sŕstku a tiež mu tak povedal ako lev - havran mu dal pierko. I poďakoval sa Števan dobrým zvieratám, sŕstky i pierko si schoval, a kým si tí ovcu delili, on hľadal cestu ďalej. - Zase chodil po pustých dolinách, cez vrchy, v temných horách blúdil, až prišiel utrmácaný a zmorený k jednému zámku, ktorý bol celý z čierneho kameňa vystavaný. Vošiel do prvej brány, brána sa za ním sama zavrela - a nikde ani živej duše. Vošiel do druhej brány, i tá sa za ním zavrela; vošiel i do tretej, a nikde nikoho nezočil. Vo dvore pusto, a keď vošiel do zámku, všade ticho ako v hrobe, ani v izbách kde nič, tu nič. - Ale Števan nebol bojko, zložil sa bez obavy, posadil sa na stolicu a čakal, kedy sa už dakto ukáže. Ale nikto nechodil. „Eh, čože je to, či tu všetci pomreli? Musím pozrieť, či tu voľakde nenájdem kúštik chleba, lebo veru som hladný," povedal si Števan a vstal zo stolice. - Sotva to doriekol, stál pred ním prikrytý stolík a na ňom dobrá večera. Nerozmýšľal dlho, sadol k stolíku a najedol sa do chuti. Po večeri si ešte trochu porozmýšľal, a keď sa po dákej posteli obzerá, vidí v jednom kúte izby posteľ vystlanú ako pre kráľa. - Za vrtel hlavou a pomyslel si: musím ráno vyskúmať, kto mi to tak hovie - potom si ľahol a zaspal. Tu sa mu v noci marilo, akoby niečo vedľa neho sedelo a akoby to vzdychalo, ale prebudiť sa nemohol. Ráno, keď vstal, mal už raňajky prichystané. Po raňajkách pobral sa zámok poprezerať. Nevynechal ani kútika - tak si myslel - všade všetko bolo v poriadku, ale všade pusto ako po vymretí. - Keď sa zas do izby vrátil, stál už obed na stole.

- Čudoval sa veru nad tým všetkým a vyrozumel z toho, že je v zakliatom zámku. - Večer dostal večeru, ale svetlo nedostal; no on si vyňal svoj jagavý kameň, ktorý sa trblietal ako hviezdička. Keď si potom na posteľ líhal, schoval si ho za záhreň a umienil si, že nezaspí, aby vyskúmal, čo je to, keby zas niečo k nemu prišlo a vzdychalo. - A naozaj nezaspal. - V izbe bolo tma ako v rohu a ticho, že by bol počul mušku preletieť. Tu naraz okolo polnoci zašumelo to po izbe ako hrabové lístie. Števan siahol tíško po šabli, druhou rukou po kameni. Cítil, že niekto pri posteli stojí, a začul slabučký vzdych. „Kto je, čo je?" zavolal a vytiahnuc kameň zo záňadria posvietil si na tú stranu, odkiaľ sa vzdych ozval. Začudoval sa veru, keď videl pred sebou krásnu ženskú postavu, celú v čiernom!

„Kto si a čo odo mňa žiadaš?" opýtal sa a vyskočil z postele. „Ach, ja nič od teba nežiadam. Ale kdeže si sa tu vzal, mládenček? Ja som tu od mnohých rokov zakliata a nevídať tu, neslýchať ani vtáčika, ani chrobáčika, niežeby to človiečika! Ach, utekaj že, utekaj, ak ti život milý, lebo keď čierny drak priletí, naraz ťa rozdriape."

„A či teba čierny drak odniesol a do tohto kaštieľa zaklial?" hneď sa opýtal Števan. „Veru mňa čierny drak - ach, bodaj skapal! - ukradol a sem zaklial zato, že ma otec nechcel dať za ženu takej ohave." „Keď teba ukradol čierny drak, teda si ty moja sestrička, ktorú hľadám, a ja som tvoj rodný brat!" zvolal naradostený Števan a začal sestru objímať a bozkávať. - Keď zakliata panna počula, že ten pekný mládenec je jej brat Števan, nevedela, čo počať od radosti, ale naraz zosmutnela, lebo jej drak zišiel na um. „Ach, braček môj sladký, ty tu nesmieš zostať, lebo keby ťa tá ohava videla, na márne kusy by ťa rozdriapala. Veď som ja preto prišla, aby si utiekol, lebo na ráno bude tretí deň, čo drak zakaždým priletí sem do kaštieľa a zostane tu po celý deň. A len keď ho dobre nachovám a keď mu poískam, odletí preč. Tak je to so mnou naveky a nik mi spomôcť nemôže," odpovedala mu smutne sestra.

