O Slnečníkovi, Mesačníkovi, Veterníkovi, o krásnej Uliane a dvoch tátošíkoch

O Slnečníkovi, Mesačníkovi, Veterníkovi, o krásnej Uliane a dvoch tátošíkoch (Rozprávka)
Bol jeden kráľ a kráľovná a mali tri utešené dcéry a jedného syna. Raz vybral sa kráľ s kráľovnou po svojom gazdovstve. Prv, ako z domu vyšli, prikázal kráľ synovi, aby sestry dobre opatroval a nikomu ich nedával. Syn to sľúbil a kráľ s kráľovnou odišli.

Tu druhého dňa na pravé poludnie zaklepe niekto na okno a zavolá: „Janko, Janko, mladý princ, dajže mne tvoju najstaršiu sestru za ženu!" Bol to Slnečník.

- Keď to Janko počul, zavolal najstaršiu sestru a spýtal sa jej: „Či sa chceš vydať?" - „Veru chcem," odpovedala sestra. „Nuž choď!" povedal Janko, vzal ju, podal oknom von, Slnečník posadil ju do slncového voza a odviezol si ju domov.

Na mrku zaklepal zase niekto na okno a zvolal: „Janko, Janko, mladý princ, dajže mne tvoju prostrednú sestru za ženu!" To bol Veterník. Keď to Janko počul, zavolal prostrednú sestru a spýtal sa jej: „Či sa chceš vydať?" „Veru chcem," odpovedala sestra. „Nuž choď," povedal Janko, vzal ju, podal oknom von a Veterník schytil sa na krídla a odniesol si ju domov.

V noci zase niekto na okno klepe a zavolá: „Janko, Janko, mladý princ, dajže mne tvoju najmladšiu sestru za ženu!" To bol Mesačník. - Janko zavolal najmladšiu sestru, a akoby vedel, že aj ona privolí za muža ísť, vzal ju a oknom von podal. Mesačník pojal ju za ruku a po striebornom moste viedol si ju domov.

Keď sa rodičia vrátili, šiel im Janko v ústrety, ale dcéry neprichádzali; i pýtali sa kráľ i kráľovná, kde Janko nechal sestry.

„Veru som ja všetky tri za mužov vydal," odpovedal Janko.

„Jaj, bože," bedákali kráľ i kráľovná, „a za kohože si ich vydal?"

„Najstaršiu som vydal za slncového kráľa, prostrednú za veterného kráľa, najmladšiu za mesačného kráľa."

„Keď si ich za takých kráľov vydal, nuž je dobre," riekol kráľ a bol spokojný so synom, len kráľovnú hnevalo, že nemohla dcéram svadbu vystrojiť.

O pár čias vraví Janko otcovi: „Otče, idem si ja sestry navštíviť, aby som videl, kde sú, ako sú, a okrem toho by som rád aj sveta skúsiť." - „Nuž, keď je tak, ja ti vôľu zlomiť nechcem. Choď len a daj ti pánboh šťastia," riekol otec. Ani matka mu nebránila, keď počula, že si chce sestry navštíviť.

Šiel teda Janko do sveta; dlho chodil po veľkých pustatinách, po hlbokých horách, až jedného dňa prišiel na veľkú lúku, na ktorej ležalo plno vybielených človečích kostí. ,I ký parom vás tu pobil?' myslel si Janko, keď došiel k bojisku a zdvihol jednu umrlčiu hlavu.

„Silná panna, krásna Uliana nás pobila," odpovedala lebka.

„Nuž a prečože vás pobila?" „Preto, že ju náš kráľ chcel mať, a premôcť ju nevedel. Za to nás všetkých mečom svojím naraz pobila, aj kráľa." Janko položil lebku a šiel ďalej; prišiel na druhú lúku, videl zas také divadlo; celá lúka bola zakladená kosťami. Zdvihol Janko zas jednu umrlčiu hlavu a hovorí: „Ktože vás toľkých pobil?"

