Tri citróny

Tri citróny (Rozprávka)

Jeden starý bohatý kráľ mal jediného syna, krásneho ako ruža, silného ako dub. Toho syna všetkým zaopatriť, na čom šťastie v živote záleží, to bola jeho jediná žiadosť. I zavolal si ho raz a vážnym hlasom takto k nemu prehovoril: „Syn môj, radosť moja! Vidíš, že sa mi hlava zabelela ako vysoká jedľa, keď ju biely srieň pokryje, a že ako zrelý klas k zemi sa chýlim. Moja hodina sa približuje - dnes zajtra oči zatvorím; a ešte neviem, v akom stave ťa zanechám. Žeň sa, syn môj, žeň, nech ťa vidím v celom tvojom šťastí a nech ťa požehnám skorej, ako mi oči zatlačíš."

Otec reč dokončil, ale syn nič neodpovedal, len sa veľmi zamyslel, lebo mu ženenie dosiaľ ani na um nezišlo. Odišiel od otca zamyslený. - Sedemdesiatsedem dní pominulo od toho času, a mladý kráľovčík sa ešte neženil. Radšej ako všetko na svete bol by si prial splniť otcovu vôľu, ale čože, keď nebolo dievčaťa, ktoré by si jeho srdce bolo obľúbilo! Tisíc a tisíc ich znal, a krásnych ako ľalie, ale žiadna mu nebola po vôli. - Nepokoj ho zmáhal, nechcel sa dostať do nešťastia, a vôľu otcovu predsa chcel splniť.

Sedel raz v záhrade pohrúžený v myšlienkach, či sa oženiť a vziať si, čo srdce neľúbi, alebo ešte čakať; a už by skoro bol býval ochotný urobiť otcovi po vôli, keď tu naraz - kde sa vezme, tu sa vezme - hrbatá stará žena sa postaví pred neho. „Choď na Sklený vrch, odtrhni tri citróny a budeš mať ženu, ktorú si tvoje srdce zaľúbi," preriekla a zmizla, akoby sa prepadla.

Ako jasná strela preleteli tie slová cez dušu kráľovčíka. V tom okamžení si umienil, že stoj čo stoj Sklený vrch vyhľadá a tri citróny odtrhne; a hneď aj vyjavil otcovi svoj úmysel. Otec pokýval šedivou hlavou, dal mu na cestu peniaze, koňa, striebornú šabľu a otcovské požehnanie.

Hustými horami, pustými polami putoval náš kráľovič veľmi dlho, ale o Sklenom vrchu a o troch citrónoch ani chýru, ani slychu. Dlhá cesta vytrovila ho pomaly z peňazí, takže naostatok došlo už aj na drahé prstene a koňa. Predal prstene, predal koňa, len aby mohol ďalej putovať, ničoho si nenechal, len otcovu striebornú šabľu pri boku. Už bol celý strápený od dlhej cesty a túžby. „Ach, bože môj, bože môj! Len či ťa ja dakedy nájdem!" vzdychol si a ustatý hodil sa pod širokú lipu na zem do chládku, až mu pritom šabľa pri boku hlasne zazvonila. - Tu vyletelo z vrcholca lipy dvanásť havranov čiernych ako uhoľ, vyplašených cvengotom šable; zakrákali, schytili sa na krídla a vetrom leteli ponad vysoké stromy, sám pánbohvie kde. „Hm, už som živého tvora dávno nevidel," povedal kráľovič samému sebe, zdvihnúc sa. „Pôjdem v tú stranu, v ktorú havrany leteli, azda sa mi dáka nádeja ukáže."

Tri dni a tri noci pominuli, čo nanovo išiel, tu sa mu konečne vysoký zámok ukázal a nad zámkom videl, že sa dvanásť čiernych bobuliek kolembá. „Chvalabohu, predsa sa raz k ľuďom dostanem!" zvolal radostne a akoby mu bolo novej sily pribudlo, ponáhľal sa napred.

