Zóny pre každého študenta

Krásna Charca

Krásna Charca (Rozprávka)
Žil raz jeden mladík, naozajstný darebák. Vrážal do ľudí na ulici bez toho, aby sa im ospravedlnil, a všetci sa naňho hnevali a mračili.

Jedného dňa, keď bežal cez trh, kde sa predávalo a kupovalo palmové víno, strčil do jednej ženy tak prudko, že takmer spadla na zem.

„Hlupák! Kto vlastne si?! Veď si sa ešte neoženil s krásnou Charcou!" zvolala za ním rozhorčená žena.

Mladík utekal domov. Tam si sadol a rozmýšľal. Krásna Charca mu neschádzala z mysle.

Jedného dňa povedal svojmu otcovi: „Pôjdem do sveta a nájdem krásnu Charcu."

Otec sa usmial.

„Krásnu Charcu určite nezískaš, no samozrejme, môžeš sa trochu poobzerať po svete. Buď však stále skromný. Nikým nepohŕdaj a pomáhaj malým a slabým," napomínal syna.

Mladík mu prisľúbil, že sa bude pridržiavať jeho rád, a odišiel.

Dlho putoval cez lesy a stepi, až prišiel do mesta mravcov. Tie začali doňho dotierať a prosili ho: „Pomôž nám, inak zomrieme od hladu."

„Vari za to ja môžem?!" chcel odpovedať mladík, no vtom
mu zišli na um otcove slova. Vybral zo svojho batôžka vrecúško so zrnom a podaroval ho mravcom.

Mravce sa mu poďakovali, kráľovná si vytrhla jedno krídlo a podávala mu ho so slovami: „Ak budeš potrebovať našu pomoc, hoď ho do ohňa!"

„Ako by som vás mohol potrebovať?" zasmial sa mládenec, no krídlo si odložil a putoval ďalej. Šiel, šiel a šiel, až stretol divú sviňu.

„Nikde v dohľade nie je žiadne pole. Moje deti umrú od hladu," sťažovala sa mu.

„No a?" chcel povedať mládenec, ale opäť mu zišla na um otcova rada. Siahol do batôžteka, vybral vrecúško s fazuľou a daroval ho svini. Tá sa mu poďakovala a dala mu jednu štetinu.

„Hoď ju do ohňa, keď budeš potrebovať našu pomoc," riekla.

„Ako by ste mi vy mohli pomôcť?" zasmial sa mládenec, no štetinku si predsa len odložil.

A zase putoval ďalej, šiel a šiel, až prišiel do ríše včiel. Ani tie nemali čo jesť.

„Možno by chceli môj med," pomyslel si šuhaj a chcel pokračovať v ceste. Ale po niekoľkých krokoch mu znovu prišli na um otcove slová, a tak vybral z batôžka krčah s medom a podaroval ho včelám. Tie sa mu poďakovali, a keď sa s nimi lúčil, podávali mu žihadlo: „Ak budeš potrebovať našu pomoc, hoď ho do ohňa," povedali.

„Kedy by som mohol potrebovať vašu pomoc?" usmial sa mladík, ale žihadlo si vzal a putoval ďalej. Šiel a šiel, až stretol orla.

„Milý chlapče, ako mám vychovať svoje deti, ako ich nakŕmiť? Veď už vôbec nič neulovím . . ." sťažoval sa mu.

„No a?" chcel odvetiť mládenec, ale vtom si spomenul opäť na otcove slová a podaroval orlovi mäso, ktoré mal ako poživeň na cestu.

Orol sa mu poďakoval a dal mu jedno svoje pero.

„Keď budeš potrebovať našu pomoc, hoď ho do ohňa," povedal.

Šuhaj si odložil aj pero a putoval ďalej. Šiel, šiel, až prišiel k jazeru, ktoré bolo obkolesené tŕstím. Tam nariekal malý čertík Iblis, ktorého slnko zatvorilo do dutého stebla rákosia.

„Prosím ťa, vypusť ma von!"

„Prečo nie? Veď mne si neurobil nič zlé!" Mládenec rozlomil hrubé steblo a pustil čertíka na slobodu. Čertík si vytrhol jeden vlas a podával ho mládencovi so slovami:

„Keď ma budeš potrebovať, hoď ho do ohňa."

„Ako myslíš," odvetil mladík, odložil si vlas ku krídlu, štetine, žihadlu a peru a pobral sa ďalej.

Šiel, šiel, až prišiel do dediny, kde bývala krásna Charca.

„Prešiel som hodný kus sveta, aby som ťa požiadal o ruku tvojej dcéry Gharce," povedal jej otcovi.

„Ak sa ti podarí splniť úlohy, ktoré ti dám, môžeš si ju vziať. Ak nie, bude ťa to stáť hlavu," odvetil Charcin otec, ktorý bol čarodejník.

Šuhaj sa preľakol, ale naoko smelo odvetil: „Som pripravený. Go mám teda urobiť?"

Čarodejník ho zaviedol do sýpky naplnenej pšenicou a jačmeňom. Ale zrno bolo pomiešané.

„Roztrieď zrno! A poponáhľaj sa - do zajtra rána s tým musíš byť hotový," povedal starec a zmizol.

„Aký je svet krásny, a ja musím umrieť celkom sám v ďalekej cudzine," pomyslel si zúfalý mladík - no vtom mu prišli na um mravce. Vyšiel pred dvere sýpky, zapálil oheň a vhodil doň mravčie krídlo.

Hneď sa začali zo všetkých strán schádzať mravce. Triedili zrno - pšeničné zrnká odnášali naľavo, jačmenné napravo. A prv než svitlo ráno, práca bola hotová.

Mladík sa potešil a bežal k čarodejníkovi. Ten mu však povedal: „Na ženbu je ešte dosť času. Vidíš tamten les za mojím dvorom? Poponáhľaj sa, do rána musí byť zem okolo každého stromu porýľovaná."

,To je nemožné,' pomyslel si skľúčene šuhaj - ale vtom mu zišla na um divá sviňa. Zapálil oheň a hodil doň štetinu. Netrvalo dlho a divá sviňa sa objavila s celým svojím príbuzenstvom. Prerývali a kyprili zem v celom lese. A skôr než sa rozvidnelo, práca bola hotová.

Mládenec sa veľmi potešil. No čarodejník mu zase povedal: „Na ženbu je ešte času habadej. Poponáhľaj sa! Kým sa rozbrieždi, musí byť polovica dediny prikrytá dekou bielou ako sneh."

„To sa nedá splniť," pomyslel si mladík zúfalo - no vtom mu zišiel na um orol. Zapálil oheň a hodil doň pierko.

Orol priletel ako šíp, a keď sa dozvedel o mládencových starostiach, privolal si na pomoc množstvo vtákov. Každý z nich priniesol v zobáčiku biele pierko, ktoré pustil na polovicu dediny, takže do rána to vyzeralo, akoby celú noc snežilo.

Šuhaj sa veľmi potešil, no jeho radosť netrvala dlho, pretože čarodejník mu ľstivým hlasom povedal: „Dobre teda. Podarilo sa ti splniť úlohy. Teraz sa už môžeš oženiť s mojou dcérou - ak ju však nájdeš!"

„Čertík, teraz si ty na rade! Kam skryl starý čarodejník krásnu Charcu?" spýtal sa mladík.

„Do jamy na dvore. Prikryl ju rohožami a kamením."

Mládenec vyslobodil krásnu Charcu a v okamihu si aj on získal jej srdce. Zlý čarodejník mu ju však ešte stále nechcel dať.

„Privediem ti ju zajtra ráno. Samozrejme, so závojom, s inými ženami. Ak ju spoznáš, bude tvoja. Ak nie, bude ťa to stáť - ako som už vravel - hlavu," riekol.

„Čo teraz?' rozmýšľal zúfalý šuhaj. A vtom mu zišli na um včely. Zapálil oheň a vhodil doň žihadlo.

Hneď sa zjavila včelia kráľovná.

„To je jednoduché," utešovala ho, keď jej vyrozprával svoju poslednú úlohu. „Krásna Charca je každé ráno med. Tá žena, ktorej budú okolo hlavy poletovať moje včielky, je tvoja nevesta."

Svitlo ráno. Čarodejník prišiel k mládencovi s dievčinami, z ktorých každá mala na tvári hustý závoj. Ako včelia kráľovná prisľúbila, jednej z nich tancovali okolo hlavy včely. A keď vyšlo slnko, jagali sa ich krídla ako svadobný veniec na hlave najkrajšej dievčiny.

„Táto je to!" zvolal šuhaj, poďakoval sa včelám a odišiel s krásnou Charcou domov. Tam sa všetci tešili spolu s ním, pretože z darebáka sa stal dobrý a statočný muž.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10181-krasna-charca/