O šuhajovi čo sa nebál

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 223 slov
Počet zobrazení: 2 168
Tlačení: 275
Uložení: 269
O šuhajovi čo sa nebál (Rozprávka)
O tom, čo vám ja teraz idem rozprávať, nevie ani tá striga, čo už bola sedem ráz na Tokajskom hradovisku na rákoši. - Bol raz jeden otec a ten mal jedného syna, ktorého volali Nebojsa, pretože nevedel, čo je strach. Ak mu niekto rozprával, že tam alebo onam máce, hneď ta šiel, i keby o polnoci bolo. - Nech počul o tých najstrašnejších veciach rozprávať, pri ktorých ľuďom vlasy dupkom vstávali, on sa tomu smial; a mohli ho poslať, kam chceli, do pustých kostolov, či do kostníc, k šibeniciam, všade šiel bez strachu. - Raz mu zišlo na um, že pôjde sveta skúsiť. „Keď tuto takej veci niet, čo by ma prestrašila, pôjdem svetom a neodpočiniem si, pokiaľ neskúsim, čo je to báť sa," povedal si a aj hneď svoj úmysel otcovi oznámil. - Otec mal syna veľmi rád a nebolo mu po vôli, že chce odísť do sveta. Bál sa, aby pre tú smelosť na skazu nevyšiel, a preto ho odvracal od cesty. Ale keď videl, že syn sa doma báť nenaučí a sveta sa nechce odriecť, vypravil ho, ako najlepšie mohol, a Nebojsa vydal sa na cestu. - Putoval už koľko dní a vždy len tmavou jedľovou horou; liezol cez grúne a po úbočiach, popod ohromné zápole, cez bariny sa brodil, prišiel i na cúdenice, na poľany, na valaské lúky, ale po človeku ani pamiatky; len medveďa začul mrmlať a vtáctvo počul spievať. - Stravu, čo mu matka dala so sebou, chlieb, oštiepky, slaninu už všetku strovil; a musel sa živiť čučoriedkami, malinami ako medveď, keď mu je zle. - Už sa bál, že bude musieť vari zhynúť v tých horách. Tu raz vyšiel na vysokú hoľu, rozhliadal sa vôkol, či neuvidí dáku dedinu, hrad alebo dvorec. Ale nevidel ničoho nič; vyškriabal sa teda na vysoký dub. Ako sa tak z neho dookola obzeral, v jednom údolí videl čosi akoby stavanie. - Dobre si pamätal, na ktorú je to stranu, a keď dolu zliezol, pustil sa tadiaľ. Ale musel ešte mnoho prtí schodiť, kým sa dostal do toho údolia. - A tam uvidel pred sebou pekný hrad. Nerozmýšľal dlho a vošiel do brány. Ale vo dvore nikoho - ani v pitvore, ani v izbách. Všade ako v hrobe. Prešiel šuhaj celý hrad, a živej duše nenašiel; ale v naj ozdobnejšej svetlici našiel stolík obrusom pokrytý a na ňom jedlá čerstvo uvarené a fľašu vína. „I veruže si mi uhovel, ktokoľvek si," vraví Nebojsa, a zasadnúc k stolu, jedol a pil do vôle a veľmi si bláhal, že sa mu tak dobre vodí. - Keď sa najedol, obzrel sa po svetlici a tu vidí, že je tam i čisté lôžko prichystané; dosť sa tomu čudoval a myslel si, že predsa musí byť v zámku niekto, kto mu takto lahodí a za vôľou ide. A preto ešte raz začal hľadať. - Ako tak sem i tam chodil, uvidel dvierka, ktoré predtým nezbadal; otvoril ich a zazrel pred sebou utešenú záhradu. I zažiadalo sa mu pozrieť sa do nej a hneď aj šiel, aby si ju poobzeral; boli v nej krásne kvety i stromy, ale ako v zámku ani tu nebolo živej duše. - Konečne došiel k malému jazierku, a hľa! Vprostred jazera panna krásna ako obraz, ale až po pazuchy vo vode ponorená a zakliata. Nebojsa nemohol z jej tváre oči spustiť a vraví jej: „Krásna panna, poď von z toho jazera a buď mi v mojej samotnosti za tovariškyňu!" Na to mu ona odpovedala:

„Milý šuhaj, veď ja nemôžem k tebe prísť."