„Silná panna, krásna Uliana, pobila nás za to, že ju náš kráľ chcel mať, a premôcť ju nevedel," odpovedala umrlčia hlava. Janko ju položil a šiel ďalej. Prišiel na tretiu lúku a tu ležalo mŕtvych ako dreva.

„Eh, ktože vás toľkých pobil, ľudia?" zvolal Janko a zhybol sa k jednému telu.

„Pobila nás silná panna, krásna Uliana preto, že ju chcel náš kráľ mať, a premôcť ju nevedel," odpovedal mŕtvy.

„A kdeže býva krásna Uliana?" pýtal sa Janko.

„Za touto dolinou v mramorovom zámku býva," odpovedal mŕtvy a zavrel oči. - Janko šiel ďalej, a keď prešiel dolinu, kde zabité vojsko ležalo, uvidel pred sebou krásny mramorový zámok. - I vošiel do zámku, vošiel až do siene, a nikoho nestretol. Ale v sieni uvidel na stene visieť meč, ktorý jednostaj z pošvy von vyskakoval. „Nuž, keď sa ti chce skákať, poď ku mne," rečie Janko a vytiahnuc ťažký meč, mávol ním v povetrí; potom na jeho miesto zavesil svoj a ten ťažký si nechal. - Sotvaže ho do pošvy vrazil, vošla do siene krásna Uliana. Poklonili sa jeden druhému a krásna Uliana sa spýtala: „Čože si prišiel?"

„Prišiel som s tebou bojovať," odpovedal Janko.

„A či si ty taký smelý, že sa opovažuješ so mnou bojovať?"

„Veru som smelý," povedal Janko a udrel si na meč.

„No, keď si taký smelý, skúsme sa," zavolala silná panna, priskočila k stene, meč z pošvy vytrhla, ale si nevšimla, že to je nie jej. Janko tiež vytiahol, meč, a ako sa panna na neho oborila, tu len zľahka ním mávol a panne meč z ruky vyrazil, že až ďaleko odletel. „No, už vidím, že si silnejší odo mňa," povedala krásna Uliana, „zostaň u mňa a budeme vedno žiť." Janko na to hneď pristal, lebo sa mu krásna Uliana veľmi zapáčila. - Keď sa takto zhodli, vzala Uliana Janka za ruku a previedla ho cez dvanásť izieb, jednu krajšiu ako druhú, potom ho pohostila všetkým., čo mala najlepšieho, najdrahšieho, a keď bolo po hostine, tešili sa spolu do vôle.

Žili takto niekoľko dní šťastne a Janko zabudol, že má sestry navštíviť, zabudol na všetko u svojej krásnej Uliany. Tu mu ona jedného dňa vraví: „Janko môj drahý, musím ťa ja teraz tuto zanechať a preč odísť, ale sa budem ponáhľať, aby som sa čím skôr vrátila naspäť. Tu máš, hľa, kľúč od dvanástich izieb, zabávaj sa medzitým, ako sa znáš, aleže trinástu neotváraj, lebo zle pochodíš, i ja s tebou." Po tých slovách Janka zanechala a zo zámku odišla. - Po odchode Uliany ostal Janko v zámku ako telo bez duše. Smutný a mrzutý chodil z izby do izby jeden deň, chodil druhý deň, ale na tretí deň sa mu už všetko zunovalo a v tej zunovatosti zišla mu na um trinásta izba, čo to asi je v nej. - Vzal teda kľúč a trinástu izbu otvoril. Vidí tam sedieť ohňového šarkana, troma obručami prikovaného. „Čože ty tu robíš?" opýtal sa ho Janko.

