Jeden kráľ mal tri dcéry. Raz si zaumienil, že vyskúša ich lásku.
„Deti moje, povedzte mi, ako ma milujete?" spýtal sa ich.
„Milujem ťa ako zlato," odvetila najstaršia z dcér.
„Moja láska k tebe je rovnako veľká ako k diamantom," odpovedala prostredná.
Najmladšia dcéra sa naňho pozrela a povedala: „Otecko môj, mám ťa tak rada a tak ťa potrebujem ako soľ."
„Ako soľ? Ako tú obyčajnú soľ?!" zvolal sklamane kráľ. Vzkypel hnevom a svoju najmladšiu dcéru vyhnal z kráľovského paláca.
Dievča odišlo do sveta. Putovalo dni a noci údoliami a horami, až napokon prišlo do mesta, ktoré už patrilo do ríše iného kráľa. Tam požiadalo o nejakú prácu.
„Čo vieš robiť?" pýtali sa jej.
„Ešte nič, ale rada by som sa naučila variť."
A tak ju kuchár vzal k sebe do kuchyne. Umývala hrnce, čistila zeleninu a pomáhala pri varení.
Usilovne pracovala, učila sa, až sa napokon stala kuchárkou.
Jedného dňa prišiel kráľa navštíviť jej otec. Dievča sa to dopočulo, keď varilo obed. A tak všetky jedlá pripravovalo bez soli A do polievkovej misky, ktorá bola určená jej otcovi, vhodilo svoj prsteň.
Keď služobníci priniesli jedlá na stoly a králi ich ochutnali, zdesene na seba pozreli.
„Fuj! Kto dnes varil?" zvolal rozčúlene hostiteľ.
No hosť, ktorý našiel vo svojej miske prsteň, vzrušene poprosil:
„Nech to dievča príde sem!"
O chvíľu vstúpila jeho najmladšia dcéra.
„Prepáč mi, dieťa moje," povedal jej. „Dokázala si mi, že si mala pravdu. Najmilšie a najdrahšie na svete je to, bez čoho sa nemožno zaobísť." Objal ju a odcestoval spolu s ňou do svojho kráľovstva.