Slncová ruža

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 036 slov
Počet zobrazení: 2 217
Tlačení: 257
Uložení: 296
Slncová ruža (Rozprávka)
Bola raz jedna pekárka, a tá mala dcérku čiernu ako žúžoľ a škaredú ako smrteľný hriech. Aby neumreli hladom, piekli ľuďom chlieb. A Žúžoľka - tak pekárkinu dcérku všetci prezývali - sa zvŕtala v práci od rána do večera.

- Zakúrte do pece! - volali na ne zavčas rána susedky.



Zarobte cesto,

nakŕmte celé mesto!

S táckou pod pazuchou, s košíkom na hlave znášala Žúžoľka z dom do domu pecne a praclíky, aby ich do chrumkava upiekli, a potom ich zasa voňavé a chrumkavé roznášala v košíku na hlave.

Mala vždy veselú náladu. Vyzerala však ako ufúľaný vechtík. Vlasy strapaté, nohy bosé a zafŕkané cestom, z pliec jej až po kolená viseli dva rozstrapkané zdrapy. Ale keď roznášala chlieb, jej smiešok sa niesol z ulice do ulice.

- Žúžoľka je ako popolka! - vraveli si susedky.

Len čo odzvonili na veži anjelpána, pekárky sa zatvorili do svetlice a nevystrčili z dverí ani konček nosa. V zime to nebolo nikomu nápadné. Ale v lete sa susedky chodili pri západe slnka prevetrať na čerstvý vzduch a podchvíľou omieľali:

- Vari sa tie pekárky spochabili, že sa v tej horúčave zadebnili do izby?



Poďte von, na vzduch, pekárky,

nesušte sa tam ako pečiarky!



- Nám je najlepšie doma.

- Pekárky, poďte von, uvidíte, ako svieti mesiačik!

- My máme svetlo doma.

Nebolo to veru s kostolným poriadkom! Susedkám to vŕtalo v hlave a zvedavo natŕčali uši za dverami. Cez štrbiny zazreli nádherný jas, od ktorého až oči zachádzali, a zavše začuli i pekárkin hlas:



Slncová ruža, Slncová ruža,

ak boh dopustí,

dostaneš kráľa za muža!



A Žúžoľka sa cítila ako Popoluška, po ktorú si príde princ z rozprávky.

- Tie pekárky vedú reči, akoby sa spochabeli! - hundrali si susedky.

A tak to šlo až do polnoci:



Slncová ruža, Slncová ruža,

ak boh dopustí,

dostaneš kráľa za muža!



Zvesť o tom sa dostala až do kráľovského zámku. Kráľ sa nahneval, poslal po drába a dal si pekárky predviesť.

- Ty stará striga, ak neprestaneš tárať, hodím ťa do žalára aj s tvojou zašubranou Žúžoľkou!

- Výsosť, to nie je pravda! Susedky klamú, až sa im z úst práši!

Žúžoľka sa potmehúdsky smiala kráľovi do očí.

- Čože?! Ty sa mi smeješ?!

A naskutku dal obidve hodiť do žalára.

Lenže v noci kráľov strážca zazrel, ako z temnice vychádza oslepujúca žiara, a podchvíľou začul pekárkin hlas:



Slncová ruža, Slncová ruža,

ak boh dopustí,

dostaneš kráľa za muža!



A Žúžoľka sa tvárila uveličene ako Popoluška, ktorá čaká na princa. Jej zvonivý smiešok sa ozýval v celom žalári.

Kráľ zúril ako nikdy predtým:

- Tie hlupane to myslia naozaj vážne! Hoďte ich do hladomorne, tam hádam zmúdrejú!

Podzemná cela bola smradľavá kutica bez svetla, so stenami spotenými vlhkosťou. Vo dne sa v nej veru nedalo žiť, ale v noci aj tá plávala celá v jase, ktorý oslepoval oči, a pekárka podchvíľou vravela:



Slncová ruža, Slncová ruža,

ak boh dopustí,

dostaneš kráľa za muža!



Kráľov špehúň zasa všetko kráľovi vyľapotal.

- To už presahuje všetky medze! - zvolal kráľ v úžase, a hneď zvolal kráľovskú radu. Niektorí radcovia žiadali, aby odťali pekárkam hlavu, iní sa nazdávali, že sú nebodaj bláznivé, a preto ich treba prepustiť na slobodu.