„Nuž a prečo? Či sa ty už dávno takto trápiš? A čože za príčina, že si na toto vyšla? Ktože má starosť o teba? A prečože v tomto zámku ľudia nebývajú?" spytoval sa jej šuhaj.

Na to mu panna toto rozpovedala: „Môj otec bol v tomto kraji kráľom, a ešte teraz za Čiernym morom medzi troma vrchmi kraľuje. Pokiaľ tu býval, oborili sa na neho druhí králi a všetko mu odobrali okrem tohto zámku. Zanedlho potom prišlo dvanásť pekelných potvor, zmocnili sa i tohto zámku a mojich rodičov chceli na skazu obrátiť, ale že môj otec a moja mať prijali kráľovské pomazanie, tie potvory im škodiť nemohli. Len mňa jedinkú ako nepomazanú do veľkej kliatby uvrhli. Ach, už dvanásť rokov minulo, čo tu trpím, a nik je nie vstave ma vyslobodiť."

„Ach, nebožiatko!" povedal šuhaj, „nuž v čomže tá tvoja kliatba záleží a akože by bolo možno vymeniť ťa a vyslobodiť? Ja rád za teba obetujem i svoj život."

S veľkou radosťou to Kniaga počúvala a hneď mu vyrozprávala, čo by mal vykonať, aby ju vyslobodil. Takto mu hovorila: „Môj drahý priateľ! Ak mňa ty stadeto chceš vyslobodiť, musíš veľké muky podstúpiť po tri dni zakaždým jednu hodinu. Ak mňa vymeníš, vyslobodíš i zámok od kliatby, ale ak sa ti to nepodarí, ty za ten pokrm a nápoj, čo si užil, zaplatíš vlastným životom, ako sa to i druhým pred tebou stalo. Ale ja mám dúfanie, že obstojíš, ak len trpezlivo všetko podstúpiš, čo bude nasledovať. Ak sa na to podoberieš, hneď dnes večer prídu k tebe všetky tie pekelné potvory a budú ťa najprv pekne vítať, ale ty na ich reči ani slova nepovedz. Keď uvidia, že im neodpovedáš, chytia sa do teba, budú ťa chcieť skántriť, ale ty sa nepreľakni, ani slova nepovedz a mečom ich rúbaj. Keď udrie hodina, prestanú ťa mučiť, odídu preč a ty na tú posteľ si ľahni, nad ktorou jeden pohár visí. Vezmi si z toho pohárika masti, potri sa ňou a v tom okamžení budeš uzdravený. A to urob, koľkokoľvek ráz ťa budú mučiť."

„Všetko, všetko, čokoľvek kážeš, pre teba podstúpim. Boh mi buď na pomoci!" povedal šuhaj a s tým sa odobral od tej zakliatej kňažnej. - Keď sa navrátil do svojej izby, sadol k prihotovenej dobrej večeri a bez strachu si ujedal a popíjal. Po večeri zapálil si fajku a čakal na určenú hodinu. Okolo jedenástej strhne sa v zámku strašný tresk a buchot, ako keby sa celý zámok mal prepadnúť. Šuhaj skočil, pripäl si meč a čakal, čo sa bude robiť. Tu po chvíli vhrnulo sa do izby všetkých dvanásť potvor. Boli kyjakmi ozbrojené. Prvá mala jednu leviu hlavu, druhá dve, tretia tri, a tak to šlo vyššie; tá dvanásta mala dvanásť levích hláv. Najprv ho pekne vítali, všelijaké otázky mu dávali, ale potom začínali na neho skákať.