„Veď vidíš, že som tu prikovaný." - „A ktože ťa prikoval?" - „Ach, veď ja ti to poviem, len sa nado mnou zmiluj a dones mi skorej za krhlu vína z toho ostatného suda; som veľmi smädný," prosil šarkan.- Dobrák Janko šiel a krhlu vína mu doniesol. Ako šarkan víno vypil, spadla z neho jedna obruč.

„Máš u mňa jeden život," riekol šarkan Jankovi a prosil ho, aby mu doniesol ešte za krhlu vína. Janko mu doniesol, a keď druhú krhlu vypil, spadla z neho druhá obruč. „Máš u mňa dva životy," riekol zase šarkan, „nože mi dones ešte za jednu krhlu vína, a potom ti budem rozprávať." Keby bol Janko vedel, čo je vo veci, nebol by on šarkanovi víno donášal, ale nevedel, a preto mu aj do tretice vína doniesol. - Keď šarkan tretiu krhlu vína vypil, spadla z neho i tretia obruč, a v tom do dverí vstupovala krásna Uliana. Šarkan sa zarehotal, schytil Ulianu, a kým sa Janko spamätal, sadol s ňou na tátošíka, ktorý vybehol z konice na jeho zavolanie, a zmizol s ňou zo zámku. - Mal Janko za čím banovať! Temer plačúci a celý nahnevaný sám na seba, že sa dal od šarkana cez lavičku previesť, odišiel zo zámku a vydal sa na cestu k švagrovi Slnečníkovi. Dúfal, že sa od neho dozvie niečo o svojej krásnej verenici. - Musel ísť dlho, kým došiel k slncovému kráľovi. - Keď k nemu vošiel, nebol doma, ale kráľovná, jeho sestra, prijala ho s veľkou radosťou a hneď sa vypytovala na otca, na matku, a ako sa tak spolu zhovárali, prišlo Slnce domov.

„Fi, človečina tu smrdí, koho tu máš?" spytuje sa Slnečník.

„Veď je to môj braček," vraví sestra.

„No, keď je tebe braček, mne je švagrík," riekol Slnečník a hneď Janka vítal a rád ho videl; sestra im pripravila dobrú večeru a pri večeri opýtal sa Janko švagra, či nevie o krásnej Uliane. Slnečník o nej nevedel, ale povedal švagrovi, že možno druhý brat, Mesačník, bude o nej vedieť, aby si k nemu zašiel. - Ako dovečerali, Janko sa hneď vydal na cestu k švagrovi

Mesačníkovi, a nedal sa od sestry zdržovať. Mesačník chcel práve vychádzať, keď k nemu prišiel, ale vidiac švagra, zdržal sa, aby ho privítal. Sestra ho objímala a chvíľu mu nedala ani k slovu prísť; ale konečne predsa jej dal odpoveď na všetko, na čo sa pýtala. Potom sa obrátil k švagrovi a opýtal sa ho, či nevidel jeho krásnu Ulianu.

„Nie veru, ja som ju nevidel, ale najlepšie ti bude vedieť brat Vietor povedať, veď on každý kútik predúcha. Môžeš so mnou na kus ísť, azda ho doma nájdeš." Janko sa len trocha občerstvil a potom sa vydal so švagrom na cestu. - Švagra Veterníka stretli práve, keď si išiel domov oddýchnuť. - Nuž pozdravili sa vospolok; ale Mesačník šiel hneď ďalej a Janko začal vyprávať švagrovi Veterníkovi, akú mal nehodu, a pýtal sa ho, či nevie o jeho krásnej Uliane.

„Veru viem," odpovedal Veterník, „ohňový šarkan ju má vo svojom ohňovom dvore; musí tam tvrdo robiť a naveky v horúcej vode šúchať a prať. Veď ju každý deň ochladzujem." Janko mu za to poďakoval a opýtal sa ho, ako by sa k nej mohol dostať. - „Nuž, poď so mnou domov, a keď sa občerstvíš, dám ti koňa, ktorý ťa ta donesie," povedal mu Veterník. - Šiel Janko so švagrom; keď sa s treťou sestrou zvítal a potešil a keď ho nachovala, sadol na koňa, čo mu švagor dal, poďakoval sa im a ponáhľal sa preč. Na koňa sa spoliehal, že ho na pravé miesto donesie, ako mu švagor povedal. - A kôň ho naozaj doniesol do dvora ohňového šarkana, a tam práve stála jeho krásna Uliana pri studni a prala rúcho v horúcej vode. - I vykríkol od radosti, zoskočil z koňa, schytil ju, v okamžiku vyšvihol sa s ňou na koňa a preč uháňal. - Ale čože, keď šarkanov tátoš od vetra chytrejšie letel.

Šarkan sa práve najedol a hovel si, keď tu naraz počuje tátoša erdžať a nohami dupotať. „Nuž, čože ti je?" zakričal na neho šarkan, „či nemáš seno ako zlato a vodu ako víno?"

„Mám seno ako zlato, vodu ako víno, ale krásna Uliana je preč!" odpovedal. Tu vyskočil šarkan, akoby doň strelil, ale tátoš naň volal: „Hodinu spi, hodinu dohán fajči a ešte ich dohoníme!" Šarkan sa upokojil; hodinu fajčil, hodinu spal a až potom sadol na tátoša; tátoš sa schytil na krídla a za niekoľko okamžení dohonili Janka. - Šarkan mu vytrhol krásnu Ulianu a povedal mu: „Mohol by som ťa teraz rozdriapať na márne kúsky, ale máš u mňa jeden život za to, že si ma vyslobodil. Ale ak sa ešte raz v mojom dvore ukážeš, druhý život ti nedarujem." Kým mu Janko mohol odvetiť, zmizol mu z očí. - Plačúci vrátil sa k švagrom, aby ich o radu poprosil.

„Môj milý švagre," povedal Veterník, „keby si ty chcel krásnu Ulianu od šarkana odniesť, musel by si mať takého tátoša, ako je šarkanov, inak mu ty ujsť nemôžeš."

„Ach, kdeže ja takého tátoša nájdem, veď je to vari jediný na svete!" vzdychol si Janko.

„Ej, nie veru," povedal Veterník, „jedna bosorka za morom má brata šarkanovho tátošíka, ktorý ešte chytrejšie letí."

„Ej, a či by som ho nemohol dostať?" zaradoval sa Janko.

„Veru by si ho mohol dostať, keby si k tej bosorke išiel a čo ona od teba žiadať bude, vykonal. Ale s ňou ťažko vyjdeš, lebo ona veľa chlapov už zmámila." „Zmámila, nezmárnila, už len predsa k nej pôjdem," odhodlával sa Janko. - Keď švagrovia videli, že stojí na svojom, dali mu každý malú paličku; Slnečník mu dal zlatú, Mesačník mu dal striebornú a Veterník nadúchanú. A povedali mu: „Keď ti našej pomoci bude treba, vraz paličku do zeme a priam bude jeden z nás pri tebe." Janko sa im poďakoval a chcel sa už pohnúť, ale Veterník ho zdržal a vraví: „Milý švagríčku, keby si ta chcel peši ísť, ani za rok by si ta nedošiel; zatiaľ by sa krásna Uliana utrápila. - Nože si vysadni na moje krídla, aby si tam čím skorej bol!" Janko poslúchol švagra s radosťou a ten ho v krátkom čase preniesol cez hory a doly i cez more až do blízkosti bosorkinho dvora. Bosorka stála na dvore, keď Janko vošiel do vrát. „Čože tu hľadáš?" osopila sa na neho.

„Nuž, čože tu hľadám, hľadám si službu," odpovedal Janko.

„Službu, a či vieš kone pásať?" pýtala sa stará a premerala ho jedovatým zrakom od hlavy do päty.

„Prečo by som nevedel, veru viem."

„Nuž, keď vieš, zostaň u mňa v službe; budeš pásť tri paripy, keď ich po tri dni dobre napasieš, dostaneš za službu, čo len budeš žiadať; ale ak ti zutekajú, hlavu ti zroním," tak riekla bosorka; no Janko predsa zostal.

Ráno vyviedla mu bosorka na dvor tri krásne paripy, aby ich šiel pásť, a to boli jej dcéry. Janko ich vzal, hnal na pastvu a myslel si: ,Čo by to bola za robota, aby som ja tri kone neupásol? Ale za chvíľu sa presvedčil, aké to kone vedie na pastvu. Sotva ich na pastvu prihnal, premenili sa mu na holuby, a hybaj všetky tri do povetria! „No, veď ste mi to za paripy, aby vás čert pásol!" vraví si Janko a smutne hľadí, ako si v oblakoch krúžia. - Tu mu švagrovia na um zišli, a hneď vopchal dutú paličku do zeme; v tom okamžení priletel k nemu Veterník: „Čo žiadaš, švagríčku?"

„Eh, bodaj babu - kázala mi paripy pásť; priviedol som ich na pastvu a o chvíľu spravili sa holubmi a teraz, hľa, - kde sú!" povedal Janko švagrovi, ukazujúc nahor, kde tri holuby vysoko v povetrí sa vznášali.

„Priam ti ich zdurím," riekol Veterník, podal Jankovi uzdu a dodal: „Až priletia dolu, hoď na ne uzdice a zaraz sa ti spravia paripami a môžeš si ich domov doviesť." Po tých slovách Veterník zmizol a naraz sa strhla víchrica, víchor metal holubmi sem-tam v povetrí, až im krídla slabli, potom ich schytil a dolu na zem stlačil k Jankovým nohám, a ten hneď uzdice na ne hodil. V tej chvíli stali sa zase koňmi a už sa viac od neho nehli; keď bol čas domov zavracať, doviedol ich na uzde až do dvora a odovzdal ich bosorke; ale uzdu si vzal a nechal pri sebe. Bosorke bolo divné, že Janko doviedol kone domov, ale nevravela nič.

Na druhý deň ráno vyviedla mu zase tri kone na dvor a poslala ho na pastvu; prikazovala mu, ak ich utiecť nechá, že mu hlavu zroní. Janko hnal kone na passtvu, ale si už na ne pozor dával. Ako ich na pastvu prihnal, tu sa vo chvíli zasa rozbehli, premenili sa na kačice a vleteli doprostred jazera. Janko nemeškal, vopchal do zeme striebornú paličku a Mesačník bol pri ňom. „Čo žiadaš, švagríčku?" opýtal sa Janka.

„Eh, bodaj babu jasná strela - kázala mi paripy pásť, a ako som ich na pastvu priviedol, nuž, hľa,- kde sú a čo sú!" vravel Janko švagrovi, ukazujúc na jazero.

„Nestaraj sa, privediem ich na sucho," odpovedal Mesačník, podišiel k jazeru, pustil doň bielu šatu a všetka voda sa do nej vtiahla. Kačice ostali na suchu, Janko pribehol, hodil na ne uzdice a v tej chvíli stali sa koňmi a viac sa od Janka nehli. Keď bol čas, hnal ich domov. Bosorka sa čudovala ešte väčšmi, keď Janko zase doviedol kone domov, ale nepovedala mu jediného slova, dala mu najesť a robila sa, akoby bola s ním neobyčajne spokojná.

Na tretí deň ráno vyviedla mu zas kone na dvor, aby ich išiel pásť. Nuž viedol ich na pastvu žiadostivý, ako ho zase budú klamať. Len čo na pastvu došli, premenili sa zase na svrčiny, vysoké, mocné. Janko dlho nepremýšľal, vopchal do zeme zlatú paličku a švagor Slnečník stál pri ňom. „Čo žiadaš, švagríčku?" opýtal sa Janka.