Koniec koncov, čo vlastne povedala tá žena? Ak boh dopustí. Čo je na tom zlé? Ak boh dopustí, kráľ sa môže hoci rozliať na kolomaž!

- Výsosť, - poznamenal radca, - je to naozaj tak. Bez božej vôle sa ani lístok na strome nepohne.

Kráľ uznal, že radca má pravdu, a prikázal, aby pekárky prepustili na slobodu.

A bolo už načase, lebo mesto už pomaly pociťovalo hlad.

Ba čo viac, pekárky v pečení voňavých postruhňov a chrumkavých praclíkov nemali páru a staré zákazníčky sa k nim so svojimi vyvaľkanými bochníkmi priam hrnuli. Dokonca aj kráľovná chcela piecť chlieb u nich.

Tak Žúžoľka zase chodila bosými nohami postriekanými cestom po kráľovských schodoch. Kráľovná sa jej opýtala:

- Žúžoľka, prečo sa nikdy neumývaš?

- Výsosť, mám jemnú pleť a voda by mi ju znešvárila.

- Žúžoľka, prečo sa nečešeš?

- Výsosť, mám jemné vlasy, hrebeň by mi ich vyšklbal.

- Žúžoľka, prečo chodíš bosá?

- Výsosť, mám jemné nôžky, urobili by sa mi otlaky.

- Žúžoľka, prečo ťa mamka nazýva Slncová ruža?

- Lebo ak boh dopustí, dostanem kráľa za muža.

Kráľovnú jej odpoveď rozveselila. A Žúžoľka ďalej chodievala s tácňou na hlave, nosila bochníky a praclíky do kráľovského paláca a smiala sa zvonivým smieškom. Susedky ju počuli, keď sa vracala, a vraveli:

Žúžoľka je naozaj popolka.

V noci sa v pekárni všetko opakovalo. Susedky hrýzla zvedavosť a zalievala žlč. A keď znova natŕčali uši za dverami, zazreli oslepujúcu žiaru a znova začuli pekárkinu pesničku. Behali k dverám, nazízali dnu a nevedeli už, čo vymyslieť.

- Pekárky, požičajte mi sito, moje sa mi prederavilo...

Žúžoľka otvorila dvere a podala jej sito.

- Čože?! Vy ste potme? Kým som búchala, svietilo sa u vás!

- To sa vám iba zdalo.

- Pekárky, požičajte mi ihlu. Moja sa mi zlomila...

Žúžoľka otvorila dvere a podala jej ihlu.

- Čože?! Vy ste potme? Kým som búchala, svietilo sa u vás!

- Kdeže! To sa vám iba zdalo.

Zvesť sa napokon doniesla ku kráľovičovi. Mal sedemnásť rokov a bol náramne namyslený. Keď stretol na schodoch Žúžoľku s košíkom praclíkov v ruke a s tácňou postruhňov, znechutene sa odvrátil na druhú stranu, lebo sa mu bridila. Raz ju dokonca opľul.

Žúžoľka sa vrátila domov s plačom.

- Čo sa ti stalo, dcérka moja?

- Kráľovič ma opľul!

- Ten pľuvanec bol od boha. Kráľovič je pán.

Susedky sa zlomyseľne rehotali:

- Haha, kráľovič ju opľul! Dobre ti tak, Slncová ruža!

Na druhý deň ju kráľovič stretol na schodoch. Zamarilo sa mu, že
doňho drgla tácňou, a napaprčený ju kopol do nohy. Žúžoľka sa potkla a spadla.

Všetky bochníčky a praclíky sa jej rozkotúľali a polámali na schodoch. Ako sa mohla odvážiť a odniesť ich také kráľovnej?

Vrátila sa domov a s plačom sa žalovala.

- Čo sa ti stalo, dcérenka moja?

- Kráľovič ma kopol a všetko sa mi rozsypalo do prachu.

- Ten kopanec bol od boha. Kráľovič je pán.

Susedky sa škodoradostne uškŕňali:

- Haha, kráľovič ju kopol! Dobre ti tak, Slncová ruža!

Onedlho sa kráľovič rozhodol, že si založí rodinu, a vyslal poslov k španielskemu kráľovi, aby požiadali o ruku jeho dcéry. Ale posol prišiel neskoro: dcéra španielskeho kráľa sa vydala deň predtým.

Kráľovič ho chcel obesiť, ale posol mu horko-ťažko dokázal, že cesta mu trvala o deň menej ako ostatným. Nato ho kráľovič poslal požiadať francúzskeho kráľa o ruku jeho dcéry. Lenže posol znova prišiel neskoro: dcéra francúzskeho kráľa sa vydala deň predtým.

Kráľovič chcel už posla stoj čo stoj obesiť, lebo sa vliekol ako slimák a nikdy nikam neprišiel načas. Ale ten mu dokázal, že bol na mieste zasa o deň skôr ako ostatní. Vtedy ho kráľovič poslal k tureckému sultánovi, aby požiadal o ruku krásnej Fatimy. Posol však prišiel neskoro: dcéra tureckého sultána sa vydala deň predtým.

Kráľovič sa vzdal všetkých nádejí na ženbu. Plakal. Kráľ, kráľovná a všetci ministri ho utešovali:

- Vari je málo princezien na svete? Je tu ešte dcéra anglického kráľa! Pošlime posla k nemu.

Úbohý posol letel ako šíp, fujazdil vo dne v noci, kým dorazil do Anglicka. Ale ani teraz nepochodil: dcéra anglického kráľa sa vydala deň predtým.

Viete si predstaviť, ako asi kráľovič vystrájal!

Aby sa troška rozptýlil, vyšiel si na poľovačku.

Ako tak naháňal jeleňa, vzdialil sa od svojich honcov a celý deň blúdil v úžľabinách. Zrazu medzi stromami zazrel obra s dlhou šedivou bradou, ako sedí pri vatre a opeká si barana.

- Dobrý človeče, vedeli by ste ma napraviť na správnu cestu?

- Á, konečne si prišiel!

Keď kráľovič začul drsný hlas, až mu od strachu husia koža naskočila.

- Dobrý človeče, ja vás nepoznám. Som kráľovič!

- Kráľovič-nekráľovič, tu máš sekeru a narúb mi dreva! Kráľovič sa obra bál, preto mu dreva narúbal.

- Kráľovič-nekráľovič, prines barana na stôl!

Kráľovič sa naľakal ešte väčšmi a priniesol pečeného barana na stôl. Obor sa najedol a kráľovičovi hodil len kosti.

- Zjedz to a ľahni si tamto na zem, to je tvoja posteľ!

Úbohý ustráchaný kráľovič sa stiahol pod machnatý dub, ale zaspať nemohol.

Ten obor bol čarodejník, strašný pán lesov.

Keď odchádzal na zboj, natiahol okolo rúbaniska sieť a kráľovič zostal jeho väzňom a otrokom.

Rozžialení kráľovskí rodičia medzitým svojho syna oplakávali ako mŕtveho a obliekli sa do smútočných šiat. Ale po čase došiel do kráľovského paláca chýr, že kráľovič je čarodejníkovým väzňom a otrokom. Kráľ za ním hneď vyslal svojich poslov:

- Pán obor, dostanete všetko, čo si žiadate, ak prepustíte kráľoviča na slobodu!

- Nedajte sa vysmiať, som bohatší ako sám kráľ!

Čarodejníkova odpoveď kráľa ešte väčšmi zarmútila. Znova vyslal poslov:

- Pán obor, ak prepustíte kráľoviča na slobodu, kráľ vám vycedí všetku svoju krv zo žíl!

- Čo ma po jeho krvi! Kráľoviča prepustím, ak mi prinesiete jeden bochník, jeden praclík, ale musí ich vlastnými rukami upiecť kráľovná!

- To je maličkosť! - vraveli ministri.

Kráľovná hneď preosiala múku, zarobila cesto, uhnietla bochník a praclík, vykúrila pec a upiekla. No keďže sa v pekárskom remesle nevyznala, bochník i praclík boli pripálené a samý zákalec.

Čarodejník ovoňal chlieb, ohmatal praclík a pokrčil nosom.

- To sa nedá jesť!

A všetko hodil svojmu psovi.

Kráľovná znova preosiala múku, zarobila cesto, uhnietla bochník a praclík. Potom vlastnými rukami vykúrila pec a dala ich piecť. V pekárskej robote sa však nevyznala, a bochník i praclík boli zasa pripálené a samý zákalec. Keď ich čarodejník zazrel, pokrčil nosom:

- Ani to sa nedá jesť!

A hodil všetko psovi.

Kráľovná sa pokúsila upiecť chlieb po tretí raz. Ale aj teraz bol prihorený a nedopečený, a tak kráľovič musel byť naďalej čarodejníkovým väzňom a otrokom.

Kráľ zvolal ministerskú radu.

- Kráľovská výsosť, - navrhol jeden z ministrov, - overme si, či čarodejník nie je strigôň. Prejdime mu cez rozum. Kráľovná múku preoseje, pripraví kvások, uhnetie bochníky, nechá vykysnúť, ale upečie ich Žúžoľka.

- Dobrý nápad hoden groš!

A tak aj urobili. Ale čarodejník ohrnul gamby:



Bochník je veľmi tvrdý,

nechcem si vylámať zuby!

Praclík je hotový kameň,

kto ho zje, bude s ním amen!



A prinútil poslov, aby zjedli, čo priniesli. Veru si každý z nich vylomil tri zuby.

- Výšošť, - šušlali štrbaví poslovia, - čarodejník prišiel na to, že chlieb a praclík piekla Žúžoľka.

- Tak nám už zostáva iba jedno, - povedal minister.

- Čo? - opýtal sa bezradný kráľ.

- Oženiť kráľoviča so Žúžoľkou. Iba tak dostane čarodejník chlieb zarobený, uhnetený a upečený kráľovnou a kráľovič bude slobodný.

- Je to naozaj vôľa božia, - povedal kráľ.



Slncová ruža, Slncová ruža,

ak boh dopustí,

dostaneš kráľa za muža!



A kráľ vydal kráľovský dekrét, ktorým vyhlásil kráľoviča a Žúžoľku za manželov. Tak dostal čarodejník chlieb a praclík preosiaty, zarobený, uhnetený a upečený kráľovnou a kráľovič bol slobodný.

Keď sa však opýtali kráľoviča, či si chce vziať Žúžoľku za ženu, nadul sa ako moriak:

- Ten vechtík sadzí má byť mojou ženou? Tá škaredá, zafúľaná pekárka bude kráľovnou?

- Kráľ tak rozhodol...

- Hej? Kráľ rozhodol, ale svoje rozhodnutie môže kedykoľvek zmeniť!

Keď sa Žúžoľka stala kráľovnou, hneď sa nasťahovala do kráľovského paláca. Nechcela sa však umývať, česať, ani obliekať si čistú bielizeň a obúvať si topánky s vysokými podpätkami.

- Vyparádim sa, až keď príde kráľovič!

To bola odvaha! Žúžoľka čakala zatvorená v svojej kráľovskej komnate v nádeji, že kráľovič príde za ňou, ale ten bol tvrdohlavý ako mulica.

- Tá pekárka sa mi bridí! Keď na ňu pozriem, dvíha sa mi žalúdok. Radšej umriem, ako by som si ju mal vziať za ženu!
Žúžoľka sa smiala, keď jej povedali, čo o nej hovorí.

- Veď on príde! Dám na to krk, že príde.

- Len nech čaká, že prídem!

Kráľovič sa napajedil, až sa mu zatmilo pred očami, a so šabľou v ruke bežal k Žúžoľkinej komnate, že jej odfikne neumytý krk.

Dvere boli zatvorené. Kráľovič priložil oko na kľúčovú dierku, pozrel... a šabľa mu vypadla z ruky. V komnate zazrel nevídanú krásavicu, naozajstnú Slncovú ružu!

- Otvorte, princeznička moja, otvorte!

A Žúžoľka ho spoza dverí prekárala:

- Teraz mi vravíte princeznička? Doteraz som bola pre vás vechtík sadzí!

- Otvor mi, princezná duše mojej! A Žúžoľka ďalej so smiechom:

- Škaredá, zafúľaná pekárka!

- Otvor, Žúžolienka moja krásna!

Vtedy sa dvere samy dokorán otvorili a snúbenci sa objali.

Ešte toho večera sa konali zásnuby a kráľovič so Žúžoľkou žili dlho šťastní a spokojní.



Kráľovič Žúžoľku veľmi ľúbi.

A nám klepli naprázdno zuby!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#anglicka rozpravka #popoluska #nahnevany obor #zasnuby #obor #ruža rozprávka #Oči mu zlomyseľne za svietili


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu