Gypsový kocúrik

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 331 slov
Počet zobrazení: 2 495
Tlačení: 255
Uložení: 268
Gypsový kocúrik (Rozprávka)
Bol raz jeden Lacný Jožko, a ten chodil svetom s krošňou.

Ja som ten Lacný Jožko,

prišiel som so svojou troškou.

Nožíky rybičky,

do vlasov mašličky!

Šálky a tanieriky,

gypsové kocúriky!

Raz mal Jožko šťastný deň. Predal viac ako za týždeň. Zostal mu iba gypsový kocúrik. Kocúrik bol veľmi milý, slávnym majstrom uhnetený, v miernom ohni vypálený. No nikto ho nechcel ani zadarmo.

Keď Jožko prechádzal popred kráľovský palác, zvolal potichu iba zo zvyku:

Mám tu ešte kocúrika

od slávneho výtvarníka!

Vtom doľahol z otvoreného princezninho obloka nežný hlások:

- Lacný Jožko, nože poď sem s tou svojou nôškou!

Nikdy sa mu nestalo, že by mali o jeho tovar záujem ľudia s modrou krvou. S príjemným mravčením v nohách kráčal po schodišti a ani si nevšimol, že ich berie na preskáčku. Už bol jednou nohou hore, no vtom sa potkol a roztiahol sa na schodoch, aký bol dlhý. Kocúrik mu vypadol z krošne a rozbil sa na márne kúsky.

Princezná vybehla z komnaty a kričala:

- Ja chcem kocúrika! Ja chcem kocúrika!

- Počkajte, princeznička, urobím vám nového.

- Ja nechcem nového! Ja chcem tohto starého!

- Keby som mal trošku lepu, naskutku vám ho zlepím.

Ešte ani dobre nedohovoril, črepy sa zbehli k sebe a zlepili sa samy. A kocúrik už kýval hlavou v svojej pôvodnej kráse. Lacný Jožko žasol nad tým zázrakom väčšmi ako princezná. Schoval ho do dlane a už si ho chcel odniesť domov, aby sa s ním mohol sám tešiť. Ale kráľ žiadal, aby mu ho predal.

- Koľko zaň chceš? - opýtal sa.

- Dajte, čo myslíte, výsosť. Kráľ mu dal zlatý dukát.

Lacný Jožko čakal viac a s nechuťou si všuchol dukát do vrecka.

- Tuším nie si spokojný. Tu máš ďalší.

- Dajte mu ešte jeden, otecko.

Kráľ nechcel ukázať pred dcérou svoju lakotu a dal za kocúrika ďalšie dva dukáty.

- Pánbožko vám to odplatí!

Princezná si odniesla kocúrika do komnaty a bola celá uveličená, keď začal kývať hlavou a strihať uškami.

- Kocúrik, máš ma rád?

Kocúrik prikývol na súhlas ako kamarát.

- Kocúrik, chceš mačičku?

Kocúrik prikývol a vzpriamil hlavičku.

Stalo sa, že princeznú požiadal o ruku jeden kráľovič. Kráľ sa potešil, lebo to bol súci ženích.

- Miau, miau, miau! - zamiaukal kocúrik uprostred noci.

Princezná sa zobudila:

- Prečo miaukáš, kocúrik?

- Miau, miau, miau!

Kocúrik miaukal, kým nezobudil kráľa.

- Vymeťte toho kocúra prútenou metlou, nemôžem spať!

- Nemôžeme, lebo je gypsový.

Jeho výsosť kráľ sa zamyslel:

- Gypsový kocúrik?

A išiel si ho obzrieť.

- Miau, miau, krvau!

- Výsosť, kocúrik niečo chce. Ale ja jeho reči nerozumiem.

- Chceš držky? Chceš pľúcka?

- Krvau, krvau, krvau!

Ale kráľ nerozumel. Keď ho prešla trpezlivosť, chytil palicu a chcel ho rozbiť.

- Ja ťa naučím miaukať a krvaukať, bútoridlo! Ale princezná zadržala kráľovi ruku.

Kocúrik však žalostne miaukal a krvaukal ďalej.

- Miau, krvau, chŕk!

Lacný Jožko medzitým odišiel, takže sa ho nemohli opýtať, prečo kocúrik ustavične miauká, krvauká a chŕka.

Nasledujúcej noci začal kocúrik mraučať a bol by premraučal celú noc, keby... keby nebol pribehol napaprčený kráľ do princezninej komnaty. Schytil kocúrika za uši, otvoril oblok a vyhodil ho na ulicu.

Princezná sa pustila do srdcervúceho plaču:

- Och, môj úbohý kocúrik, určite si si zlomil pazúrik!

O chvíľu však za obločnicami počula:

- Miau, mrňau, krvau!

Paprčka ťukala na oblok a škrabkala na sklo pazúrikmi.

Princezná otvorila a našla gypsového kocúrika na obločnom výklenku. Kýval hlavou a strihal ušami, akoby hovoril: „Ďakujem! Mrňaukujem! Krvaukujem!"

- Buďže ticho, kocúrik, lebo kráľ ťa rozseká na kúsky.

- Miau, miau, miau!

- Kocúrik, máš ma rád?

Kocúrik prikývol hlavou na súhlas.

- Kocúrik, chcel by si mačičku?

Kocúrik strihol uškami na súhlas.

- Kocúrik, ľúbiš ma?

- Miaubim, krvaubim!

Tej noci kocúrik viac nemiaukal. Ani raz nezakrvaukal.

- Tak sa chceš so mnou oženiť, - povedala princezná. - Určite v tom budú dajaké čary. Gypsových kocúrikov, ktorí by krvaubili a miaubili, som jakživ nevidela.

Keď sa rozodnilo, princezná zašla za oteckom kráľom:

- Výsosť, môj sobáš s kráľovičom vyletel hore komínom. Kocúrik ma ľúbi, kocúrik ma chce, kocúrik ma dostane!

Kráľ sa nazdal, že princezná spochabela. Ona sa však správala celkom prirodzene a oteckovi kráľovi všetko vysvetlila:

- Výsosť, v tom budú určite dajaké čary.

Keď čary, tak treba zavolať čarodejníka.

- Sú v tom čary. Kocúrik je zakliaty kráľovič. Ak ho neodčarujeme, princezná je stratená.

Kráľ a jeho dvor boli z toho celí preč.

- Ako sa zbaviť čarov?

- Treba nájsť zlaté dukáty, ktoré dala Vaša výsosť Lacnému Jožkovi.

- Kde toho trhovca teraz vypradieme? A čo ak dukáty už strovil?

Bohvie, v čích rukách kolujú. A potom, ako ich rozoznáme medzi ostatnými zlatými dukátmi z kráľovskej mincovne?

- Kocúrik ich rozpozná.

Kráľ neotáľal a vydal rozkaz:

- Kto má zlaté dukáty, nech sa s nimi pod trestom smrti dostaví do kráľovského paláca.

Onedlho prišli do paláca stovky ľudí, ktorí sa nedôverčivo rozhliadali a držali si ruky na vreckách. Potom vošla princezná s kocúrikom na dlani a vystrela ku každému ruku. Kocúrik však ani raz nezakrvaukal, čo znamenalo, že ani jeden nemá dukát, ktorý hľadajú.

Princezná rozhodne povedala:

- Výsosť, vydám sa s kocúrikom na cestu okolo sveta. Preoblečiem sa do mužských šiat a každý si bude myslieť, že som trhovec. Srdce mi vraví, že dukáty nájdem. Inak budem naveky stratená!

Čo mal kráľ robiť? Súhlasil. Princezná si obliekla mužské šaty, odstrihla si vrkoče, vzala kocúrika a v noci vyšla na cesty.

Ľudkovia moji milí,

toto ste nezažili!

Pozrite, kocúrik okom mihá,

ba čo viac, uškami pekne strihá!

Kto nie je hlúpy,

kocúrika si kúpi!

- Čo zaň pýtate?

- Dukát!

- Nie je hoden ani päták!

A tak chodila z mesta do mesta, z dediny do dediny, z lazov na lazy, zdolávajúc horské prielazy.

Ľudkovia moji milí,

takýto zázrak ste jakživ nezažili!

Kocúrik mraučí ako živý

a stvára samé divy!

Kto nie je skúpy,

kocúrika si kúpi!

Mnoho ľudí ho chcelo kúpiť, aby im chytal myši v sýpkach, no len čo počuli, že krásny trhovec zaňho žiada zlatý dukát, napospol rovnako odpovedali:

- Nie je hoden ani päták!

Keď sa tak princezná svetom túlala, zastihla ju uprostred polí noc. V jednej chalúpke zazrela svetlo a zaklopala:

- Dobrí ľudia, prichýľte ma na noc.

- Kto ste?

- Som trhovec.

Dvere sa otvorili a princezná vošla do svetlice. Bývali v nej starček a starenka, muž so ženou.

- My nemôžeme nikoho prichýliť. Bojíme sa zlodejov a zbojníkov. Ale vidíme, že ste podomový obchodník, a preto urobíme výnimku. Aj my máme syna trhovca. Dlhé roky sme ho nevideli. Nevieme, či je ešte živý, alebo nebodaj už mŕtvy. Tutoľa je jeho nerozostlaná posteľ, môžete sa v nej vyspať. Budeme si myslieť, že tam spí náš drahý synček.

Presne o polnoci začal kocúrik krvaukať:

- Krvau, krvau, krvau!

- Dobrí ľudia, nemáte náhodou zlatý dukát?

- Och, ty zlodejisko!

Starček chytil do ruky kosák a chcel ju zabiť.

- Ja nie som zlodej! Zlatý dukát vám vyčarám za desať iných zlatých! Počúvajte!

A vyrozprávala im svoj príbeh.

Dobrí ľudia sa nad ňou zľutovali. Naozaj mali v truhlici zlatý dukát. Poslal im ho synček. Dali jej ho a vzali si zaň desať iných.

Kocúrik vrtel hlavou a od radosti krvaukal, že to bolo počuť až na ulicu.

Rozchýrilo sa, že po dedine chodí trhovec a za jeden dukát dáva desať. Ľudia za ním chodili s dukátmi v rukách, aby výhodne vyčarali. Ale kocúrik mlčal.

Na ďalšej ceste sa princezná zatúlala pred krčmu. Niekoľko pijanov hralo za stolom karty. Princezná vošla do krčmy, rozkázala si mandarínku na podslinku a rozhliadala sa bojazlivo okolo seba:

Odrazu kocúrik spustil:

- Miau, krvau, chŕk!

- Dobrí ľudia, vidím, že máte na stole zlatý dukát. Ak mi ho dáte, dám vám zaň desať iných.

- Ukáž?

Princezná vytiahla z vrecka dukáty. Podgurážení kartári sa na ňu vrhli, strhli ju na zem, vykvákali za vlasy, vysmiali a napokon vzali nohy na plecia.

Odrazu kocúrik spustil:

- Miau, krvau, chŕk!

Kocúrik, čo mi chceš povedať?

- Tammiau, tamkrvau, tamchŕk!

Princezná pozrela na zem. Pod stolovou nohou bol zlatý dukát, práve ten, ktorý hľadala. Pri klbčení vypadol kartárovi z rúk a nikto si to nevšimol. Princezná ho zodvihla, odložila si ho do vrecka k ostatným a znova vykročila na cestu.

Na ďalšej púti sa ocitla v horskej samote medzi bralami, ktoré sa dotýkali oblakov. Na okolí ani vtáčka ani letáčka.

Zazrela jaskyňu s obrovskou bránou, osmelila sa, zabúchala:

- Dobrí ľudia, otvorte, zablúdila som.

Nikto neodpovedal.

- Dobrí ľudia, otvorte, pomýlila som si cestu.

Vtom vykukli z brány bradaté tváre:

- Tým horšie pre teba! Kto si? Načo si sa trepal do týchto končín?

- Som trhovec. Predávam kocúrika.

- Koľko zaň chceš?

- Zlatý dukát.

- Nedáme ti nič!

A chceli jej ho vydrapiť z rúk. Princezná netušila, že sa ocitla v zbojníckom brlohu. Na jej krik vybehol z jaskyne celý húf hrôzostrašných zbojníkov s dýkami v rukách. Princezná videla, že je s ňou koniec.

- Neubližujte mi, páni zbojníci, dám vám ho.

- Zostaneš naveky u nás a budeš nám slúžiť!

Toľkým škaredým vyškereným tváram nemohla klásť odpor. A aby nemusela opustiť svojho kocúrika, povedala:

- Ak inak nedáte, budem vám slúžiť. -Iba ak tak!

Navečer odišli zbojníci na zboj a princeznú zatvorili do jaskyne.

- Kocúrik môj, stihol nás zlý osud! Kocúrik mlčal.

Len čo sa pretrhla prvá obruč úsvitu, zbojníci sa vrátili s obrovskou korisťou. Priniesli plné vrecia zlata, striebra a drahých kameňov. Zbojnícky kapitán začal hneď deliť korisť:

- Tebe, Škrtič, náramok! Tebe, Gniavič, prstienok! A tebe, sluha, zlatý dukát za to, že si nám pripravil obľúbenú pochúťku!

Ale to nebol dukát, ktorý princezná hľadala. A kocúrik mlčal.

- Kocúrik môj, stihol nás zlý osud!

Medzitým princeznej dorástli dlhé vlasy. Darmo si ich skrývala, zbojnícky kapitán si to všimol.

- Kto vlastne si? Veď ty si žena!

Úbohá princezná si pomyslela, že je s ňou horšie ako zle. S plačom sa priznala:

- Som kráľovská dcéra.

- Výborne! Tak sa s tebou ožením! Aj ja som kráľ. Kráľ zbojníkov! Zajtra bude svadba! Ešte dnes v noci vnikneme do kráľovského paláca a ukradneme všetko, čo nie je pribité klincom! Ukradneme aj kráľovskú korunu, aj kráľovský plášť! Sto striel okovaných!

Len čo sa zvečerilo, zbojníci odišli na zboj a princeznú znova zatvorili do jaskyne.

- Kocúrik môj, stihol nás trpký osud!

Z princezniných očí sa vykotúľali dve obrovské slzy. Kocúrik však ďalej mlčal.

Len čo sa rozvidnelo, zbojníci sa vrátili s bohatou korisťou. Na dubový stôl vysypali všetko: zlato, striebro, drahé kamene, ba i kráľovskú korunu a kráľovský plášť!

- Tebe, Zlomkrk, zlatú reťaz! Tebe, Bihlava, zlaté hodinky! A tebe, slúžka, za to, že si nám navarila chutné raňajky, zlatý dukát.

Odrazu kocúrik spustil:

- Krvau, krvau, chŕk!

Zbojníci sa naľakali. Princezná im nikdy neprezradila, že gypsový kocúrik vie krvaukať a chŕkať.

- Zrada! Zrada!

A vytiahli spoza pása ostré dýky.

Potom nastal výbuch! Gypsový kocúrik sa rozletel na sto kúskov a metal črepiny na všetky strany. A z toho treskuplesku sa vynoril krásny mládenec, rytier ozbrojený od hlavy po päty, a začal rúbať palošom napravo i naľavo. O niekoľko minút ležali všetci zbojníci mŕtvi na zemi v kalužiach krvi.

Princezná sa stiahla do kúta a strašne tŕpla, čo s ňou bude. Netrúfala si priblížiť sa ani na krok, keď videla, že kráľovič má uši, fúzy, ba aj chvost ako kocúr. Od strachu takmer omdlela.

Jej strach sa ešte znásobil, keď namiesto hlasu počula miau-kanie:

- Miau, miau, miau!

- Kráľovič, čo mi chcete povedať?

- Miau, miau, krvau!

Kráľovič bol ustavične kocúrom, hoci inak vyzeral ako človek. Princezná bola taká vydesená, že zakvílila:

- Och, kocúrik môj, to je nešťastie!

Tie slová musela vyriecť, aby prestali pôsobiť čary.

Vtedy kráľovičovi spadli uši, fúzy, chvost a mládenec prehovoril:

- Ďakujem, princezná! Ani nevieš, čo som musel vytrpieť! Padol som do pazúrov starej strigy, ktorá ma nútila, aby som sa s ňou oženil, A keď som odmietol, zakliala ma. Títo zbojníci sú jej deti. O chvíľu ich príde hľadať. Ja ju zalomázim!

- Poďme radšej stadiaľto, bude to pre nás lepšie!

- Ak tú strigu necháme žiť, nikdy sa z jaskyne nedostaneme.

Naozaj, darmo hľadali východ. Chodili dlho okolo stien jaskyne, ale nenašh ani škáročku, ktorou by sa mohla prešuchnúť myška. Nad ich hlavami sa však otvárali pukliny, ktorými prenikalo chabé svetielko. Ako sa tamhore vyšplhať? Na to by potrebovali dlhočizný rebrík alebo krídla.

Na druhý deň vletela do jaskyne obrovská sova ušatá a začala ich obletovať, šľahajúc krídlami.

- Sova škaredá, čo tu hľadáš?

- Dajte mi jedného z tých mŕtvych zbojníkov! Načo vám budú?

- Vezmi si, oškrda, ktorého chceš!

Sova zdrapila jedného zbojníka do pazúrov a vyletela s ním dierou von.

- Určite to bola striga, - povedal kráľovič. - Ak sa vráti, ja ju zachloštím!

O chvíľu vyliezla z kúta jaskyne vyziabnutá a štetinatá vlčica. Približovala sa pomalými krokmi a zavýjala.

- Vlčica škaredá, čo tu hľadáš?

- Dajte mi jedného z tých mŕtvych zbojníkov. Načo vám tam budú?

- Och, ty suka sukatá!

Kráľovič sa rozpriahol, že ju udrie palošom po hlave, ale netrafil.

Vlčica zmizla.

- To bola ona, striga! Ak sa vráti, prekolem ju!

O chvíľu sa vykrbálil z diery obrovský potkan s vypĺznutým chvostom.

- Potkan vypĺznutý, čo tu hľadáš?

- Dajte mi jedného z tých zbojníkov! Vám je aj tak nanič!

- Vezmi si ho, potvora!

Potkan chytil zubami nohavicu jedného zo zbojníkov a ťahal ho do svojej diery.

Kráľovič chytil potkana za chvost, druhou rukou vytiahol meč, rozpriahol sa, že potkana zabije, ale v ruke mu zostal iba chvost. Potkan so zbojníkom zmizol v diere.

- Zlé znamenie! Ten chvost je jedovatý, musíme ho spáliť!

Hneď naznášali raždie a podpálili vatru. Keď oheň blčal najprudšie, hodili chvost doň.

Zvonku doľahol strigin rev:

-Jaj, jajáj! Dosť! Nepáľte mi chvost! Otvorím vám bránu! Jáj, jajáj!

Chvost praskotal, syčal a zvíjal sa v plameni. Kráľovič sa bál, aby z ohňa neubzikol, preto ho držal končekom paloša a podchvíľou doň pichol, kým strigin hlas za bránou celkom neutíchol.

Keď vatra dohorela, brána sa otvorila.

Čary sa skončili, keď strigu skántrili.

Kráľovič s princeznou sa vrátili do paláca. A kráľ so všetkou dvorskou perepúťou ich privítal s veľkou slávou a so zástavou. Potom poslali po ukradnutý kráľovský poklad a rozdelili si ho medzi seba. Bedárom sa ušiel iba kúsok chleba.

Vtedy vraj zmizlo zo sveta všetko zlo.

Všetko? Nie! Všetko zlo doteraz nezmizlo!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#tak to,sa mi este nikdy nestalo #rozpravka kde bolo tam bolo #kocurik pazurik


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu