Tuliti... tudliti...

Tuliti... tudliti... (Rozprávka)
Bol raz jeden sedliak, a ten mal malé políčko, nie väčšie ako dlaň a plné kamenia.

A na tej dlani si postavil sedliak slamenú búdu a býval v nej. Políčko rok čo rok ustavične obrábal, kypril, osieval, okopával, obhadzoval a polieval, slovom, vykonával všetky roľnícke roboty nielen v robotné dni, ale aj vo sviatok.

Aby mu šla robota od ruky, podchvíľou si pospevoval:



Tie kamene sú moje výtvory,

nepredám ich ani kráľovi!

Tie kamene sú moje mladé kosti,

nepredám ich za kráľovské skvosty!



Tie kamene sú moje zlaté podkovy,

nepredám ich ani kráľovskému koňovi!

Tie kamene sú moje opory,

nepredám ich ani kráľovi!



Keď odpočíval, vytiahol si zo záhrenia píšťalu a tuliti... tudliti... vyhrával ustavične tú istú pesničku. Potom sa pustil znova do roboty. A robota mu šla od ruky, akoby bol trojruký.

Kamenisté políčko mu prinášalo bohatšie a chutnejšie plody ako ostatným sedliakom ich šíre nivy. Ak susedia zožali dva korce, on zožal štyri, lebo nikdy nelenil a z políčka odháňal vrabce a škorce.

Susedia sa zhrýzali od závisti. Kedysi by si to políčko nikto nevzal ani zadarmo. Odkedy na ňom hrdlačil on, susedia robili všetko, aby mu ho vydrapli z rúk.

- Susedko, nechcete sa zbaviť tých kameňov? Zaplatíme vám trojnásobok.



Tie kamene sú moje výtvory,

nepredám ich ani kráľovi!



- Kmotre, naozaj sa nechcete zbaviť tých kameňov? Zaplatíme vám desaťnásobok.



Tie kamene sú moje mladé kosti,

nepredám ich za kráľovské skvosty!



Raz sa do týchto končín zatúlal so svojimi ministrami sám pán kráľ. Keď zazrel krásne sedliakovo políčko, div že si oči nevyočil. Políčko sa zelenalo ako rajská záhrada a všetko na ňom rástlo ako z vody. Všetko kvitlo, až oči zachádzali od samej krásy, kým susedné políčka vyzerali, akoby ich bol dakto vydral cirokovou kefou. Kráľ žasol nad toľkou krásou a povedal ministrom:

- Také krásne pole som jakživ nevidel! Rád by som ho kúpil.

- Výsosť, nie je na predaj. Jeho majiteľ je strašný čudák. Každému, kto by ho rád kúpil, sebavedome odpovie:



Tie kamene sú moje zlaté podkovy,

nepredám ich ani kráľovskému koňovi!



- Toho fiktusa chcem vidieť!

A dal si sedliaka predviesť.

- Sedliak, je pravda, že svoje políčko nepredáš ani kráľovi?

- Výsosť, vy máte veľa polí. Čo by ste si počali s mojimi kameňmi?

- A čo keby som ho naozaj chcel?

- Chcieť nestačí, výsosť!

Kráľ sa zatváril, akoby nerozumel. A sedliak mu povedal:



Tie kamene sú moje opory,

nepredám ich ani kráľovi.



Kráľ sa tváril, akoby sa s jeho odpoveďou uspokojil. Ale keď sa vrátil domov, prikázal drábom:

- Choďte v noci do dediny a pošliapte mu oziminy. Rozdupte mu pole čižmami, aby tam nezostala ani byľka trávy!

Ráno vyšiel sedliak zo slamenej búdy a čo videl? Božie dopustenie! A susedia, hoci sa naoko tvárili, že sú rozhorčení nad takou skazou, v duchu jasali.

- Ach, kmotor sedliak, veď tam máte iba bodliak! Keby ste boli predali tú hŕbu kamenia, nemuseli ste teraz nariekať!

Ale sedliak nenariekal, tváril sa dôstojne, akoby to boli vraveli dakomu inému.

Len čo susedia odišli, vytiahol si z vrecka píšťalu a tuliti... tudliti... Rastlinky začali dvíhať stebielka a hlávky, akoby sa im nebolo nič stalo.

Kráľ si už blahorečil, že vyhral, a poslal po sedliaka:

- Niekto sa na tebe vyvŕšil a v noci ti všetky rastlinky vyhlušil. Skynožil ti celú záhradu. Ale ja ti dám bohatú náhradu, ak mi tých pár kameňov predáš. Keď sa ľudia dozvedia, že sú moje, prestanú myslieť na rozbroje.

- Výsosť, nemáte pravdu. Moje rastlinky sú krajšie ako kedykoľvek predtým.

Kráľ si zahryzol do pery:

- Žeby drábi neboli vykonali moje rozkazy?

A kráľ si zavolal ministrov na koberec. No len čo sa dopočul, že úbohí drábi celú noc tak dubasili po sedliakových oziminách, že teraz spia ako drevá, nezaváhal:

- Na druhú noc pošlite na políčko celú armádu!

Ráno vyšiel sedliak z búdy a čo videl? Božie dopustenie! Políčko bolo doslova zrovnané so zemou!

Susedia sa znova zlomyseľne uškŕňali:

- Ach, kmotre sedliače, keby ste boh predali tie pichliače, nebolo by vám teraz do plaču.

Ale sedliakovi nebolo do plaču, tváril sa povznesene, akoby to vraveli niekomu inému.

Len čo susedia odišli za svojimi vecami, sedliak si vytiahol zo záhrenia píšťalu a tuliti... tudliti... netreba smútiti... treba sa vzpružiti.

A oziminy sa začali dvíhať do pôvodnej krásy. Tuliti... tudliti... a obilie vypučalo dovysoka ako nikdy predtým.

Kráľ bol presvedčený, že vyhral. Chcel vidieť, ako sa sedliak zatvári teraz. Uvidíme, čo urobí ten bedár!

Len čo stál sedliak znova pred kráľom, počul:

- Si hlúpy, nevidíš, že ťa niekto nenávidí. Viem, že minulú noc ti niekto znivočil všetko obilie na koreni, že ti rozdupal všetky plodiny v záhrade. Nebuď tvrdohlavý, predaj mi tých pár kameňov. Keď sa ľudia dozvedia, že sú kráľove, prestanú robiť prieky.

- Výsosť, nemáte pravdu. Moje obilie je krajšie ako kedykoľvek predtým.

Kráľ si zahryzol do pery.

- Žeby drábi neboli vykonali moje príkazy?

A oboril sa na ministrov. No keď mu ministri oznámili, že vojaci všetko, čo sa dalo zjesť, zjedli a že sa nadžgali, div nepraskli, kráľ zostal ako vyjavený.

- V tom bude určite dajaké bosoráctvo! Musíte ho odhaliť a mne to hneď oznámiť! Máte na to tri dni a tri noci, inak vám od trestu nebude pomoci!

S kráľom sa neradno ťahať za prsty! Ministri sa začali ošívať a dlho si lámali hlavy, kým niečo vymysleli, aby neskončili svoje dni v žalári. Napokon jeden navrhol, aby sa postavili v noci na stráž k sedliakovej búde a dávali pozor, čo sa bude robiť.

- Skvelý nápad! - zvolal kráľ. - Udeľujem ministrovi drevenú medailu!

Ministri sa preobliekli za tulákov, skryli sa do vysokého obilia a vyvaľovali oči do tmy, či sa bude niečo diať.

Kráľ nezažmúril oka, a len čo sa rozvidnelo, zavolal ministrov.

- Och, výsosť! Ach, výsosť! Čo sme videli, presahuje ľudské pomysly!

- Vravte, lenivci, čo ste videli?

- Ten sedliak má čarovnú píšťalu! Len čo začal do nej dúchať a prstami preberať tuliti... tudliti... jeho slamená búda sa premenila na kráľovský palác!

- A čo bolo ďalej?

- Potom vyšla z paláca dievčina krajšia ako mesiac a žiarivejšia ako slnko! A on tuliti... tudliti... vraj sa netreba trápiti. Ona začala tancovať za zvukov jeho píšťaly a on si pritom spieval:



Krásna dievčina, ak ťa chce niekto mať,

sedem rokov musí na slnku a v daždi stáť!

Ak sedem rokov nevydrží na slnku a v daždi,

musí sa ťa vzdať navždy každý!



- A čo bolo potom?

- Potom prestal hrať a spievať a kráľovský palác sa vzápätí zmenil na slamenú búdu!

- Veď ja mu dám sedem rokov na slnku a v daždi! - zreval kráľ zasiahnutý do živého. - Ale najsamprv sa chcem na vlastné oči presvedčiť, či je tá dievčina naozaj taká krásna, ako vravíte!

Ďalšiu noc vyšiel na postriežku kráľ spolu s ministrami.

A hľa, sedliak vytiahol zo záhrenia píšťalu a tuliti... tudliti... Vtom sa slamená búda premenila na kráľovský palác. A tuliti... tudliti... zjavila sa krásna dievčina a začala tancovať podľa sedliakovej piesne.

Od jej krásy kráľ takmer osprostel.

- Och, to je krása! Tá musí byť mojou ženou!

A bez rozmýšľania zabúchal niekoľko ráz na dvere paláca.

Vtom však sedliak prestal hrať a palác sa premenil na slamenú búdu s dierou namiesto dverí. Kráľ bol strašne roztrpčený a musel sa vrátiť do svojho paláca s dlhým nosom. Ešte pred úsvitom poslal drába s fortieľom k sedliakovi:

- Máte sa hneď dostaviť ku kráľovi! Sedliak poslúchol:

- Výsosť, čo si želáte?

- Neželám si, ale prikazujem! Tvoja dcéra musí byť mojou ženou! Urobím z nej kráľovnú a z teba prvého ministra!

- Výsosť, je v tom malý háčik!



Kto chce moju dcéru mať,

sedem rokov musí na slnku a v daždi stáť!

Ak sedem rokov nevydrží na slnku a v daždi,

musí sa jej vzdať navždy každý!



Kráľ by bol najradšej nechal sedliaka sedem rokov na slnku a v daždi. Ale tak strašne túžil po krásnej dievčine, že iba pokrčil plecami a pomrvil perami:

- Dobre, vydržím sedem rokov na slnku a v daždi.

Na čas svojej neprítomnosti odovzdal vládu ministrom a presťahoval sa do sedliakovej búdy. Začal tvrdo pracovať, slnečný úpek mu spálil kožu, ale on lopotil na poli aj vtedy, keď sa Malo ako z putne.

Roky plynuli a úbohý kráľ sa už takmer nepoznával. Koža mu od slnka tak stmavla, že vyzeral, akoby bol vyšiel z hrnčiarovej pece.

Sedliak z času na čas vytiahol zo záhrenia píšťalu, a kým začal dúchať a preberať, povedal:

- Výsosť, toto si dobre zapamätajte!



Kto sa princeznej dotkne,

ten sa strašne potkne!

A kto pohne gambou,

ten odíde s hanbou!



A spustil svoj e tuliti... tudliti... Vtom sa slamená búda premenila na kráľovský palác. A tuliti... tudliti... zjavila sa dievčina krajšia ako mesiac a žiarivejšia ako slnko.

Kým tancovala, kráľ ju hltal očami. Musel sa nadľudsky premáhať, aby sa nerozbehol a neobjal ju. Musel si držať dlaňami ústa, aby nevykríkol: „Buď mojou ženou, budeš kráľovnou!" Láska ním zmietala, akoby skákal po žeravých uhlíkoch.

Prešlo šesť rokov, šesť mesiacov a šesť dní. Kráľ si robil veľké nádeje a šúchal si od radosti dlane.

Onedlho bude najkrajšia dievčina pod slnkom jeho nevestou! On sa vráti do svojho paláca a bude najblaženejším kráľom na svete!

Lenže náhoda chcela, že sedliak raz v noci vytiahol zo záhrenia svoju píšťalu, ale kráľa nevystríhal: „Kto sa princeznej dotkne, ten sa strašne potkne. A kto pohne gambou, ten odíde s hanbou!"

Len čo zaznelo tuliti... tudliti... kráľ sa neovládol, priskočil k dievčine, strhol ju do náručia a kričal:



Budeš moja, budeš moja,

hoc proti mne čerti broja!



Vtom sa zablýskalo a strašne zahrmelo, akoby sa peklo otvorilo.

Čo myslíte, koho držal kráľ v náručí? Koho objímal? Vysušenú trlicu!

- Výsosť, už ste zabudli, čo som vám povedal?



Kto sa jej dotkne,

strašne sa potkne!

A kto pohne gambou,

ten odíde s hanbou!



Kráľ tam div že neskamenel.

- Začnime znova, - prosil sedliaka.

- Nedbám, ak je taká vaša panská vôľa.

A sedliak za veľkej horúčavy začal:



Slnko, slnko, slniečko,

trpím pre krásne srdiečko!

Trpím z veľkej lásky

pre jej plavé vlásky!



A za hustého dažďa pokračoval:



Dažďu, dažďu, dáždičku,

trpím pre krásnu dievčičku!



Vzápätí vytiahol zo záhrenia píšťalu a spustil tuliti... tudliti... Vtom sa zjavila dievčina a začala tancovať tak ľúbezne a podmanivo, že ju kráľ hltal očami a čakal ticho ako myš na vreci, ale nadarmo.

Znova prešlo šesť rokov, šesť mesiacov a šesť dní. Kráľ preglgal slastné sliny a šúchal si od radosti dlane.

Ale náhoda chcela, že raz v noci sedliak znova vytiahol zo záhrenia píšťalu a tuliti... tudliti... zjavila sa krásna dievčina a tancovala tak ľúbezne ako nikdy predtým. Úbohý kráľ sa nezdržal, bežal jej v ústrety a strhol ju do náručia:



Dievčina čarovná,

budeš moja kráľovná!



A čo držal v náručí?

Len suchú trlicu!

- Ale, výsosť, výsosť!



Kto sa je] dotkne,

strašne sa potkne!



Kráľ div že neskamenel!

- Začnime znova, - prosil sedliaka.

- Nedbám, ak je taká vaša panská vôľa!

A sedliak začal:



Slnko, slnko, slniečko,

trpím pre krásne srdiečko!

Dažďu, dažďu, dáždičku,

trpím pre krásnu dievčičku!



Teraz si už kráľ dával dobrý pozor. Veď do siedmich rokov chýbal už iba deň. Iba deň a bude mať najkrajšiu dievčinu pod slnkom.

Lenže čo sa medzičasom nestalo? Ministri a ľud pokladali kráľa za blázna, zabudli naňho a kráľovskú korunu nastokli v horlivosti na hlavu jeho najbližšieho príbuzného.

Keď sa kráľ s nevestou pod pazuchou ukázal v kráľovskom paláci, zastavili ho vojaci:

- Stať, ani krok!

- Som kráľ! Zavolajte mojich ministrov!

- Akých ministrov? Ktorých ministrov?

Starí ministri už pomreli a ministri nového kráľa s posmechom odbili.

Kráľ sa obrátil na ľud:

- Čože? Vy nepoznáte svojho kráľa?

Ľud sa mu smial do očí a nepočúval ho.

Čo mal úbohý kráľ robiť? Vrátil sa k sedliakovi na políčko. Ale namiesto slamenej búdy tam stál palác, ktorý sa vyrovnal kráľovskému. Kráľ vykročil po schodoch, ale namiesto sedliaka mu vyšiel v ústrety vznešený starček s obrovskou bielou bradou. Bol to sám veľký čarodejník Tulito Tudlitino.

- Nestrácaj nádej, - povzbudzoval ho.

Vzal ho za ruku a odviedol ho do nádhernej komnaty, v ktorej stál krčah s vodou.

Veľký čarodejník Tudlitino chytil krčah za uchá a všetku vodu vylial kráľovi na hlavu. Čo bolo potom? Kráľ, ktorý medzičasom veľmi ostarel, odrazu omladol o dvadsať rokov.

Vtedy čarodejník Tulito Tudlitino povedal:

- Vykloň sa z tamtoho obloka, zapískaj na tejto píšťale a uvidíš!

Kráľ sa vyklonil, začal pískať tuliti... tudliti... a odrazu sa začalo vynárať zo zeme obrovské vojsko, a to vojsko zaplavilo celú šíru rovinu aj okolité pahorky.

Nato vypukla vojna, a kým vojaci dolu na rovine bojovali, kráľ hore na kopci pískal tuliti... tudliti... a neprestal pískať, kým sa vojna víťazne neskončila.

Potom sa vrátil ako víťaz do paláca a všetkým odpustil. Dal pripraviť nádhernú hostinu. Bolo tam toľko jedál a vína, že si na to ešte dnes každý zaspomína. Všetci jedli a pili a krížom slamky nepreložili.

A keď už nebolo čo jesť, vykríkol ktosi:

Kráľ sa zabáva a my musíme chodiť bosí!