„Kázala mi bosorka, bodaj ju zrádnik metal, paripy pásť, a len čo som ich priviedol, spravili sa naraz svrčinami. Nuž, hľa, ako tu stoja, či ich môžem pohnúť?"

„No, veď ja ti ich pohnem, len čakaj," riekol Slnečník, „keď potom domov prídeš, bude sa ťa bosorka pýtať, čo si žiadaš za službu, ty si však nič inšie nežiadaj iba toho koňa, čo sa na smetisku váľa." Po tých slovách pustil Slnečník na svrčiny žiaru, že z nich hneď spálené ihličie padalo a kôra sa pukala. V tej horúčosti nemohli vydržať a premenili sa na kone. Janko im chytro uzdy prehodil a viedol ich domov.

Bosorka sipela od jedu, že Janko i na tretí deň kone doviedol; ale nedala to na sebe znať a vravela Jankovi: „Dobre si pásol; chcem sa ti teraz za to odslúžiť. Povedz, čo si žiadaš?"

„Dajte mi trebárs hen tamtoho koňa, čo sa na smetisku váľa."

„Ej, veď si ty blúd, čože chceš robiť s takou škapou, veď na jeho pokrovec sedem rokov kury špatia. Môžem ti dať peknú paripu a zlatý postroj na ňu?"

„Eh, pre mňa dobré, čo sa hockde pováľa, len vy mne tú škapu dajte, ja nič inšieho nežiadam," odpovedal Janko.

„Nuž si ju vezmi, ale mne skôr, ako odídeš, tri kobyly podojíš," povedala bosorka a zlým okom pohľadela na Janka.

„Nuž, prečo by som nepodojil, veď je to nie veľká robota," odpovedal. Bosorka sa uškrnula a odišla po koňa. Tu vychudnutý koník zo smetiska na Janka zavolal: „Janko, Janko, mladý princ, múdro si sa dovtípil, keď si mňa žiadal. Keď kobyly podojíš, budeš sa musieť v mlieku vykúpať, aleže si skôr na mňa zavolaj, kým do kúpeľa sadneš." Vtom doviedla bosorka tri kobyly na dvor a veľkú kaďu a Jankovi rozkázala, aby tie kobyly do tej kade podojil. - Janko urobil, čomu kázala. Keď už mal vydojené, rozkázala mu bosorka, aby sa v tom mlieku vykúpal. „Nuž, keď sa mám vykúpať, dobre, vykúpem sa, ale nech ten môj biedny kôň pri mne stojí, lebo si ja chcem po kúpeli hneď naňho vysadnúť," povedal Janko.
„To sa ti môže stať, len si ho zavolaj!" riekla bosorka a len sa tak uškŕňala.

„Hej, ty koňu na tom smetisku, hybaj sem ku mne!" zakričal Janko na koňa. Potkýnal sa, akoby ho ani nohy neniesli, ale pobral sa k Jankovi a postavil sa ku kadi. Ako Janko do kade skočil, začalo mlieko klokotom vrieť. Nebol by Janko živý z neho vyliezol, keby nie koníka. Ten zohol hlavu do kade a jedným dychom vtiahol všetku horúčosť do seba. Mlieko sehladlo, Janko sa pekne vykúpal a bol krajší ako predtým. Bosorka mienila, že sa Janko v mlieku uvarí, a keď ho videla ešte krajšieho z kúpeľa vychádzať, bola celá udivená. „Keď on taký pekný z kúpeľa vyšiel," vravela si, „môžem sa i ja vykúpať a krásna byť, a Janka si za muža vziať." Po tých slovách vliezla bosorka ihneď do mlieka; ale vtom zohol kôň hlavu do kade a všetku horúčosť, čo bol predtým do seba vtiahol, pustil do mlieka, že klokotom zovrelo. Bosorka sa uvarila, Janko chytro sadol na koňa a uháňal zo dvora.

Keď došli k jednému potoku, kôň zastal a vraví Jankovi: „Zosadni zo mňa a občisť ma." Janko hneď zoskočil, začal koňa v potoku čistiť a odhodil z neho pokrovec, čo naň kury sedem rokov špatili. Keď ho pekne očistil, vyliezol kôň z potoka - a Janko zhíkol od radosti, aký je krásny. Už videl, že má tátoša. Srsť sa leskla na ňom ako zlato, a keď hrivou pohodil, akoby mu jasné strely vôkol hlavy lietali.

„Očisť aj pokrovec!" kázal Jankovi tátoš. - Janko namočil pokrovec do potoka, a keď ho vytiahol, bol celý zo zlatohlavu, diamantmi vykladaný.

„Nuž a teraz vysadni na mňa a dobre sa drž!" riekol tátoš, keď na neho Janko pokrovec položil. Janko sa s radosťou naň vyšvihol, tátoš sa odrazil od zeme, až sa zaiskrila, vyzdvihol sa do povetria a chytrejšie vetra letel k ohňovému dvoru. - Práve stála zase krásna Uliana pri studni a pláchala rúcha v horúcej vode, ktorú jej vetrík po chvíľach ochladzoval, keď tu naraz priletí Janko na tátošovi. „Poď, moja ľúba krása, nech ťa vyslobodím, lebo teraz nás nedohoní tá ohava," povedal Janko, keď tátoš pri studni zastal. - Ale Uliana sa zdráhala. „Ach, veď by nás on zase dochytil a rozdrapil by ťa; utekajže, duša drahá, aby ťa nepočul, a mňa už len tak zanechaj." Ale Janko skočil z tátoša, krásnu svoju milú si objal, k sebe na tátoša posadil a v tej chvíli nebolo ich na dvore. - Tu šarkanov tátoš zaerdžal, až sa to po dvore rozliehalo, a nohou zdupotal, až zem pod ním zadunela.

„Čože ti je, tátošík?" zakričal na neho šarkan, „či nemáš seno ako zlato, vodu ako víno?"

„Mám seno ako zlato, vodu ako víno, ale krásnu Ulianu Janko princ si odniesol," odpovedal tátoš.

„Eh, môžem ešte hodinu spať, hodinu dohán fajčiť, a ešte ich dohoníme," zvolal šarkan.

„Nesmieš hodinu spať, ani dohán fajčiť, a ani tak ich nedohoníme, lebo ich nesie môj mladší brat, ktorý chytrejšie ako ja letí!" odpovedal tátoš. Tu šarkan vyskočil, sadol na tátoša a pustil sa za utekajúcimi, ktorých už nebolo vidieť. I zobral tátoš všetku silu a ako vietor letel za bratom; už ho vidí, už ho doháňa. Šarkan kypí zlosťou, bodá tátoša, aby ešte chytrejšie letel. V hlave už chystá koľkorakú smrť Jankovi a krásnej Uliane, vtom zavolá mladší tátošík na staršieho šarkanovho: „Nenaháňaj brat brata, tátošík tátošíka, otrep čerta o zem a poď s nami!" Ako to tátoš začul, otriasol sa a šarkan z neho po hlave zletel do priepasti. Na voľného tátoša sadla si krásna Uliana a tátošíci, brat vedľa brata, unášali milencov do ich domova.

Starý kráľ, Jankov otec, dal už dávno zámok na znak smútku modrým súknom obtiahnuť, lebo želeli on i kráľovná za svojím synom a nedúfali, že ho ešte uvidia. A tu, hľa, - na tátošíkoch on i krásna nevesta do zámku sa nesú! Radosť nad radosť po celom kráľovstve. Hneď súkno modré strhali, červeným zámok obtiahli, slávila sa veľká "hostina a potom starý kráľ vyhlásil Janka za kráľa - a každý mal, čo si prial.