„Ja ti spomôžem, sestrička drahá, a dotiaľ sa domov nevrátim, dokiaľ ťa nevyslobodím," chlapil sa Števan.

„Ach, braček môj drahý, dokiaľ on neskape, dotiaľ musím ja tu zakliata zostať. Ale on je taký mocný, že ho nik nepremôže," odpovedala mu sestra smutne.

„Premôže, nepremôže - nebojím sa ja. Kdeže by vzal tú veľkú silu, aby ho nik premôcť nemohol."

„A veď sa ho ja môžem spýtať," povedala sestra, chytiac sa hneď bratovho slova. Chvíľu porozmýšľala, vzala brata za ruku a viedla ho cez mnoho prázdnych chyží, až prišli do tmavého sklepenia. Tam kázala bratovi, aby čakal a čušal, nech by čokoľvek počul, aby sa neozýval, dokiaľ by sa ona k nemu nevrátila. Števan poslúchol, čo mu sestra kázala, vzal šabľu do oboch rúk a ticho si sadol. Sestra sa vrátila, odkiaľ bola prišla, a s úzkosťou čakala na príchod draka. - Ráno naraz zahučal po dvore vietor a čierny ohavný drak vrazil do izby, kde už zakliata panna stôl prikryla a nachystala naň jediva, že by sa päťdesiat ľudí bolo najedlo. Hoci jedlá rozváňali po všetkých izbách, predsa drak ňuchal po izbe a reval: „Smrdí tu človečina, kto tu bol?"

„Jaj, bože, prebože, ktože by tu bol? Od mnohých rokov, čo som tu, nevídať tu, neslýchať tu ani vtáčika, ani chrobáčika, niežeby to človiečika. Veď si sa to len nadýchal tej človečej duchoty, keď si po svete lietal. - Hľa, aký som ti spravila obed; sadni si a zajedz si, dobre ti to padne. - Keď ho panna takto chlácholila, obrátil sa drak k stolu a uvidel jedlá, ktoré najradšej jedol. Dal sa prehovoriť a pustil sa s takou chuťou do jedenia, že čochvíľa boli misy prázdne.

- Po obede položil hlavu panne do lona a musela mu ískať.

Ako mu tak v hlave ískala, hovorí mu: „Povedzže ty mne, ohava, kedy ty skapeš, a či ja tu naveky zakliata budem?"

I zarehotal sa drak studeným smiechom a panne odpovedal: „Veru tu naveky zakliata zostaneš, lebo ja len vtedy skapem, keď skape môj najstarší brat, a toho žiaden nezabije."

„A prečo?"

„Nuž, keď ho i zabije a napoly pretrhne, vybehne z neho zajac, a keď i toho zajaca rozdriape, vyletí z neho holubica, a keď i tú holubicu roztrhne, vypadne z nej vajce, a kto to vajce mne do čela hodí, ten ma zabije." Ako to panna počula, vzdychla si a ískala drakovi ďalej, až kým tvrdo nezaspal. - Vedela, že sa dlho neprebudí, položila mu hlavu na hlavnicu, tichučko ako tôňa mihla von dvermi, vo chvíli stála v sklepení pred bratom a rozpovedala mu, čo jej drak povedal. Števan sa hneď chcel vydať na cestu, ale sestra ho ešte zdržiavala. „Tu máš," vravela, podávajúc mu čutoru, „v tejto čutore je víno, keď sa toho vína napiješ, budeš mať sily za dvanásť chlapov. - Aby si tam čím skorej bol, dám ti koňa, ktorý ťa ta zanesie, kde drakov najstarší brat býva; ten kôň ťa už čaká tuto pred bránkou, či vidíš, čo vedie z tohto sklepenia," pritom mu ukázala malé dvierka, ktoré predtým ani nespozoroval. - „Aleže mi nevyjdi stadeto, pokým nepočuješ, že kôň jednou nohou zabúšil; vtedy už musíš pri ňom stáť, keď druhou nohou zabúši, musíš sadať, a keď zaerdží, musíš uháňať. A či chceš uháňať ako voda beží, a či chceš uháňať, ako vietor letí?" spýtala sa ho nakoniec. „Ako vietor letí chcem uháňať." „Dobre." - Po tých slovách sa rozlúčili, ona ticho,, ako prišla, tak odišla a Števan čakal pri dvierkach. O chvíľku zabúšil predo dvermi kôň jednou nohou, Števan chytro z dverí vykročil a zastal vedľa koňa, čierneho ako havran. Keď zabúšil kôň druhou nohou, vyšvihol sa naň, a ako zaerdžal, pobodol ho, a ako na tátošoch leteli ponad hory, doly, rieky, potoky, ponad pole, role až do sedemdesiatej siedmej krajiny, kde pri jednej hore kôň zastal. Števan zoskočil a kôň zmizol. Vedel teda, že je tam, kde má byť. - I spomenul si Števan na dary od zvierat; chcel skúsiť, či je tomu tak, ako hovorili, spomenul si na leva, prehodil sŕstku z neho cez hlavu a vtom okamžení bol z neho lev. Neďaleko hory páslo dievča ovce. Števan chcel skúsiť či sa ho ľakne, a ono sa veru strašne ľaklo toho nevídaného zvera, len keď jej riekol, že je človek ako ona, prestala sa báť. - Rozpovedal jej, že sa bude biť s jedným drakom, podal jej čutoru s vínom a prosil ju, aby sa držala neďaleko, a keď bude vidieť, že v bitke slabne, aby mu z tej čutory naliala do hrdla vína, že sa jej dobrým odslúži.

Dievčatko sľúbilo, že mu urobí po vôli, a čutoru si vzalo. A Števan, na leva premenený, podišiel k hore a volal na šarkana, aby vyliezol z nej a šiel s ním za pasy. Tu vyliezol z hory ohromný drak. ,,Čo ty tu pohľadávaš, červíček zemský? Či sa ty opovažuješ ísť so mnou za pasy?"

„Veď si počul - nevrav a hybaj na miesto!" odpovedal mu lev. Tu sa šarkan rozzúril, skočil na leva a pasovali sa doboha.

Dlho sa už pasovali, a tu šarkan navrhol, aby si trocha oddýchli - slabol od smädu; lev bol tiež rád, že sa posilní. Šarkan šiel k Váhu a tam sa ochladil a k levovi priskočila pasáčka s čutorou a naliala mu vína do hrdla. V tom okamihu pocítil v sebe lev dvanásťnásobnú silu, a keď sa so šarkanom zase pustil za pasy, na prvý úchvat roztrhol ho napoly. Ako ho roztrhol, tu z neho vybehol zajac a hajde cez pole. Števan nemeškal, spomenul si na chrta, prehodil si srsť z neho cez hlavu a hneď ako chrt naháňal zajaca. Keď ho dohonil, roztrhol ho napoly. Ako zajaca roztrhol, vyletela z neho holubica a bystrým letom už sa niesla do oblakov. Ale Števan spomenul si na havranie pierko a už letel za ňou ako havran Keď k nej doletel, roztrhol ju na kusy. Z holubice vypadlo vajce, Števan ho zachytil, poďakoval sa dobrej pasáčke i obdaroval ju a vysadol na koňa, ktorý sa pred ním postavil, len čo vajce do rúk dostal. Na krídlach vetra niesol kôň Števana k zámku, preletel s ním cez tri brány, až vo dvore sa zastavil a veselo zaerdžal. - Na to sa čierny drak prebudil a jedným skokom bol na dvore. V ruke mal kyjačisko, ale kým Števana ním začiahol, ten mu hodil vajce do čela. Drak sa prekotil horeznačky a hneď bolo po ňom.

V tom okamihu premenil sa zámok na pekný biely a všetko vôkol sa zazelenalo a zakvitlo. A všetci, čo tam boli na zvery, na kamene a na všelijako zakliati, premenili sa na ľudí. Ďakovali svojmu osloboditeľovi, a najväčšmi jeho vlastná sestra, ktorá sa premenila na krásnu mladú pannu, ako bývala. Mala na sebe rúcho biele ako sneh a ligotavé ako striebro. - Števan sa nevedel na ňu dosť vynadívať. Bolo radosti plný zámok, strojili sa hody a vyslobodení ľudia vyvolili si Števana za kráľa.

Bola veľká hostina a po hodoch chystali sa Števan i so sestrou k rodičom, aby si ich k sebe vzali. Osedlali tátoša, aby ich k nim doniesol. To bol tátoš čierneho draka, na ktorom kedysi pannu uniesol; ale že ho ona potom čistila a vetrom a ohňom napájala, za to sa jej odslúžil, lebo vraj tátoši radšej slúžia dobrým ľuďom ako zlým. Niesol ich teraz k rodičom, nie ako vietor letí, ale ako voda beží, a boli skoro doma. Bolože to radosti, keď rodičia uvideli deti, ktoré už oželeli ako stratené - to sa nedá ani vypovedať. Po krátkom čase odišli všetci vospolok do krajiny, kde bol Števan za kráľa zvolený. Žili tam a panovali šťastne a spokojne až do koľkého pokolenia.