„Či si to ty ten, čo chceš podvrátiť našu moc a naše kráľovstvo? Či sa ty smieš na to dávať, že Kniagu z našich rúk vyslobodíš? Hu-hu, hu-hu, neujdeš ty z našich rúk, tu tvoje kosti rozhádžeme a dodrvíme, hu-hu, hu-hu."

Šuhaj onemel ako ryba. Potvory sa ľakli toho mlčania, lebo to mali za planý znak. Ale tu sa naraz rozpajedený šuhaj pustil medzi ne a rúbal do nich, pokým len vládal. Nakoniec už omdlieval zmlátený od ich kyjačiskov, ale vtom udrela dvanásta hodina, potvory stratili moc a odišli, zoberúc so sebou tie, ktoré Nebojsa pobil. Šuhaj potrel si telo masťou z pohára, a ako mu bolo predpovedané, tak sa i stalo, v tej chvíli ozdravel. - Potom si ľahol na lôžko a spal do bieleho dňa.

Sotva ráno svitlo a Nebojsa sa prebral, už ho jedlo čakalo na prikrytom stolíku. Ihneď si s chuťou zajedol. Prvá jeho myšlienka bola pozrieť sa do záhrady a kňažnú navštíviť. Veľmi sa zadivil, keď ju uvidel po pás nad vodou oslobodenú. Začas ani k slovu prísť nemohol, tak sa zahľadel do jej krásy. Jej pekné belasé oči, zlaté vlasy na plecia spustené tak sa mu zapáčili, že nevedel ani, čo má robiť. Aj ona sa na neho milo pozrela a tvár mala jasnejšiu ako deň predtým.

„Moja utešená krása, poď do môjho náručia!" volal na ňu Nebojsa.

„To ešte nemôžem," odpovedala kňažná, „ale ako vidíš, dnes som oveľa slobodnejšia ako posiaľ. Keď ty chceš, aby som ja z tohto miesta k tebe vyšla, ešte dva večery musíš v mukách prežiť."

„Čokoľvek pre teba musím podstúpiť, to milerád podstúpim, aj život za teba položím," zvolal šuhaj.

Tak hovorili a jeden druhého tešili až do mraku; Neboj sa nechal svoju milú kňažnú v jazere, a keď odišiel od nej, cítil, akoby mu bolo sily pribudlo.

V svetlici ho už zase večera čakala. Rezko sa navečeral, ale keď sa tá nešťastná hodina blížila, bol už trochu smutnejší. Zdalo sa mu, akoby mu mravce po chrbte hniezda robili.

Naraz sa počnú hostia hrnúť a ako predtým, tak i teraz prívetivo sa mu prihovárajú, na všeličo sa ho vypytujú. - Ale on stál ako stena, napokon vytiahol meč a počal ich rúbať. Len čo sa k nemu ktorý priblížil, už mu odfrkol nos, ucho alebo hlava. Ale čím dlhšie to trvalo, tým viac ho sily opúšťali; ako potvory pobadali, že slabne, obstúpili ho, schytili a odviedli do jednej veľkej paloty. Tam vzali mech, šuhaja nadúchali, div sa nerozpukol, a potom ním metali medzi sebou, kyjakmi si ho nadrážali, akoby sa s loptou hrali. Boli by ho iste i zabili, keby dvanásta nebola udrela. Potvory zmizli, zanechajúc polomŕtveho Nebojsu na zemi ležať.

„Akože sa ja k môjmu poháru dopravím!" vzdychol si šuhaj - ale predsa sa pomaly šúchal, až sa dovliekol k svojmu lôžku a k poháru. Ako si rany potrel, hneď bol zdravý. Ľahol si na odpočinok a ráno zase čerstvý vstal. Hneď sa pobral do záhrady kňažnú navštíviť. Tá naradovaná a veselá ruky proti nemu rozpäla; už stála na samom vrchu vody ako na suchu. „Poď, poď, duša sladká, do môjho náručia!" zvolal netrpezlivo.

„To nemôžem urobiť, priateľ môj jedinký, lebo moje nohy sú ešte na vrch vody prikované," odpovedala.

Tak sa teda jeden druhému žalovali, jeden druhého potešovali a napomínali k vytrvalosti až do konca. Kniaga sa mu nevedela dosť naďakovať, že ju vyslobodzuje, a Nebojsa nemohol sa na jej krásu ani do večera dosť nahľadieť.

Navrátil sa šuhaj do svojej izby v ustanovený čas. Netešili ho jedlá na stole prihotovené, strach mu padal do duše, vedel, že ho čakajú strašné muky. S večerom sa začalo mračiť, blýskať, prihnala sa hrozná hrmavica; zámok sa triasol ako sito. O jedenástej hodine prihnali sa i potvory a dovliekli so sebou veľký ražeň. Nebojsa sa preľakol. - Vítali ho ako predošle, prívetivo sa s ním rozprávali, na všeličo sa ho vypytovali, ale keď im na nič neodpovedal, pustili sa doň ako besné. - Ale i on sa udatne bránil a sekal do nich mečom ako do kapusty, až sa im hlavy po svetlici kotúľali. Ako sa tak bránil, zlomil sa mu meč; tu ho tri najväčšie potvory schytili, a že ho na ten ražeň napichnú a upečú. Boli by to spravili, ale vtom udrela dvanásta, potvory stratili moc, kľúče od zámku odovzdali a zmizli, aby sa viac nikdy do zámku nevrátili.

Neboj sa slabý, zbitý, len čo sa pomastil, uľahol a spal do bieleho rána. Ráno potom občerstvený ponáhľal sa do záhrady k svojej vyslobodenej kňažnej.

Videl ju už zďaleka nádherne a slávne vyobliekanú chodiť po jazere.

„Skončil som, čo mi bolo naručené, teraz poď, zabudni na kliatbu a muky!" volal na ňu zďaleka.

„Milerada," odpovedala Kniaga, radostne k nemu pribehla, objímala ho a bozkávala. „Do večného väzenia som bola odsúdená," hovorila, „tebe ďakujem za svoje vyslobodenie. Za tú vernú lásku, ktorú si mi dosvedčil, nemám ti čo inšie dať, sama seba sa ti dávam. Na svedectvo, že ja chcem byť a budem večne tvoja, tento biely ručník ti darujem, na ktorom je moje meno zlatými literami vyšité. Len to mi ešte prisľúb, že ma najprv k môjmu otcovi dovedieš, a potom budem naveky tvoja." Nebojsa chytil svoju milú kňažnú za pravú ruku a sľúbil jej, že okrem nej nikdy žiadnu inú za ženu nechce a že len ju bude mať rád až do smrti.

- V takomto rozhovore došli do zámku. Tam našli veľmi mnoho ľudí, ktorí tiež s kňažnou boli vyslobodení od kliatby. Všetci sa radovali nad tou premenou, požehnávali Nebojsu ako svojho osloboditeľa a dávali sa mu do služby. - Tak sa stal Nebojsa veľkým pánom, mal zámok, poddaných a krásnu verenicu.

Zanedlho potom umienil si šuhaj, že splní žiadosť kňažnej a zavedie ju k otcovi. Pripravili sa teda a vydali sa na cestu. - Boli veselí a šťastní, ale to šťastie im netrvalo dlho. Štvrtý deň cesty sa končil a oni prišli za noci do jednej tmavej hory. „Eh," vraví Nebojsa, „musím ti ja lepšie miesto vyhľadať; tu musí byť dakde voľáka čistinka, kde by sme si aspoň ohníka mohli naklásť. Ty ma len tu čakaj, ja sa idem trochu poobzerať a potom po teba prídem. S tými slovami odišiel.

Dlho sa po hore túlal, až vyšiel na samý vrch, skadiaľ uvidel krásnu záhradu; i zamieril hneď k nej, a čím bližšie prichádzal, tým sa mu krajšou zdala. Videl v nej krásne kvety, ale bál sa dnu vojsť. Konečne mu to predsa nedalo, osmelil sa, otvoril dvere a vkradol sa dnu. - Ako sa tam prechádza, tu naraz pobadá za sebou tri pekné dievčatá. Nebolo mu ani tak ani onak - len sa chytro do najkrajších hustých ruží utúlil, domnievajúc sa, že by zle obstál, keby ho zazreli.

- Ako tie dievčatá okolo neho idú, vraví najstaršia: „Hlaďteže, sestry moje, tu voľačo musí byť, či nevidíte, ako sa celý ružový ker trasie?" - „Ktože by tu bol, však tu nikto nechodí," povie druhá.

„Ba veru sa tu dačo hýbe!" zvolá tretia. - Rozhrnuli lístie a tu našli Nebojsu. Pekne ho von vyvolali, vzali ho medzi seba a odviedli si ho do zámku. V tom zámku bývala ježibaba a to boli jej tri dcéry. Neboj sa sa ježibabe zapáčil, i jej dcéram, bol človek peknej postavy, a uradili sa medzi sebou, že ho na to navedú, aby si jednu z nich vzal, a že nepopustia, kým sa im nezasľúbi. Začali ho nahovárať, prosiť, hroziť, ale keď videli, že po dobrom nič nezvedú, zavreli ho do temnice; tam ho trápili hladom a smädom. - Medzitým Kniaga všade hľadala svojho ženícha a ťažko horekovala; ale keď videla, že sa mu muselo zle povodiť, pustila sa svetom, kam ju oči viedli.

Na tretí deň i Nebojsu pustili ježibaby na slobodu, lebo sľúbil, že si jednu z nich vezme. Ale predsa mu celkom neverili a stará ježibaba mu porobila tak, že nemohol od zámku ďalej ako na štvrť hodinky cesty, vždy sa musel zase naspäť vrátiť. Zarmútený chodil sem-tam po dvore, všetky kúty prezeral, na všetky strany sa rozhliadal, či by azda predsa svoju milú niekde neuvidel. Ale všetko darmo - srdce ho bolelo, plakával ako dieťa. ,Pôjdem za ňou, a čo by kde vo svete bola, vyhľadám si ju,' myslieval si, ale ten úmysel mu nič nepomohol, keď sa nemohol od zámku vzdialiť. Ako holub jastrabovi tak on tým bezbožniciam v pazúroch väzel a pomôcť si nemohol. Od toho trápenia tak upadol neborák, že sotva nohami prepletal. Bol už ako tôňa.

Ide raz na prechádzku k lesu a po ceste svoju stratenú milú žalostne oplakáva. Tu príde k nemu jedna múdra žena. „Nuž, človeče, čože ty tak smútiš?" pýta sa ho tá múdra žena.

„Keby ste vedeli, starká, čo ma trápi, i vy by ste zaplakali nado mnou," odpovedal jej Nebojsa. „Ja viem, čo ti chýba," povedala múdra žena, „ale sa ty tak netráp, veď sa to všetko napraví. Nuž, a či by si predsa len rád tú tvoju milú vidieť?"

„Ach, a akože vy, starká, o mojej milej viete?" spýtal sa zadivený Nebojsa.

„Ej, čože by to bola za robota, keby ja nemala vedieť, čo sa po svete robí. Len povedz, či by si rád tú tvoju Kniagu vidieť?"

„Ej, čo len jedinký raz by som ju rád vidieť a potom nedbám, hoci i hneď umriem," zvolal šuhaj.

„Keď je tak," vraví múdra žena, usmievajúc sa, „tú radosť ti ja urobím. Hľa, vezmi túto zelinku, vlož si ju do ľavej čižmy pod slamu a choď prosto na tvoju terajšiu hospodu. Neboj sa, tvoja gazdiná nebude viac mať vlády nad tebou. Len čo do domu vkročíš, hneď sa ježibaba na mačku spraví i bude na teba skákať, ale ty ju len ľavou nohou kopni, hneď sa na kolomaž rozleje. Potom si pober veci a príď ku mne, ja ti cestu ukážem, kde sa máš obrátiť." Sotva Nebojsa toto ponaučenie vypočul, hneď všetko podľa toho urobil a vracal sa domov. Bol ešte obďaleč, už proti nemu mravčiac bežala veľká mačka a začala na neho skákať. Ale on ju kopol a hneď sa na kolomaž rozliala. Potom svoje veci pobral, a ako mu bolo povedané, vrátil sa k múdrej žene.

