Bronzový tátoš

Bronzový tátoš (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tí mali jedinú dcérku krásnu ako mesačný svit a slnečný jas. Mali ju radi ako zrenicu oka svojho.

Jedného dňa prišiel pútnik a povedal kráľovi:

- Výsosť, keď som sa predieral blízkym lesom, stretol som obra, a ten obor mi povedal: „Choď ku kráľovi a povedz mu, že chcem jeho dcéru za ženu. Ak mi ju do troch dní nevystanoví, beda mu!"

Kráľ sa veľmi nazlostil a zvolal kráľovskú radu.

- Čo mám robiť, páni radcovia? Ten obor je zlostník a surovec. Ak odmietneme, znivočí nám celú krajinu!

- Výsosť, - osmelil sa hlavný radca, - nájdime krásnu dievčinu, oblečme ju do kráľovských šiat a pošlime mu ju. Obor bude mať dušu na mieste a my budeme mať pokoj v meste.

Našli dievčinu, ktorá sa krásou vyrovnala princeznej, obliekli jej princeznine šaty a poslali ju do lesa, aby sa vydávala za kráľovu dcéru.

Na druhý deň sa dievčina z lesa vrátila.

- Čo sa stalo?

- Výsosť, keď som prišla do lesa, obor sa ma opýtal, kto som. „Som princezná," odpovedala som. A on: „Ukáž sa mi! Musím sa presvedčiť, či mi neposlali mačku vo vreci!" A vyhrnul mi rukávy až na plecia. „To je podfuk! Princezná má materské znamienko na ľavom pliecku!" povedal a vyhnal ma, aby som vraj išla, skadiaľ som prišla! A vyhrážal sa: „Ak tu nebudem mať do západu slnka princeznú, beda vám!"

Kráľ nevedel, čo si počať, a znova zvolal ministerskú radu:

- Obor vie, že princezná má materské znamienko na ľavom pleci, a hnevá sa, že sme ho oklamali!

- Výsosť, - povedal minister, - nájdime krásnu dievčinu, zavolajme maliara, aby jej namaľoval presne také materské znamienko, ako má princezná. Potom ju oblečme do princezniných šiat a pošlime ju do lesa. Bol by v tom čert, aby sme mu neprešli cez rozum!

Vyhľadali teda ďalšiu krásnu dievčinu, dali jej namaľovať na ľavé pliecko rovnaké materské znamienko, ako mala princezná, obliekli ju do princezniných šiat a poslali ju do lesa.

Ale na druhý deň sa dievčina z lesa vrátila.

- Čo sa stalo?

- Výsosť, keď som prišla do lesa, obor sa ma opýtal, kto som. „Som princezná," odpovedala som. A on: „Ukáž mi vlasy! Musím sa presvedčiť, či mi nemaľujú straky na kole!" Pomrvil sa mi vo vlasoch a zreval: „To je podfuk! Princezná má na šiji tri zlaté vlasy! Ak tu do západu slnka nebude ozajstná princezná, beda vám!"
Úbohý kráľ a ešte úbohejšia kráľovná si od žiaľu búchali hlavy o múr.

- Vari naozaj máme hodiť svoj najväčší skvost do náručia obrovi?

- Výsosť, - povedali ministri, - urobme posledný pokus. Vyhľadajme ďalšiu dievčinu. Maliar jej namaľuje materské znamienko na pliecko a pozlátkom jej zafarbí na šiji tri vlasy. Potom ju oblečieme do najkrajších princezniných šiat a pošleme mu ju do lesa. Tentoraz už obor nebude môcť namietať.

Ale aj táto dievčina sa z lesa vrátila.

- Čo sa stalo?

- Výsosť, keď som prišla do lesa, obor sa ma opýtal, kto som. „Som princezná," odpovedala som. „Ukáž sa mi! Musíme sa presvedčiť, či ma nechcú previesť z lavičky do vodičky!" a prezrel mi ľavé pliecko. „Dobre," povedal. Prezrel mi šiju. „Dobre," povedal. Potom mi podal vyšívané papučky a prikázal: „Obuj si ich!" Keď som si ich nemohla natiahnuť na nohy, zreval: „Ty nie si princezná!" A vyhnal ma z lesa so slovami: „Beda vám, beda vám, klamári!"

Vtedy ministri zakvílili.

- Výsosť, teraz sa na nás valí pohroma! Musíme obetovať princeznú, aby sme zratovali kráľovstvo!

Kráľ sa s tým nemohol zmieriť. Radšej vlastnú krv vyleje, ale dcérku neobetuje! Naveľa sa však podrobil osudu, keď chcel uspokojiť obludu.

Princezná bola udatnejšia ako všetci ministri. Koniec koncov divoch ju neskántri.

Obliekla si svadobné šaty a v sprievode kráľa, kráľovnej a dvoranov vykročila za veľkého plaču, horekovania a dolekovania do lesa.

Keď prišli na pokraj lesa, princezná objala kráľa a kráľovnú a utešovala ich, aby sa nebáli, že sa im vráti a smútok im skráti.

A stratila sa medzi stromami v hustom kroví. Od tých čias už o nej ani o obrovi nikto nechyroval.

Prešiel rok, prešiel mesiac, prešiel deň a na kráľovský dvor zavítal pútnik, ktorý sa chcel zhovárať s kráľom. Bol to piadimužík, krpatý, hrbatý a krivý, s prasačími očkami, s nosom ako zobák sovy ušatej. Kráľ, ktorý sa od odchodu princeznej neusmial, sa nevládal zdržať smiechu.

- Čo mi chceš povedať?

- Výsosť, - začal piadimužík, - prišiel som vám pomôcť. Ak mi dáte princeznú za ženu a polovicu kráľovstva k tomu, pôjdem a vyslobodím vašu dcérku z obrových pazúrov.

- Naozaj? - začudoval sa kráľ. - Nie polovicu, drahý priateľ, dám ti celé kráľovstvo!

- Ale pozor, lebo kráľovské slovo nemôžete stiahnuť!

- Máš moje čestné kráľovské slovo!

- Ak je tak, čakajte!

A piadimužík odišiel.

Neprešiel ani týždeň a kráľ dostal správu:

- Zajtra, len čo vyjde slnko, musíte prísť s kráľovnou, s celým kráľovským dvorom a so všetkým ľudom na okraj lesa, aby ste slávnostne privítali princeznú, keď sa bude vracať domov.

Kráľ a kráľovná sa na seba neveriaco pozreli. Mysleli si, že ten zákrpok si urobil z nich dobrý deň. Ale predsa vyrazili pred východom slnka na cestu. Len čo vyšli prvé slnečné lúče, krpatý, hrbatý a krivý piadimužík vyviedol z lesa za ruku princeznú v svadobných šatách. Obor jej ani vlások na hlave neskrivil.

Viete si predstaviť, ako sa všetci radovali!

Slávnosti a hostiny nemali konca-kraja. Ale o svadbe sa kráľ ani slovkom nezmienil a na polovicu sľúbeného kráľovstva celkom zabudol.

Teraz, keď sa princezná živá, zdravá a krásna vrátila od obra, ktorého piadimužík akiste zabil, kráľ nechcel ani počuť, že dal čestné kráľovské slovo. Piadimužík mu však podchvíľou pripomínal svoje právo.

- Výsosť, kedy bude moja svadba? Ale kráľ na jedno ucho ohluchol.

- Výsosť, kedy dostanem polovicu kráľovstva?

Ale kráľ na druhé ucho ohluchol.

- A čo vaše čestné kráľovské slovo? - naliehal piadimužík.

- Nebuď dotieravý, ty krpáň!

Kráľ ho tak mocne kopol do zadku, že piadimužík vyletel von oblokom.

- Určite sa zabil!

Dvorania vybehli na ulicu, ale nikoho tam nenašli. Piadimužík sa určite pozbieral zo zeme, oprášil si kabátec a ufujazdil, akoby sa nič nebolo stalo.

- Pánboh s tebou, - povedal kráľ veľmi spokojný.

Ale princezná od toho dňa posmutnela. Slovko nepreriekla, prestala sa usmievať a vytrácala sa jej červeň z tváre.

- Čo ti je, dcérka moja?

- Výsosť, nič mi nie je. Ale... kto raz dá čestné slovo, musí ho dodržať!

- Čože? Vari len nechceš toho krpatého, hrbatého a krivého piadimužíka?

- Nevravím, či ho chcem, alebo nechcem. Ale vravím... že kto raz dá čestné slovo, musí ho dodržať!

Kráľovná žila, akoby ju opúšťala všetka sila.

- Ten piadimužík je mocný. Premohol obra. Určite kuje pomstu.

Kráľ na to iba mykol plecom.

- Ak sa mi ten krpáň ukáže na oči, ja s ním zatočím! Ale princezná opakovala:

- Kto dá raz čestné slovo, musí ho dodržať!

Medzitým sa rozletel po krajine chýr, že princezná sa vyslobodila z obrových pazúrov a portugalský kráľovič vyslal poslov, aby ju požiadali o ruku.

Princezná nepovedala ani áno, ani nie. Ale kráľ a kráľovná sa nevedeli dočkať, aby už bola svadba.

Portugalský kráľovič sa vydal na cestu, aby si priviedol nevestu domov. Cestou však stretol človiečika, ktorý viezol na voze bronzového koňa, a ten vyzeral ako živý.

- Človeče dobrý, kam veziete toho bronzového koňa?

- Na predaj.

Kráľovič koňa na mieste kúpil a daroval ho svojmu budúcemu svokrovi.

Deň svadby sa priblížil. Ľud sa zbiehal zo všetkých strán do kráľovskej záhrady, kde bol bronzový kôň vystavený na nádhernom podstavci. Všetci sa naň dívali ako očarení.

- Vyzerá ako živý!

- Počujeme, akoby erdžal!

Kráľ zišiel do záhrady s celým dvorom a všetci volali:

- Vyzerá ako živý! Počujeme, akoby erdžal! Iba princezná mlčala.

Užasnutý kráľovič sa jej opýtal:

- Princezná, vám sa kôň nepáči?

- Veľmi sa mi páči, - odpovedala. - Dokonca tak veľmi, že mám chuť zajazdiť si na ňom.

Priniesli rebrík a opreli ho o koňa, aby princezná mohla naň vysadnúť. Chytila ho za hrivu, škrabala za ušami a ľahunko ho podpätkami popchýnala do slabín. Pritom si žartovne spievala:

Koníček, koník môj,

leť ako tátoš

a nikde nepostoj,

koníček, koník môj!

Ešte ani nedospievala riekanku, a bronzový koník zatriasol hrivou, veselo zaerdžal, odrazil sa od podstavca a už sa vznášal ako tátoš. Kým by ste mihli okom, stratili sa v oblakoch.

Všetci žasli a nikto ani nedýchal. Vtom sa uprostred ticha rozľahol zvučný a výsmešný smiech:

- Cha, cha, cha!

Kráľ pozrel lepšie a zazrel pred sebou piadimužíka, ako sa skrúca od smiechu, natriasa hrbom a dupoce krivými nožičkami. Kráľ pochopil, že pôvodcom toho fígľa bol piadimužík.

- Ach, piadimužíček môj milý, - povedal ľútostivo, - ak mi vrátiš dcérku, dám ti ju za ženu aj s polovicou kráľovstva.

Piadimužík sa však ďalej prehýbal smiechom.

- Chi, chi, chi!

Keď ľud, ktorý sa tam zhrčil, videl, ako piadimužík vystrája, zaburácal takým smiechom, že rozosmial aj smutnú kráľovnú.

- Cho, cho, cho!

Všetci sa smiali, až sa chytali za boky. Iba kráľ bol smutný a strápený a vzbudzoval ľútosť.

- Ach, piadimužíček môj krásny! Ak mi vrátiš dcérku, dám ti ju za ženu aj s polovicou kráľovstva.

-Výsosť, ak to myslíte úprimne, - odpovedal piadimužík, - musím vám vrátiť, čo ste mi dali predtým.

- A čo som ti dal?

- Kopanec do zadku!

Kráľ sa ošíval. Nemohol predsa prijať kopanec pred celým kráľovským dvorom a pred zástupmi ľudu. Ale svoju dcérku tak ľúbil, že napokon súhlasil.

Obrátil sa chrbtom k piadimužíkovi a čakal na kopanec. Ale piadimužík prejavil svoju šľachetnosť a namiesto kopanca povedal:

Koníček, koník môj,

leť ako tátoš

a nikde nepostoj!

Koníček, koník môj!

Ešte ani nedopovedal riekanku a koník s princeznou bol tu!

Vtedy piadimužík povedal kráľovi:

- Výsosť, uštedrite mi buchnát do hrba! Ale rezko a smelo, aby sa mi zatriaslo celé telo!

Kráľ teda buchol piadimužíka do hrba, a hrb zmizol.

- Výsosť, kopnite ma do stehna. Ale rezko a smelo, aby sa mi zatriaslo celé telo!

Kráľ kopol piadimužíka do stehna, a krivé nohy sa mu naskutku vyrovnali.

- Výsosť, teraz ma chyťte! Kráľovná za ruky a vy za nohy a silno trhnite! Ale rezko a smelo, aby sa mi natiahlo celé telo!

Kráľ a kráľovná piadimužíka chytili, prvý za nohy a druhá za ruky.

Ťahali, trhali, mykali, koľko vládali. A piadimužík sa predlžoval a predlžoval, až bol z neho vysoký mládenec.

Portugalský kráľovič sa na všetko díval závistlivým okom. Ale keď sa presvedčil, že je tu zbytočný, povedal:

- Darujte mi toho koníka. Aspoň si skrátim cestu domov.

Vysadol na bronzového koníka, povedal niekoľko zaklínadiel a na chrbte tátoša zmizol v oblakoch.

Princezná si potom vzala za muža piadimužíka. A bola slávna svadba.

Kráľ nám hodil dukátov za hrsť,

a o deväť mesiacov sme tam šli na krst!