Zámok bol zo samého olova; okolo neho obletovalo tých dvanásť havranov, pred ním stála stará žena, opretá o dlhú olovenú palicu - a tá mala čarodejnú moc. „Jaj, syn môj, kdeže si sa tu vzal, veď tu ani vtáčka, ani letáčka nevídať, neslýchať, niežeby to človiečika," vraví starena kráľovičovi, „utekaj, ak ti je život milý, lebo keď môj syn príde, ten ťa zje."

„Ach, nestrašteže ma tak, stará matka, nie!" prosí kráľovič, „veď som ja k vám prišiel po poradu, či by ste mi o Sklenom vrchu a o troch citrónoch nevedeli dačo povedať."

„0 Sklenom vrchu a o troch citrónoch som ja, syn môj, nikdy neslýchala; ale počkaj, zavolám mojich sluhov, azda tí budú dačo vedieť." Tu vytiahla olovenú píšťalku, tri razy na nej zapískala a dvanásť havranov zletelo k nej. Dlho s nimi mrmlala nezrozumiteľné slová, až sa naostatok obrátila ku kráľovičovi a povedala: „Syn môj, ani oni nepočuli o Sklenom vrchu a o troch citrónoch."

Kráľoviča slzy zaliali nad touto novinou, lebo nevedel, kde sa už teraz má obrátiť. Tu mu starena hovorí: „Nesmúťže, príde syn môj domov, azda ti ten bude vedieť dačo povedať - veď ťa už len dáko zachránim. Skryješ sa pod metlu a tam budeš čušať, kým ti nepoviem, aby si von vyšiel."

Zahučali hory, zatriasol sa zámok a stará šepkala kráľovičovi, kľačiacemu pod metlou, že to jej syn ide.

„Fi, fi, človečina smrdí - idem ju zjesť," skríkol starenin syn vo dverách a buchol o zem veľkým oloveným kyjakom, až sa všetko zatriaslo, ako čo by sto hromov udrelo. „Kde je? Čo je? Tu musí byť, matka, von s ním! Lebo hneď vás zjem!"

„Ach, nieže tak, syn môj drahý, nie!" krotila ho matka, „veď to prišiel jeden krásny mládenček, chce sa s tebou o voľačom poradiť."

„No, nech príde sem, keď sa chce so mnou poradiť."

„Veru príde, syn môj, ale len keď mi sľúbiš, že mu nič neurobíš."

„Hm, že mu nič neurobím, veď uvidím, ako bude."

„Jaj, syn môj, ja ti ho nezjavím, lebo by si ho zjedol."

„No, nič mu neurobím, len nech príde sem!"

Kráľovič sa pod metlou triasol ako osika, lebo spomedzi prútia zazrel chlapa ozrutu, ktorý, idúc horou, i najvyššie jedle by prevyšoval. Ktovie, čo by s nim bolo bývalo, keby zaň starena nebola prosila, ale keď mu už ona kázala, aby spod metly vyšiel, bol jeho život v bezpečnosti.

„No, ty chrúst, čo sa bojíš?" skríkol naň obor, keď ho videl z kúta vyliezať, a buchol o zem kyjakom. „Skade si? Čo chceš?"

„Ach, nuž, čože chcem," vzdychol kráľovič. „Už sa oddávna v týchto horách potulujem, a nemôžem nájsť to, čo hľadám; nuž som sa ťa prišiel spýtať, či by si mi nevedel dačo povedať o Sklenom vrchu a o troch citrónoch."

Obor syn zvraštil čelo, oči mu lietali ako hromové blesky, akoby chcel všetko naraz prehliadnuť, čo kedy videl. Po chvíli povie: „0 Sklenom vrchu tu nechyrovať; ale choď k môjmu bratovi na Strieborný zámok, azda ti ten bude vedieť dačo povedať. Ale počkaj, lačného ťa nepustím. Matka, sem tie halušky!"

Starena postavila veľkú misu na stôl a to jej ozrutné synisko zasadlo si k nej.

„Poď a jedz!" skríkol na kráľoviča a pritom buchol kyjom o zem. Kráľovič vzal prvú halušku medzi prsty, nesie ju do úst, zahryzne a v strachu ani nezbadal, že si dva zuby vylomil, lebo tie halušky boli olovené. „No, čože neješ?" pýta sa ho obor, vidiac, že neje, „vari sa ti nepáčia?"