Tá ho už čakala a pýtala sa ho, idúc mu naproti: „No, či si tak vykonal, ako som ti kázala?"

„Hej!" odpovedal Nebojsa.

„Tak sa nemáš čoho báť," odpovedala starká, „tá tam zostane rozliata, kým ja nápravu neurobím. Teraz choď touto prostrednou cestou, nevykroč ani napravo, ani naľavo, len všade prosto. Prídeš k jednému vysokému vrchu. Do toho vrchu uvidíš porobené stupaje a po tých stupajach dôjdeš až na samý vrch. Na tom vrchu nájdeš veľkú krásnu záhradu a v tej záhrade mnoho pekných kvietkov. Ale každý kvietok je človečou kosťou pritlačený. Ty všetky tie koštialiky do jednej jamky ponos a zahrab. Ten skutok ti k šťastiu poslúži. Ak ma neposlúchneš a to čo ti kážem, nevykonáš, teda na to vyjdeš, že tvojimi kosťami raz druhé kvety popritískajú. Pri tejto robote pristúpi k tebe jedna potvora a bude ťa chváliť za tvoj skutok, potom sa ťa spýta: Čo za to žiadaš, že si tie kosti pozbiera] a pochoval, a kvety oslobodil od ťažkého väzenia? Ale ty ničoho nežiadaj, len aby ti tá potvora povedala, kde by bola tvoja najmilšia. Lebo tá potvora je kráľom nad všetkými štvornohými zvieratami."

Nebojsa sľúbil, že všetko tak urobí, ako mu múdra žena vraví, a s poďakovaním od nej odišiel. Šťastne sa dostal do tej záhrady; a ako mu povedala, tak všetko bolo. Pozbieral z kvetín kosti, pochoval do jamy a všetky kvietky hneď občerstveli. Ako tú prácu dokončieval, zastihla ho pri nej tá potvora; pochválila mu robotu a naposledy sa ho opýtala: „Čože za to chceš, že si to veľké dobrodenie tým kvietkom urobil?"

„Nič inšie, len to, žeby si mi dopomohol moju stratenú milú vidieť!" odpovedal Nebojsa. „To sa ti po vôli stane," povedala potvora, „ja hneď mojich poddaných, z celého sveta povolám, ak ju tí niekde zazreli, naisto ti to oznámia." Po tých slovách vzala veľkú trúbu a tak mocne na nej zatrúbila, až sa zem zatriasla. 0 chvíľu dostanovila sa všelijaká zver. Potvora sa od najmenšieho do najväčšieho vyzvedala, či nevideli niekde takú a takú osobu. - Ale ani jedno nevedelo nič povedať. - Šuhaj sa nad tým veľmi zarmútil. „Ach, čože ja budem robiť!" bedákal hlasito. „No, len sa neboj," vravela potvora, „a buď dobrej nádeje. Čo moji poddaní neznajú, to môžu znať vtáci. Choď tamto do tej druhej záhrady, tam nájdeš môjho brata, ktorý panuje nad všetkým vtáctvom, on ti ukáže, ktorou cestou máš ísť."

Nebojsa tak urobil, ako mu povedala. Keď prišiel do druhej záhrady, hneď pribehol k nemu brat tamtej potvory a pýtal sa ho, čo chce. Nebojsa mu predložil svoju žiadosť. „Rád to ja urobím," povedal, „lebo sa to i mne páči, čo si v bratovej záhrade vykonal!" a vezmúc trúbu, tak mocne zatrúbil, že sa zem zatriasla. Po krátkej chvíli taká sila vtáctva priletúvala, že sa hory lámali od vetra ich krídel.

Kráľ sa ich hneď vypytoval, či nevideli takú a takú pannu.

„Nevieme o ničom, ani najmenší chýr nemôžeme povedať," odpovedali.

Nebojsa sa preľakol a začal hrozne bedákať nad svojím nešťastím. Vtom bolo počuť mocný šum nad horou - všetci sa obrátili na tú stranu, aby videli, čo je, a hľa! V povetrí nesie sa k nim veľký orol. Kráľ uprie naň rozhnevaný pozor a skríkne strašným hlasom. „Ako smieš, ty prekliatec, tak pozde chodiť, keď ja zatrúbim?" zľakol sa starý orol a pokorne sa začal vyhovárať: „Môj pane kráľu, ja som za Čierne more jednu pannu prenášal, tam som musel meškať; nebolo mi možno skorej prísť." - „A čo to bola za panna?" opýtal sa Nebojsa hneď veselším hlasom.

„Dcéra černomorského kráľa," riekol orol. „A žije ešte?" pýta sa ďalej naradovaný šuhaj. „Nielenže žije, ale práve teraz k sobášu sa stroji!" vraví orol. Nebojsa zbledol.

„Beda mne, čože mám robiť, ja nešťastný človek! Kdeže sa obrátim? Akože ja tú dlhú cestu vykonám? Ja budem úbožiak, ak sa vydá moja verenica! Keby ja len dáko čím najskôr tam mohol byť! Môj drahý orlíčku," vraví Nebojsa utrápený, obrátiac sa k orlovi, „poľutuj ma! Prenes ma cez Čierne more. Zmiluj sa nado mnou!" - „To urobiť nemôžem," vraví mu orol, „som starý, ja vlády toľko nemám, aby som ťa ta došikoval."

Ale Nebojsa neprestal orla prosiť, až mu to konečne orol prisľúbil hovoriac: „Keď je tak, ja sa s tebou pustím do cesty; ak sa ti na mori dačo prihodí, tomu ty budeš vina, nie ja."
„Ej, orlíčku," vraví mu rozveselený šuhaj, „keď nás boh šťastlivo k mojej milej dopraví, ja sa ti odslúžim. Do smrti ťa budem verne opatrovať. A keď zhynieme, nech bude ako bude."

Po tých slovách poďakoval sa Nebojsa kráľovi, sadol si na orla a odleteli preč. - Šťastne ho orol cez more preniesol až k mestu, kde býval otec kňažnej; tam sa spustil na zem. Tu Nebojsa srdečne ďakoval orlovi za jeho ustávanie a pýtal sa ho, čím by sa mu za jeho lásku najlepšie zavďačil. - Orol odpovedal: „Dobrým za dobré. Ty mi na svete nič lepšieho nemôžeš urobiť ako to, keď meč vytiahneš a mne hlavu zotneš."

Nebojsa sa zľakol: „Eh, či by som to ja môjmu najväčšiemu dobrodincovi mohol urobiť? Božechráň!"

„A ja ťa neprestanem o to prosiť," vravel orol, ,,ja od teba nemôžem mať väčšieho dobrodenia. Ba i po mojej smrti sa ti chcem za to odslúžiť, a to takto: keď mi hlavu odtneš, vyjmi zo mňa srdce a na dvoje rozkroj, ale tak, aby sa na jednom kraji ešte spolu držalo. Potom ho zlož, a keď si zažiadaš peniaze, zlato, striebro, drahé kamene, hneď v mojom srdci všetko nájdeš, len čo ho roztvoríš."

Po tých slovách orol sklonil hlavu, čakajúc, aby mu ju šuhaj odťal, ale ten nechcel a nechcel, až konečne, keď ho orol veľmi prosil, s veľkou žalosťou mu to urobil. - Keď bol mŕtvy, vyňal mu Nebojsa srdce a vpoly ho rozkrojil, ako mu orol povedal. Chcel zvedieť, či je pravda, že v ňom nájde poklady. Zažiadal si na skusy sto dukátov, a hľa - ako srdce roztvoril, bolo v ňom, čo si prial. Schoval dukáty a ponáhľal sa do mesta; príduc ta, šiel hneď do hostinca a zasadol si k stolu.

„Čože tu nového u vás?" spýtal sa hostinského. „Náš kráľ," odpovedal hostinský, „vydáva dcéru, ktorá mnoho rokov bola zakliata v jednom zámku. Po celom meste dal rozhlásiť, i na všetky brány rozkaz pribiť, že od veľkej radosti povoláva na svadbu všetkých ľudí a každý, kto príde, môže sa nielen najesť, napiť a vytancovať sa, ale i na každú hodinu dostane dukát ako dar." Nebojsa to vypočul a rozkázal si kúpiť šesť paríp a pekný kočiar. Hostinský mu to hneď všetko zaopatril; bolo to nádherné, a on to draho zaplatil. K tomu si najal čeľaď, kúpil im krásne šatstvo, i pre seba hrdý odev. Keď to všetko mal obstarané, dal rozhlásiť po celom meste, že kto do toho a toho hostinca k istému pánovi príde, bude tam mať nielen hostinu, tanec a muziku, ale na každú hodinu dostane do daru päť dukátov. - Ako sa to rozhlásilo, mnoho ľudí odišlo z kráľovskej svadby a hrnulo sa do hostinca.

Keď kráľ počul, čo sa robí, bol tiež žiadostivý vidieť toho pána a poslal k nemu služobníkov s prosbou, aby sa mu páčilo prísť do kráľovského paláca. Šuhaj Nebojsa odkázal kráľovi, že hneď príde na poklonu. - Medzitým si umienil, že si šaty premení a že sa nedá hneď poznať svojej milej. Obliekol sa do šiat svojho sluhu, jemu dal svoje a povedal mu: „Keď ťa budú za pána uznávať, a ako pána ctiť, teda medzi rečou pýtaj si od kráľa tú milosť, aby tvojmu služobníkovi dovolili zatancovať si s mladou nevestou."

Keď do kráľovského paláca vošli, panstvo hneď medzi seba vzalo toho prestrojeného služobníka, uctili ho a hostili čo najlepšie. Naposledy ponúkali ho aj do tanca s mladuchou. „Ja som na to nie súci," vyhováral sa a prosil, aby miesto neho dovolili jeho služobníkovi jeden tanec s mladuchou vytancovať. Spravili mu po vôli. Nebojsa v sluhových šatoch predstúpil pred mladú nevestu a pojal ju do tanca. Po tanci zastali, a tu Nebojsa pustil pred ňu biely ručník na zem, čo mu ona bola darovala. Kňažná sa poň zohla a poznala, že je na ňom jej meno zlatými literami vyšité. Hneď sa obzerala, kdeže je jej tanečník, ale ten sa stratil i so svojím sluhom, aby sa zase prestrojili. Kňažná však hneď povedala kráľovi: „Nebude to môj muž, čo som mu dnes musela prisahať, ale ten, čo tento ručník stratil!" Tu vošiel Nebojsa do paloty, oblečený v hrdý oblek, mladucha, ako ho zazrela, bežala mu naproti a nemohla od radosti ani k slovu prísť. Vybozkávali sa ako svoji. Po čase Nebojsa i so ženou zaviezol sa k svojim starým rodičom; tí div na mieste neumreli od samej radosti, keď syna uvideli, ktorého už dávno ako mŕtveho oplakali.

„Nuž, synak, či si sa naučil báť sa?" pýtal sa ho otec.

„Veru, otec, nebojím sa ani čerta z pekla, ale sa bojím zlej ježibaby!" odpovedal mu Nebojsa. I vzal si potom rodičov do svojho kráľovstva a žili šťastne až do smrti.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Strach je dobrá vec #Nebojsa #chváli sa do trúby #červená čiapočka


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu