Hromový kráľ

Hromový kráľ (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, a ten mal taký mocný hlas, že ho bolo počuť až na desať kilometrov. Keď rozprával, akoby hromy bili. Preto mu prischla prezývka Hromový kráľ.

Ministri a dvorania, ktorí ho museli dennodenne počúvať, čoskoro celkom ohluchli. Bolo to do zúfania. Keď chudobní ľudia prišli prosiť kráľa o almužnu, museli si doslova vykričať hrdlá, ak chceli, aby kráľ počul ich prosby. Všetko šlo dolu vodou a ľudia ozlomkrky bežali z krajiny Hromového kráľa. Tí, ktorým ešte nepraskli ušné bubienky, rozmýšľali, ako povedať kráľovi pravdu do očí.

- Výsosť, vy ste na príčine, že všetci ministri ohluchli.

Kráľ sa nazdal, že rozpráva rovnakým hlasom, ako jeho poddaní. A keď už ministri, ktorí boli od jeho hlasu hluchí ako polená, nepočuli, čo vraví, strašne sa rozzúril a kopal do nich okovanými čižmami tak dlho, kým ich nevykopol z kráľovského paláca.

Pri nových ministroch - nové metly dobre metú - mu to šlo spočiatku dosť dobre.

Keď s nimi rokoval o veciach kráľovstva, nevdojak si všimol, že si ukradomky prikladajú dlane na uši.

- Čo je s vami? - opýtal sa. - Azda vrieskam ako neokrôchanec alebo brýzgam ako pohonič?

- Nie výsosť! - odpovedali prestrašení ministri. - Trpíme na zápal príušníc.

Keď sa chceli noví ministri ospravedlniť, vždy sa vyhovárali, že ich trápia príušnice. Kráľ sa však nezmieril s ich výhovorkami a napokon sa rozhodol, že ich vylieči. Zveril ich do opatery dvorných mastičkárov. Tí ich trápili náplasťami, prikladali im pijavice, podchvíľou im dali pustiť žilu alebo prehltnúť všakovaké odvary. A ministri v túžbe vyšvihnúť sa vyššie a votrieť sa do kráľovej priazne trpezlivo všetko znášali, aby si naplnili vrecká.

Kráľ chorých ministrov navštevoval a neraz zvýšil hlas v domnení, že pre ušnú chorobu dobre nedočujú.

- Ako sa máte, moji milí sluhovia?

Jeho hlas burácal ako hrom. Celý kráľovský palác sa triasol.

- Výborne, výsosť! Výborne!

Mali sa naozaj výborne, lebo boli už napoly hluchí.

Kráľ sa nazdával, že všetko v jeho kráľovstve ide ako po masle. Nikto sa nedomáhal, aby ho kráľ vypočul. Nikto ho nikdy neprišiel o nič požiadať. Viete si to predstaviť? Každý sa bál, že ohluchne, a preto radšej strpel skrivodlivosť.

Jedného dňa však prišiel do paláca istý sedliak.

- Chcem sa zhovárať s pánom kráľom!

Kráľa sedliakova smelosť prekvapila a hneď prikázal:

- Priveďte mi toho odvážlivca!

Keď si kráľ prezeral nezvyčajného hosťa, jeho zraku neušlo, že má v ušiach korkové zátky.

- Čo znamenajú tie zátky v tvojich ušiach?

- Výsosť, trpím na zápal príušníc.

Vari všetci moji poddaní trpia na zápal príušníc? pomyslel si v duchu a nedôverčivo povedal:

- Nemysli si, sedliak, že mi prejdeš cez rozum. Čo znamenajú tie zátky v tvojich ušiach? Hovor, lebo budeš o hlavu kratší!

Medzi stratou sluchu a stratou hlavy je predsa len podstatný rozdiel, pomyslel si sedliak, a vybral si menšie zlo.

- Výsosť, nenahneváte sa, ak vám poviem pravdu?

- Nenahnevám, vrav!

A sedliak sa odvážil povedať kráľovi, čo predtým nikto:

- Výsosť, od vášho hlasu ohluchne každý!

Kráľ sa najprv napaprčil, lebo sa nazdal, že sedliak klame. Ale ten dodal:

-Pravda je taká, že Vašu výsosť každý prezýva Hromovým kráľom.

Kráľ bol z toho zistenia zdrvený. Pokúsil sa ho zmierniť, začal rozprávať šeptom, ale všetko jeho úsilie bolo zbytočné. Aj keď šepkal, jeho hlas bol taký mocný, že každý, kto bol vo vzdialenosti do jedného kilometra, bol taký oťapený, že nepočul už nič okolo seba. A aby potrestal ministrov, ktorí ho udržiavali v klamstve, dal ich poviazať povrazmi ako kurence na trhu a hodiť do žalára. Zo sedliaka však urobil ministra a iba jemu dovolil, aby nosil v ušiach korkové zátky.

Úbohý kráľ bol taký zarmútený svojou nezdobou, že už ani nevychádzal z paláca a príkazy vydával iba gestami. Ale dalo sa takto večne žiť? A mohlo to takto ďalej ísť?

Ba čo viac, chcel sa oženiť a splodiť následníka trónu. Teraz už chápal, prečo ho odmietli všetky princezné, keď ich požiadal o ruku. Nechceli, chudery, ohluchnúť, a tak sa radšej zriekli miesta po kráľovej pravici.

Sedliak minister napokon povedal:

- Výsosť, prečo sa neporadíte s čarodejníkom? Mám také tušenie, že vám dakto pobosoroval.

Kráľ sa rozhodol, že bohato odmení toho, kto ho vylieči. A keďže to nechcel odkladať, využil svoj mocný hlas, ktorý bolo počuť na desať kilometrov. Vyšiel na strechu kráľovského paláca a hromovým hlasom vyhlásil:

-Kto ma zbaví môjho hlasu, dostane toľko zlata, koľko sám váži.

Potom zliezol zo strechy paláca a vydal sa na cestu po kráľovstve. Vyterigal sa na končiare najvyšších vrchov a stadiaľ burácal:

-Kto ma zbaví môjho hlasu, dostane toľko zlata, koľko sám váži!

O niekoľko dní nebolo v kráľovstve dedinky, kde by nedoľahla kráľova výzva. A kráľov hromový hlas bol taký silný, že nastala prietrž mračien a v celom kráľovstve lialo z neba ako z krhly. Mesiace sa míňali, ale v kráľovskom paláci sa neukázal jediný čarodejník.

Úbohý Hromový kráľ sa už vzdal nádeje, keď mu oznámili, že zďaleka prichádza slávny čarodejník, ktorý vraj pozná príčinu jeho choroby i liek na jej vyliečenie.

Keď kráľ zazrel čarodejníka, tučného a veľkého ako sud, poškrabal sa za ušami a pomyslel si:

- Márnosť, ten mi odnesie všetko zlato!

Pokrčil plecami rozhodnutý priniesť pre seba túto obeť. Veď tomu, kto by ho zbavil hromového hlasu, by dal poslednú košeľu.

- Výsosť, - spustil čarodejník, - vaša choroba pochádza zo začarovaného vlasu.

Kráľ sa rozveselil. Ech! Dá sa dohola vystríhať a všetko bude zasa v poriadku. A čarodejník sa pekne-rúče uspokojí s priehrštím dukátov, keď mu už vyletelo z úst jeho tajomstvo.

- Je tu však malý háčik! - poznamenal čarodejník. - Ten vlas musí niekto nájsť a vytrhnúť hneď, ako ho zočí. Ak sa čo len byľku pomýli, čary nezaberú. Je len jediná osoba na svete, ktorá môže tento zázrak urobiť: princezná Bezjazyka.

- A kde je tá princezná bez jazyka?

- V Magorove. Tak ju prezývajú, lebo nemá jazyk. Do roka, do mesiaca a do dňa ju tu budeme mať, ak Vaša výsosť dodrží slovo a dá mi toľko zlata, koľko sám vážim.

- Dám, dám, len aby to bolo čím skôr!

- Bude, výsosť, bude. Ale ako záruku si vezmem vášho ministra, ktorý bude mať zlato na starosti.

Kráľ na chvíľku zaváhal: „Čo ak ma ten fiškus ošmekne? Kde ho potom dolapím? Môj minister sa s ním môže dohodnúť... V každom prípade zvýšim poddaným dane."

Srdce mu pišťalo, keď videl pred sebou tú kopu zlata, čo mala vyvážiť čarodejníka tučného ako sud.

- Len aby som sa vystrábil!

A zaželal čarodejníkovi a sedliakovi ministrovi šťastnú cestu.

Po pol roku sa vrátil minister sám. Čarodejník sa stratil ako gáfor a o princeznej Bezjazyke ani chýru ani slychu. Vraj sa vydala na cestu do Jazykova, ktoré je niekde pánubohu za chrbtom, aby si dala zhotoviť umelý jazyk.

- Hľadajte a nájdete. Tak sa píše na sude o kráľovskom osude, - radil vraj kráľovi čarodejník.

- Vypíšme novú odmenu! - zvolal napaprčený kráľ. Keďže to chcel urobiť čím skôr, vyštveral sa znova na strechu paláca a tak hlasno, ako len vládal, vyhlásil odmenu:

- Kto nájde princeznú Bezjazyku, dostane toľko zlata, koľko sám vazi!

A rozbehol sa po kráľovstve aj za jeho hranice do rozličných končín sveta, vyterigal sa na najvyššie končiare a z výšky do dolín kričal:

- Kto nájde princeznú Bezjazyku, dostane zlata, koľko sám vazi!

Kráľov hlas tak mocne burácal, že sa všade lialo ako z putne a valili sa vody mútne.

Mesiace sa míňali, ale ani mucha nepriletela, aby podala správu o princeznej.

Hromového kráľa už prešla trpezlivosť. Teraz už netrpel v tichosti, ale reval od zlosti. Časť jeho poddaných už ohluchla, časť práve hluchla, a tak medzi tými, čo slabo počuli, a tými, čo už nič nepočuli, sa strhli škriepky, ktoré sa vzápätí zmenili na ruvačky a bitky. V kráľovstve to hučalo ako v úli. Dráb na drába škúlil. Ale keďže boli hluchej ši ako všetci ostatní, hneď dávali za pravdu tým, ktorí nemali pravdu, a hneď zasa krivdili tým, čo pravdu mali, a tak vznikali roztržky, pri ktorých mnohí utŕžili, čo nechceli.

Hromový kráľ reval na drábov:

- Konajte si svoju povinnosť, drábi! Takto sa ja z nezdoby nevystrábim!

Čím väčšmi ziapal, tým väčšmi drábi hluchli. Kráľovstvo pripomínalo blázinec.

Jedného krásneho dňa sa pred kráľovským palácom zjavil šarlatán a náramne kričal:

Pastilky, pastilky - na vaše hlasivky!

Kto ich užije - hlas si premyje!

Kto nemá chochmes od rodu,

ten nemá vládnuť národu!

Pastilky, pastilky - na vaše hlasivky!

Keďže kráľ sa nazdával, že šarlatán si z neho robí posmech, pokladal to za urážku kráľovského majestátu.

- Čo chceš povedať tým „kto ich užije, hlas si premyje" alebo „kto nemá chochmes od rodu, ten nemá vládnuť národu"?

- Čo chcem povedať? Pravdu, iba pravdu a nič viac ako pravdu. Výsosť, skúste ich a uvidíte.

Kráľ sa na šarlatána strašne zaškaredil. Podľa oblečenia vyzeral šarlatán na chlapa, ale črty tváre mal panenské a také ušľachtilé, že pripomínal skôr ženu, pravdaže, keby nebol mal vlasy na ježka.

- Kto si? Ako sa voláš?

- Hovoria mi Kalamyka Bezjazyka. Vašej kráľovskej výsosti sa zdá, že moje meno je pridlhé, však? Ale moje remeslo si to žiada.

A neberúc do úvahy, že je v kráľovskom paláci a v prítomnosti kráľa, začal znova figliarsky vyvolávať, akoby bol na jarmoku:

Pastilky, pastilky - na vaše hlasivky!

Kto ich užije - hlas si premyje!

Kto nemá chochmes od rodu,

ten nemá vládnuť národu!

Pastilky, pastilky - na vaše hlasivky!

Kráľa to rozveselilo a pustil sa do smiechu.

- Nože dajte, nech ich skúsim! Vzal pastilku a dal si ju do úst.

Čo sa stalo, keď ju zhltol? Hlas sa mu o polovicu stíšil.

Nemohli kráľa zastaviť! Vrhol sa na pastilky ako kohút na zrno. Hltal, hltal a hltal... hltal ich jednu za druhou, ani ich dobre nepožul. Hrozilo mu, že sa zadusí. A kým by ste povedali škrk, mal ich plný krk.

Keď znova prehovoril, jeho hlas akoby vychádzal z hrobu. Hromový kráľ už nebol hromovým kráľom. Mal taký jemný hlások, že by mu hrdlom neprešiel ani vlások. Aby mu prítomní rozumeli, museli natŕčať uši až k jeho ústam. A museli mu ústa roztiahnuť až po uši, aby pochopili, čo si baluší.

Kráľ bol taký uveličený, že naskutku prikázal v celom kráľovstve vystrojiť veľké oslavy.

Celá krajina sa topila v mede a v mlieku a studne boli plné nekrsteného vína.

- Čo si žiadaš? - opýtal sa kráľ šarlatána. - Žiadaj, čo chceš, všetko dostaneš!

- Každý deň raňajky, obed, večeru a izbu v kráľovskom paláci, kam ani kráľ nevojde.

- Tak máličko? Dostaneš, čo chceš!

Kráľ mal slabunký hlas a bol mrzutý, keď počul, že ostatní rozprávajú obyčajným hlasom.

- Prečo tak revete? Inak už neviete? - vyčítal každému. - Nie som predsa hluchý!

Kto ho počul, myslel si, že melie z posledného. Všetci začali šepkať. A keď ustavične pred kráľom stišovali hlasy, všetko služobníctvo od ministrov po kuchárov rozprávalo napokon potichučky. A keď kráľ vyzdravel, všetci tí, čo mali predtým hlasy zničené revom, sa postupne vyliečili aj bez pastilky a teraz niektorí preto, že sa chceli znova kráľovi zalíškať, a mnohí azda aj preto, že to bola móda, rozprávali čoraz tichšie, až im hlasy zoslabli celkom. A tak sa krajina, ktorá bola kedysi krajinou hluchých, zmenila na krajinu nemých.

Iba šarlatán s pastilkami, ktorý jedol, pil a vyvaľoval sa v kráľovskej komnate, počul kráľa tak, že nemusel natŕčať uši, ani mu nemusel rozťahovať ústa od ucha k uchu: aj sám mohol rozprávať tak, že nemusel stišovať hlas.

Ako to bolo možné, že mu Jeho výsosť nikdy nepovedala, ako zvyčajne iným: „Prečo tak revete? Inak už neviete? Nie som predsa hluchý!" aj keď sa s ním šarlatán vždy zhováral prirodzeným hlasom, ktorý bol odjakživa trocha vreskľavý. Mal vari iný jazyk ako ostatní?

Zvedavosť ľudí však ešte vzrástla, keď sa predavač pastiliek rozzúril, lebo ktosi mu žartom povedal:

- Ukáž nám jazyk! Chceme vidieť, ako vyzerá.

V ich slovách nebolo za necht zlomyseľnosti, ale chlapík zúril, dupal nohami a plakal. Napokon sa zatvoril v kráľovskej komnate a nechcel z nej vyjsť, aby mu niekto náhodou nepovedal:

- Ukáž nám jazyk! Chceme vidieť, ako vyzerá.

Prišiel minister a v mene kráľa ho oslovil:

- Prečo sa paprčíš? Chceme vidieť tvoj jazyk. Ukáž nám ho, hlupák, a budeš mať pokoj!

Šarlatán teda vyplazil jazyk a minister ho nevdojak napodobil. Vtom mu však jazyk vykĺzol z úst, padol na zem a rozbil sa na márne kúsky, akoby bol z porcelánu.

Minister zostal ako oťapený. Potom si ťukol do čela a hneď bežal ku kráľovi.

- Výsosť, výsosť, ten šarlatán - to je predsa princezná Bezjazyka!

Uplynul práve rok, mesiac a deň.

Kráľovský palác bol odrazu na nohách. Ľudia sa zhrčili pred vchodom a chceli vojsť do komnaty, aby videli princeznú. Darmo im kráľ vravel:

- K princeznej nesmie nikto, ani ja! Dal som kráľovské slovo!

Počul ho niekto? Nepočul. Videli iba, ako gestikuluje rukami a mrví gambami, akoby sa tváril, že rozpráva. Minister priložil ucho ku kráľovým ústam, roztiahol mu ich od ucha k uchu. Ale zúrivý kráľ ho odsotil tak, že vrazil do zvedavcov.

Ešte šťastie, že vtom sa otvorili dokorán dvere do komnaty a všetci v úžase stŕpli pri pohľade na obrovskú kopu zlata, na ktorom pohodlne sedela prekrásna dievčina celá v hodvábe pretkávanom zlatom, ozdobená perlami a diamantmi, s plavými vrkočmi na pleciach. Jednu ruku si opierala o líce a v druhej mala vejár. Odrazu zadul víchor, a potom náhle stíchol.

Kopa zlata bola taká istá, akú daroval kráľ veľkému tučnému čarodejníkovi.

Kráľ sa bleskovo vrhol k nohám princeznej a položil si hlavu na jej lono. Princezná pustila vejár, vystrela ruku, jeden prst zaborila do kráľovej hrivy a vytrhla mu jeden vlas. Začarovaný vlas vzbĺkol a vyparil sa jej medzi prstami.

- Ďakujem, princezná! Ďakujem, moja kráľovná! - povedal kráľ tým najprirodzenejším a najvábnejším hlasom, aký od neho dosiaľ nikto nepočul.

- Ďakujem, Hromový kráľ, môj pán a môj kráľ!

A keď bol odkliaty kráľ, odkliata bola i princezná. Princezná mala znova svoj jazyk, ako prorokoval čarodejník.

- Tak to stojí v knihe osudu, - povedal minister. - Bolo vám súdené, že budete svoji. A teraz sa môžem vzdialiť pri pokoji.

- Prečo? Prečo?

Kráľ už nepočul odpoveď, lebo minister, ktorý sa zmenil na vrtkého piadimužíka, sa šuchol ako myšička do hŕby zlata. Minister sedliak bol iba služobníkom dobrých víl, s ktorými tento zázrak urobil.

Kráľ a princezná sa vzali a radovánkam nebolo konca kraja.

Kráľ odpustil ministrom, vypustil ich zo žalára a znova ich vzal do svojich služieb. Nebezpečenstvo, že znova ohluchnú, pominulo, o čom sa im predtým ani nesnívalo.

- Hrozba kráľovej hluchoty nikdy nepominie, - prorokoval biedny ľud.

A v svojom proroctve sa nikdy nemýlil.

Hluchota prešla, ľudia sa tešia znovu sluchu,

no králi majú často v uchu hluchú muchu!