„Ach, ba sú dobré, ale sa mi teraz nechce."

„No, keď sa ti teraz nechce, naber si do kapsy, zješ cestou."

Milý kráľovič musel si voľky-nevoľky nabrať do kapsy olovených halušiek. Potom sa odobral a šiel ďalej.

Šiel a šiel za celé tri dni a tri noci, a čím ďalej šiel, tým hlbšie sa do hustej hory zatúlal. - Pred ním pusto, za ním pusto, nikde nebolo vidieť živého tvora. „Ach, bože môj, bože! Či ťa ja dakedy nájdem!" vzdychol zase, slzy mu oči zaliali a hodil sa na zem pod vysoký javor. Cvengot striebornej šabľe naďaleko sa rozľahol. - Tu nad ním zakrákalo, z vrcholca stromu zdvihlo sa do povetria štyriadvadsať havranov a letelo preč. „Dobrý to znak!" zvolal kráľovič a bystro skočil na nohy. „Pôjdem v tú stranu, v ktorú havrany leteli."

I šiel on v tú stranu, šiel, čo mu len nohy stačili, až sa mu tu naraz - ale ešte veľmi ďaleko - ukázal vysoký zámok. Nad ním kolembalo sa štyriadvadsať havranov. - Ešte bol ďaleko, a už sa mu steny blyšťali, že sa ani dívať na ne nemohol, lebo ten zámok bol z čistého striebra. - Pred zámkom stála stará zhrbená žena, opretá o dlhú striebornú palicu, kráľovič si hneď domyslel, že to bude pani toho zámku.

„Jaj, syn môj, kdeže si sa tu vzal? Veď tu ani vtáčka, ani letáčka nevídať, neslýchať, niežeby to človiečika!" zvolala starena a vyvalenými očami premerala kráľoviča od hlavy do päty. Ak ti je život milý, utekaj, lebo keď môj syn príde, ten ťa zje."

„Ach, stará matka, nezje ma, nezje, keď mu poviem, že ho brat z Oloveného zámku pozdravuje. Aj vás pozdravuje vaša sestra!"

„Čo, bol si u mojej sestry?"

„Ja veru bol. A tu mám ešte aj halušky, čo mi dali na cestu." Nato boli svoji. Starena zaviedla ho do izby a vypytovala sa, čo je, odkiaľ je a koho hľadá.

„Jaj, čože hľadám," odpovedal jej, „už od toľkého času hľadám Sklený vrch a tri citróny, a nemôžem ich nájsť, nuž som sa prišiel spýtať, či by ste mi o nich dačo nevedeli povedať." Starena sa zamyslela, zavrtela hlavou a povedala: „Syn môj, neviem, ale počkaj, azda budú vedieť moji sluhovia."

Zapískala tri razy na striebornú píšťalku a tých štyriadvadsať havranov hneď k nej zletelo. Šepkala si s nimi, mrmlala čosi a obrátiac sa ku kráľovičovi, povedala mu smutne: „Nič, syn môj, nič; ale príde syn, azda ti ten bude vedieť dačo povedať! Skryješ sa pod posteľ a neohlásiš sa, iba keď ťa zavolám.

Zahučali hory, zadunela zem, kráľovič už vedel, že ide domov starenin syn.

„Fi, fi, človečina smrdí, idem ju zjesť!" zrevalo ozrutné chlapisko už vo dverách a strieborným kyjakom tak o zem buchlo, že sa celý zámok otriasol. „Kde je, čo je, mamo, von s ním, lebo vás hneď zjem."

„Ach, nieže tak, syn môj, nie - veď to prišiel jeden krásny mládenček, doniesol ti pozdravenie od brata z Oloveného zámku a chce sa s tebou poradiť, kde by mal hľadať Sklený vrch a tri citróny."

„No, keď bol u môjho brata a keď mu ten nič neurobil, ani mňa nech sa nebojí. Nech vyjde von!" Kráľovič už vedel, čo je to za reč, vyskočil smelo spod postele a postavil sa pred neho; nebol mu ani po kolená.

„No, chrúst, či si ty bol u môjho brata?"

„Nuž veru som bol, a tu mám ešte aj halušky, čo mi dal na cestu."

„No, chlap si, verím ti, že si bol, lebo môj brat také halušky jedáva. Teraz mi povedz, čo chceš."

„Ach, čože chcem? Prišiel som sa ťa spýtať, či by si mi nevedel dačo povedať o Sklenom vrchu a o troch citrónoch."

„Hm, počul som ja o tom dakedy, počul, ale sa mi to tak ako vo sne marí! Viem, že je to ďaleko; ale cestu ti neviem ukázať. Vieš čo, choď k môjmu bratovi na Zlatý zámok, ten ťa na cestu napraví. Ale počkaj, lačného ťa nepustím, napred si trochu zaješ, aby si pamätal, kedy si bol na Striebornom zámku. Matka, sem tie halušky!" Na veľkej striebornej mise stará doniesla na stôl halušky. „No, jedz!" zvolal obor a buchol kyjakom o zem, až misa od stola odskočila.

Kráľovič vidiac, že sú to strieborné halušky, povedal, že sa mu jesť nechce, ale že si naberie na cestu, ak mu dá.

„Naber si, koľko len chceš, a choď. Pozdrav mi brata aj tetku!" Kráľovič si nabral halušiek, koľko sa mu páčilo, pekne sa poďakoval a šiel ďalej.

Už tri dni pominuli, čo sa náš pocestný zo Strieborného zámku pobral a po hustých horách blúdil, a ešte nevidel, kde sa končí jeho cesta. Rozžialil sa veľmi a zastenal: „Bože môj, bože, či ťa ja dakedy nájdem?" Utrel si spotené čelo hodil sa pod vysoký buk, aby si trochu oddýchol. Zazvonila strieborná šabľa o zem a „kr, kr, kr, kr!" ozývalo sa zo všetkých strán nad kráľovičovou hlavou a celý kŕdeľ havranov vyletel zo stromu do povetria.

„Chvalabohu, Zlatý zámok nebude ďaleko!" zvolal kráľovič a potešený poberal sa ďalej, kam mu havrany cestu ukazovali. - Sotvaže vyšiel z hory na stráň, tu sa v doline ukázala široká lúka. Naprostred lúky stál Zlatý zámok, okolo neho krúžili havrany a pred ním stála zhrbená stará žena, opretá o zlatú palicu. Oči musel privrieť, lebo zámok sa jagal ako slnce. Ani nevedel, ako zastal pred ním.

„Jaj, syn môj, čo tu hľadáš? Veď tu ani vtáčka, ani letáčka nevídať, neslýchať, niežeby to človiečika. Ak ti je život milý, utekaj, lebo keď môj syn príde, ten ťa zje!"

„Hoj, stará matka, ozajže ma zje?" usmial sa kráľovič, „veď mu nesiem pozdravenie od brata zo Strieborného zámku a tu mám aj halušky, ktoré mi dal na cestu."

„Ach, čo ty povedáš? Teda si bol na Striebornom zámku? Nuž a moja sestra čože robí? Či žije?" „Pravdaže žije. dala vás pekne pozdraviť." „Ďakujem ti. Ale poď do izby, syn môj! Keď ta moja sestra opatrila, opatrím ťa aj ja. Povedzže mi, povedz, čo ťa k nám priviedlo?"

„Ach, stará matka, čože ma priviedlo? Už oddávna putujem po týchto horách, a nemôžem sa vyzvedieť, kde je Sklený vrch a tri citróny. K vám ma poslali, že mi azda budete vedieť o ňom dačo povedať."

„Sklený vrch, tri citróny," opakovala starena, potriasla hlavou a zakašlala, „počula som ja o tom voľačo, počula, ale kadiaľ by si ta mal ísť, to ti ja neviem povedať." I vytiahla zlatú píšťalku, tri razy zapískala a kŕdeľ havranov ju začal obletovať. Dlho sa s nimi potichu rozprávala; potom havrany jeden za druhým poodletúvali a ona zostala sama. „Tamto za tým vrchom," ukazovala kráľovičovi, „čo sa černie ako maličká bobuľka, tam je Sklený vrch a tri citróny. Ale počkaj, kým príde môj syn, ten ti poradí, čo máš robiť, aby si ich dostal. Skryješ sa pod stôl a tam budeš, kým ťa nezavolám."

Zahučali hory hlasom stohromovým, zem sa zatriasla a starenin syn vkročil do izby. „Fi, fi, človečina smrdí, idem ju zjesť!" skríkol ešte vo dverách a zlatým kyjakom tak udrel na zem, že sa zámok zatriasol a jeho cvengot odrazil sa až v sedemdesiatej siedmej doline. „Kde je, čo je? Tu musí byť! Matka, von s ním, lebo hneď vás zjem!"

„Tichšie, syn môj, tichšie," krotila ho starena, „veď to prišiel jeden krásny mládenček, doniesol ti pozdravenie od brata zo Strieborného zámku. Ak mu nič neurobíš, hneď ho zavolám."

„No, keď mu môj brat nič neurobil, ani ja mu nič neurobím. Ale beda mu, ak cigáni."

Kráľovič sa vytiahol spod stola, a keď sa pred obra postavil, zdalo sa mu, že stojí pod vysokou vežou; ukázal mu strieborné halušky na znak, že naozaj bol na Striebornom zámku.

„No, povedzže mi, ty chrúst, čo chceš?" skríkol naň obor. „Ak ti budem vedieť poradiť, poradím ti - nič sa neboj!"

Tu mu kráľovič povedal, za čím putuje, a prosil ho, aby mu poradil, kadiaľ by mal ísť na Sklený vrch a čo robiť, aby tie tri citróny dostal.

„Či vidíš tú bobuľku, čo sa tamto černie?" ukázal zlatým kyjom, a keď kráľovič prisvedčil, vravel ďalej: „To je jeden vysoký vrch a tam je i Sklený. Na Sklenom vrchu stojí utešený strom, čo mu na celom svete páru niet. Na tom strome visia tri citróny, ktoré na sedem míľ dookola voňajú. Vyjdeš na ten Sklený vrch, kľakneš si pod strom a nadložíš ruky; ak sú ti citróny súdené, samy ti do rúk spadnú, ak sú ti nie súdené, neodtrhneš ich, čo by si čo robil. Keď budeš smädný. rozkroj jeden z tých citrónov a naješ sa i napiješ. Toľko je, čo ti môžem poradiť, a teraz choď spánombohom. Ale dočkaj, lačného ťa nepustím, aby si pamätal, kedy si bol na Zlatom zámku. Matka, sem tie halušky!"

V tom okamžení postavila starena na stôl veľkú zlatú misu a jej syn udrel kyjom na zem, že misa pol hodiny po stole tancovala. - „Jedz, a ak sa ti teraz nechce, naber si do kapsy, zješ cestou!" ponúkal kráľoviča.

Kráľovič nechcel zase stratiť pár zubov, poďakoval sa a nabral si halušiek len do kapsy, že ich vraj cestou zje. - Poďakoval sa za radu i za uctenie a poberal sa ďalej v mene božom.

„Predsa som raz zvedel o tebe. Čo zoderiem ruky po lakte, nohy po kolená, pôjdem, kým ťa nedostanem!" zvolal, vychádzajúc z brány Zlatého zámku. Bystro kráčal dolinou, z doliny na vrchy a zase dolu, a tak to šlo sedem dní. Tu ho naraz zarazila sladká vôňa tých vytúžených citrónov. Pred ním sa ligotal Sklený vrch, hladký ako ľad, čistý ako oko, a na vrchu rozochvievali sa konáre zázračného stromu. I rozbehol sa náš kráľovič, čo mu len nohy stačili, a nezastavil sa iba pod samým vrchom. Ale tu zastal a celý skamenel. Vrch bol vysoký a hladký - a zádrapky na ňom žiadnej. Čo robiť? Tri citróny kolembali sa na vrchu, akoby ho k sebe volali, a tak tuho voňali, že až omdlieval. Už bol na konci svojej cesty, dúfal, že dôjde pokoja, a bol ďaleko od jedného i od druhého.

,Poručenobohu, už ako bude, tak bude. Keď som už raz tu, aspoň skúsim,' pomyslel si a začal sa po hladkom skle driapať hore vrchom. Šlo mu to ako tak, kým bol vrch plytší, ale ako sa dostal na strminu, nohy i ruky sa mu šmýkali, a hybaj dolu vrchom, že ani nevedel, kde je, čo je, len keď sa na zemi našiel. Po psote sa pozbieral a smutne sa pozeral na strom, ako sa rozochvievajú konáre a ako mu citróny kývajú. Znova sa schytil, ale povodilo sa mu ako prvý raz. - Rozmrzený začal vyhadzovať halušky z kapsy v domnení, že mu je tá ťarcha na závade. - Zahodí prvú, a hľa, haluška prilipne na Sklený vrch - zahodí druhú, tretiu - všetky tri tak. Vidí pred sebou tri schodíky a môže si na ne zastať. To bolo čudo! Hádzal halušky pred seba a všade sa mu z nich schody robili. Najprv vyhádzal olovené, potom strieborné a naposledy zlaté. Po tých schodoch stúpal nahor, vždy vyššie a vyššie, až na samý hrebeň.

Tu si kľakol pod košatý strom, vzdychol si zhlboka a so strachom ruky nadložil. A hľa! Tri krásne citrón y zleteli mu do hrsti samy od seba. Strom skapal, Sklený vrch praskol a tiež zmizol, a keď sa kráľovič spamätal, nebolo stromu, nebolo vrchu a len šíra rovina sa pred ním rozkladala. - Celý naradovaný uberal sa teda domov; ani nejedol, ani nepil, ani nevidel, ani neslyšal, a to od samej radosti. Ale na tretí deň mu počalo v žalúdku svitať. Hlad ho zmáhal čoraz väčšmi, že už i radosť prehlušil. Tak vyhladovel, že by sa bol už i do tých olovených halušiek pustil, keby kapsa nebola bývala prázdna. Kapsa prázdna a všade dookola ako na dlani. - Tu mu na um zišlo, čo mu povedal starenin syn na Zlatom zámku. I vytiahne z kapsy najväčší citrón a rozkrojí ho. Ale čo sa nestalo!

Div divúci! Z citróna vyskočí krásne dievča, nahé ako palec, ukloní sa mu a hovorí: „Či si mi prihotovil jesť? Či si mi prihotovil piť? Či si mi prihotovil pekné šaty?"

Kráľovič stuhol od ľaku i od radosti: Obzerá sa vôkol, čo a ako si poradiť, ale akáže rada, všade pusto. „Nemám ti, krásna stvora, ani čo dať jesť, ani čo dať piť, ani do čoho ťa obliecť!" zažialil. Tu krásne dievča pleslo pred ním tri razy bielymi rúčkami, uklonilo sa a zmizlo. „Ej, už ja teraz viem, čo sú to za citróny, dočkaj, nerozkrojím ťa ja už tak ľahko!" povedal si kráľovič a tvrdo si umienil, že ani jeden viac nerozkrojí. Z rozkrojeného sa najedol i napil a občerstvený ponáhľal sa ďalej.

Do tretieho dňa vytrval v úmysle, že nerozkrojí žiadny z citrónov. Ale na tretí deň prišiel naň hlad, tri razy väčší ako predtým. Premáhal sa, dokiaľ len vládal, ale keď už sotva nohy vliekol a na zem padal, povedal si: „No, poručenopánubohu, ešte mi jeden zvýši - rozkrojím ho." Vyňal druhý citrón, rozkrojil ho napoly - a hľa, ešte krajšie dievča ako to prvé postavilo sa pred neho: „Či si mi prihotovil jesť? Či si mi prihotovil piť? Či si mi prihotovil pekné šaty?" spýtala sa ho a poklonila sa mu.

„Neprihotovil, duša drahá, neprihotovil!" zažialil kráľovič. Krásne dievča pleslo tri razy rúčkami, uklonilo sa - a zmizlo. Z rozkrojeného citróna sa pocestný najedol i napil dostatočne. Zostal mu jeden. I vzal ho do ruky, obracal ho na všetky strany: „Nerozkrojím ťa, nerozkrojím, čo priam tu zahyniem, iba v dome môjho otca." S takým tvrdým úmyslom pobral sa ďalej.

Dva dni už minuli, čo sa nanovo potĺkal holými pustatinami, divými horami, a ešte nestretol ani človiečika, nezahliadol ľudského obydlia. Ale na tretí deň, keď slnko spoza hory vyskočilo, odrážal sa jeho lesk od pozlátených veží veľkého mesta, ktoré mu ležalo pred očami. I zobral všetky sily a statne kráčal napred, zabudnúc od radosti na hlad i na smäd, lebo mesto, ktoré uvidel, bolo jeho rodné. Ani neveril, že je tomu tak, keď konečne stál v otcovskom dome pred šedivým otcom uprostred vernej čeľade. Bolože tam radosti, veru sotva kde bolo takej od tých čias! Mali ho už dávno všetci za mŕtveho, nebolo po ňom ani pamiatky, a tu naraz akoby z neba spadol, tak medzi nich prikvitol. Starého otca slzy od radosti zaliali, zdvihol sa zo zlatého kráľovského stolca a volal: „Vitaj, syn môj, vitaj mi nastokrát." Padol mu okolo hrdla, syn ho objal mocným ramenom a vrúcne ho k sebe privinul.

Nebolo v ten deň otázkam a odpovediam konca-kraja.

Na druhý deň prihotovila sa veľká hostina, povolalo sa panstvo zo všetkých strán, jedlami a nápojmi od výmyslu sveta boli stoly pokryté. I šiat bolo nachystaných, zlatom, perlami a drahými kameňmi vyšívaných. Panstvo sa zišlo; všetci si posadali okolo stolov a netrpezlivo čakali, čo sa bude robiť. Tu vytiahne kráľovič posledný zázračný citrón, rozkrojí ho a z rozkrojeného citróna vyskočí dievčina tri razy krajšia ako tie dve predošlé. Tak tu stála pred všetkými ako anjel. Pekne sa pred kráľovičom uklonila a prívetivo sa ho spýtala: „Či si mi prihotovil jesť? Či si mi prihotovil piť? Či si mi prihotovil pekné šaty?"

„Prihotovil, duša moja drahá, prihotovil všetko, čo ti len srdce zažiada!" odpovedal kráľovič a podával jej krásne šaty. Obliekla sa krásna dievčina do drahocenných šiat a všetci zajasali nad jej krásou. Šťastný kráľovič prisadol si k nej a bola slávna hostina; potom bol sobáš a boli svoji. - Už sa teda starému kráľovi splnila žiadosť. Požehnal syna, odovzdal mu kráľovstvo - a onedlho zomrel. Všetci verní ho oplakali.

Mladý kráľ prevzal vladárstvo, ale s ním i všetky ťarchy. Prvé, čo ho zašlo hneď po otcovej smrti, bola vojna, ktorú mu susedný kráľ vypovedal. Do vojny sa musel vybrať a rozlúčiť sa so svojou ťažko vydobytou ženou. Aby sa jej v jeho neprítomnosti nič zlého nestalo, dal jej v záhrade nad jedným jazerom vystaviť zlatý trón, na ktorý sa nikto nemohol dostať iba ten, komu ona hodvábmi šnúru nadol spustila a sama ho k sebe nahor vytiahla. - Takto trochu uspokojený odišiel do boja.

Neďaleko kráľovského zámku bývala stará baba, tá istá, čo kráľoviča po citróny bola poslala; ona vedela, že ši kráľovič doviedol mladú ženu, a čakala, že sa jej za to bohato odmení a že ju za dobrú radu i na svadbu pozve. Ale keď sa tak nestalo, lebo kráľovič na babu pozabudol, veľmi sa nahnevala a premýšľala, ako by sa mu pomstila. Tá baba mala cigánku slúžku; a poslala ju raz po vodu do toho jazera, nad ktorým kráľovná bývala po kráľovom odchode. Tá ide, začrie - a tu vidí vo vode krásnu podobu. Myslí si, že je to jej vlastná, praští krčahom o zem, že sa na sto kusov rozbil. „Či by si bola hodna," vraví si, „že by som ja, taká pekná, tebe, starej strige vodu nosila!" Len čo to povedala, zodvihla hlavu - a hľa - nebola to jej podoba, čo vo vode videla, ale krásnej kráľovnej. Zahanbená pozbierala črepy a vracala sa domov. Baba už napred vedela, čo sa stane, vybehla jej naproti s novým krčahom a začala sa jej len tak očistom vyzvedať, čo bolo. Slúžka jej všetko vyrozprávala. „No, nič to zato," vraví stará baba, „ale vieš čo? Chod ty ešte k tomu jazeru a popros tú paniu, aby spustila hodvábnu šnúru a aby ťa hore vytiahla, že ju učešeš. Keď ťa vytiahne, budeš ju česať, a keď ti zaspí, zapichni jej túto gombačku do hlavy. Potom sa obleč do jej utešených šiat a seď tam ako kráľovná." Nebolo tú treba viac navádzať, vzala ihlicu, vzala krčah a v tom okamžení vrátila sa k jazeru. Ponorí nádobu, naberie vody a potom sa pozrie na kráľovnú. „Jaj, akáže ste pekná, ach, čiže ste pekná!" vykrikuje a bezočivo na ňu pozerá. „Hej, ale by ste ešte sto ráz krajšia boli, keby ste sa mi dali učesať; veru by som vám tie vaše zlaté vlásky tak pozapletala, že by sa váš pán musel zaradovať," a tak tárala a tak cigánila, kým jej kráľovná hodvábnu šnúru dolu nespustila a nevytiahla ju k sebe nahor.

Češe jej to plané dievča zlaté vlásky, preberá, zapletá, až kráľovná pomaly zadrieme. Tu vytiahne dievča ihlicu a pichne ju do hlavy spiacej kráľovnej. V tej chvíli zletela biela holubička zo zlatého trónu a po kráľovnej nezostalo ani znaku okrem krásnych šiat, ktoré si tá úlisná špata hneď obliekla. Vyobliekaná posadila sa na trón a pozerala do jazera - ale špata i v kráľovských šatách špatou zostane. - Mladý kráľ šťastne premohol nepriateľov a uzavrel s nimi pokoj. Len čo sa do mesta vrátil, ponáhľal sa do záhrady k jazeru pozrieť svoje potešenie, či sa mu nič nestalo. Ale kto vypovie, ako ho prehradilo, keď miesto krásnej ženy uvidel pred sebou špatu škaredú. „Ach, moja premilá, ako si sa mi premenila!" vzdychol a slzy ho zaliali.

„Premenila, môj milý, premenila, lebo ma žiaľ za tebou umoril," odpovedala špata a chcela sa mu hodiť okolo hrdla, ale kráľ rozžialený sa odvrátil a odišiel celý zarmútený. - Od toho času nemala jeho duša pokoja. Žiaľ mu srdce zhrýzal a nič ho nemohlo potešiť. Nemal miesta ani stánia, nemal noci ani dňa, len jednostaj nariekal nad stratenou krásou svojej ženy a premýšľal, ako sa to len mohlo stať, že sa na takú špatu premenila. Taký užialený a zamyslený prechodí sa po záhrade. Tu naraz zlietne k nemu z vysokého stromu krásna biela holubička, sadne mu na ruku a pozerá na neho žalostným očkom. „Ach, holubička moja, čože si taká smutná? Či ti azda holúbok ošpatnel ako mne moja krásna žena?" hovorí kráľovič a hladí ju po krídelkách a po hlavičke. Tu jej namacá na hlávke malú hrčku, rozfúkne pierka - a hľa - tam hlavička od ihlice. Ľútosťou hnutý kráľ vytiahne ihlicu - a v tom okamžení premenila sa smutná biela holubička na jeho krásnu ženu. - Nedá sa vypovedať, ako sa obidvaja radovali, že sú zase svoji. Vyrozprávala mu kráľovná všetko, ako ju to škaredé dievča oklamalo a čo sa potom s ňou stalo.

Kráľ hneď rozkázal, aby babu i s jej služobkyňou chytili a upálili bez dlhého súdu. - Od tých čias už nič viac neprekazilo šťastie kráľoviča a jeho krásnej ženy, žili šťastne a spokojne ktovie dokedy.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10175-tri-citrony/