Holič s chvostom

Holič s chvostom (Rozprávka)
Bol raz jeden holič, a ten holil iba bedárov. Starou hrdzavou britvou im zdieral kožu z tváre. Neraz sa mu britva šmykla a zarezala bedárovi do živého tak, že mu zostala na tvári naveky hlboká jazva. A keď sa bedári ponosovali, holič všetko obrátil na žart:

- Čo jajkáte? Za groš vás oholím a ešte vám aj urobím pekné znamienko! Jedno krásne znamienko je krajšie ako sto škaredých bradavíc!

Zákazníci sa smiali a odchádzali spokojní s tvárou zaprášenou pavučinami proti krvácaniu.

Keď nemal koho holiť, strhol z klinca gitaru, sadol si na prah holičstva, začal preberať a spievať:



Jeden má rád štíhlu, druhý rovnú,

ja by som chcel cisárovná.

Jeden má rád krásnu, druhý čarovnú,

ja by som chcel kráľovnú.

Jeden má rád milú, druhý ľúbeznú,

ja by som chcel...



Odrazu prestal hrať a spievať, akoby uťal. Zákazníci sa ho pýtali:

- Koho by si chcel?

- Koho by som chcel? Hádajte!

Raz prechádzal popred holičský krám sám kráľ a počul holiča:



Jeden má rád milú, druhý ľúbeznú,

ja by som chcel...



- Čo by si chcel, holič? - opýtal sa kráľ.

- Výsosť, darmo budem vravieť, aj tak to nedostanem.

- Len si povedz, čo by si chcel!

- Ak vám to poviem, výsosť, príde aj vám na to chuť.

- Tak len von s tým!



Jeden má rad surový, druhý varený,

tretí by rád pečený, štvrtý smažený!

Ja by som chcel chvost

dlhý ako most!



Kráľ sa schuti zasmial.

- Nože mi to zaspievaj, holič, ešte raz!

A holič zanôtil:



Jeden má rád krásnu, druhý čarovnú,

ja by som chcel kráľovnú.

Jeden má rád milú, druhý ľúbeznú,

ja by som chcel princeznú...



- Tak ty by si chcel princeznú? Ale ešte radšej by si mal chvost, však? Čo chceš, to dostaneš! Drábi, hoďte ho do temnice, nech prestane myslieť na daromnice!

A drábi holiča tuho zviazali a hodili do temnice.

Potom kráľ prikázal, aby odsekli koňovi chvost a pripravili kotol s vriacou smolou.

- Chcel si chvost, budeš ho mať!

A kráľ vlastnoručne namočil konček chvosta do vriacej smoly a prilepil ho holičovi tam, kde chvost zvyčajne býva.

Holič nepovedal ani jaj, ani joj, akoby ho vriaca smola vôbec nepálila. Práve naopak! Kým si natiahol nohavice, obrátil sa chrbtom ku kráľovi, dvihol chvost ako most, zašvihal ním skrutom ako lieskovým prútom, ako to robia kone pred výskokom, a sklonil sa až po zem.

- Ďakujem, výsosť! - povedal veselo a skryl si chvost do nohavíc.

- Nie! Nesmieš si ho skrývať! Musí sa ti za pätami kývať! - nariadil mu kráľ.

Natrhli mu vzadu nohavice a chvost vytiahli, aby bol každému na očiach.

Ľudia behali za holičom, smiali sa, pískali a ziapali:



To je čudo, to je krása,

holič s chvostom natriasa sa!



A holič už nemusel holiť hrdzavou britvou, nezarezal nikomu do brady, stačilo mu iba chvostom švihať a chlpy stínať, ba chvostom stieral aj mydlovú penu. Vďaka chvostu zákazníkov veľmi rýchlo oholil, potom strhol z klinca gitaru, sadol si na prah a začal preberať na strunách a spievať:



Mám chvost ostrý ako britva,

holenie už nie je pitva.

Hrám si pieseň ľúbeznú

a čakám len na...



Vtom prestal hrať a spievať, akoby uťal.

Zákazníci sa ho pýtali:

- Na čo čakáš, holič?

- Viem, ale nepoviem...

Náhodou zasa prechádzal popred holičstvo sám kráľ a počul ho, ako si spieva: „A čakám len na..."

- Na čo čakáš, holič? - opýtal sa kráľ.

Holič začal brnkať na gitare brnk, brnk...

- Na čo čakáš? Chcem to vedieť!

- Čakám, čo uvidím, brnk, brnk...

- Nebuď bezočivý!

Drábi, dajte mu sto palíc pod chvost! Drábi priskočili, že ho chytia, aby vykonali kráľov príkaz. Ale holič začal švihať chvostom a vyhadzovať zadkom, že priam iskry lietali. Úbohí drábi sa váľali po zemi a revali:

- No počkaj, naničhodník!

Ale vtom zasiahol chvost kráľa, až sa mu zaiskrilo v očiach.

- Jaj, jaj!

Zosmiešnený kráľ utŕžil niekoľko kopancov a musel sa vrátiť poslepiačky a krívajúc do paláca. A drábi geckali za ním.

- Výsosť, čo ste to urobili? - osmelil sa minister. - Teraz, keď má holič chvost, vie nielen švihať, ale aj kopať. Má nás v hrsti a doláme nám všetky prsty! Jaj, jaj!

Kráľ sa zadumal:

- Čo keby som si prihlobil ja dva také chvosty? Bol by som mocnejší a na slávnosti by som ho pred celým dvorom vyviedol na posmech.

A hneď dal odťať naj ohnivejším žrebcom dva chvosty, namočil ich do vriacej smoly a prilepil si ich tam, kde telo stráca slušné meno. Vriaca smola ho však tak popálila, že od bolesti začal skákať a vrieskať a posielal holiča do horúceho pekla. Chvosty však kráľovi neprirástli a na chúlostivom mieste mu zostali dve veľké jazvy.

Keď sa to stalo, holič vymyslel ďalšiu pesničku:



Kráľ chcel dva chvosty,

jedného nemal dosti!

Každý chvost neprinesie šťastie,

kto chce dva, jazva mu rastie!



Ľudia vrteli hlavami:

- Ten holič sa nám tuším zbláznil!

Kráľ medzitým sršal hnevom. Chcel sa na holičovi vyvŕšiť. Ale musel sa krotiť. Kto sa bude ťahať za chvost s diablom? Čakal na príležitosť, aby mohol strestať holičovu opovážlivosť.

Jeden z ministrov mu pošepol:

- Výsosť, ten diabol nie je z našej krajiny! Vyžeňme ho a budeme mať pokoj.

- Ale ako ho vyhnať?

- To je jednoduché! Nedajme mu kúska chleba, kvapky vody!

Napokon odíde sám, ak nebude chcieť umrieť hladom, smädom a chladom.

- Skvelý nápad!

A kráľ hneď vydal rozkaz:

- Každý, kto dá holičovi kúsok chleba, kvapku vody, bude o hlavu kratší!

Holič zatvoril krám a s gitarou cez plece predstúpil pred kráľa:

- Opúšťam túto krajinu, lebo nechcem dráždiť kráľovskú rodinu. Prosím o poslednú milosť.

- Akú?

- Posledný raz chcem zahrať a zaspievať pesničku pred Vašou výsosťou a pred celým kráľovským dvorom.

- Dobre.

Holič si naladil gitaru, prečistil hrdlo a spustil:



Jeden má rád milú, druhý ľúbeznú,

ja by som chcel princeznú...



- Mamľas, strať sa mi z očí!

Holič sa obrátil kráľovi chrbtom, dvihol chvost ako most, zašvihal ním, ako to robia kone, keď sa chcú odraziť na dlhý skok, sklonil sa až po zem a zmizol.

- Dážď predo mnou a víchor za mnou!

Kráľ iba úchytkom zazrel, ako ozlomkrky fujazdí preč.

A dlho potom sa nikto nedozvedel, aký osud holiča stihol.

Lenže kráľ mal dcéru a chcel ju dobre vydať.

- Dcéra moja, vieš, kto ťa chce pojať za ženu? Francúzsky kráľovič, španielsky kráľovič, portugalský kráľovič. Všetci požiadali o tvoju ruku a čakajú na odpoveď.

- Otecko, koho si vezmem, ten musí mať čakanku.

- A kde je tá čakanka? - Tu!

Princezná vytiahla z vrecka koreň čiernej čakanky.

- Keď bude pri mne ten, ktorý má byť mojím mužom, čakanka odrazu vypučí a rozkvitne. Dala mi ju istá víla. Vravela: „Ak sa vydáš za iného, budeš nešťastná!"

„Dar víly nemôže byť zlý," pomyslel si kráľ.

A pozval troch kráľovičov na vohľady, aby sa presvedčil, ktorému čakanka vykvitne.

Prvý prišiel francúzsky kráľovič. Márnomyseľne a pyšne začal:

- Princezná, vytiahnite čakanku, nech mi čím skôr vykvitne!

Koreň čakanky však zostal naďalej čierny.

Francúzsky kráľovič sa ho neveriacky dotkol, obzeral ho a ohrieval teplom svojej dlane, ale darmo, čakanka nevypučala a nevykvitla. Ba čím väčšmi ju mädlil, tým bola tmavšia. Keď videl, že je po jeho nádejach, obrýkol sa na kráľa:

- Urobili ste to náročky, aby ste ma zahanbili! To obanujete!

A odišiel bez pozdravu.

Druhý predstúpil španielsky kráľovič. Náramne sa pred princeznou vykrúcal, klaňal a zaliečal:

- Princezná, páčilo by sa vám, keby to veľké šťastie postihlo mňa?

- Páčilo, keby vám šťastie žičilo.

A vytiahla z vrecka koreň čakanky.

Kráľovič ju hladkal, nežne šúchal dlaňou. Bol však pokorený a zahanbený, lebo čakanka ani jemu nerozkvitla. Ba čo viac, čím tuhšie ju stískal a hladkal, tým bola škaredšia.

- To ste urobili naschvál, aby ste ma zahanbili! Prisahám, že to oľutujete!

A odišiel nasrdený a nadutý ako moriak.

Posledný predstúpil portugalský kráľovič. Nakrkošil sa ako kohút, keď videl, že jeho sokovia dostali košom. Myslel si, že on je ten vyvolený, a od pýchy nevládal slovka pretiecť. Čakal, kým princezná vytiahne z vrecka čakanku. Bol presvedčený, že práve jemu zakvitne.

Ale čakanka zostala práve taká tmavá ako predtým.

- Urobili ste mi to náročky, aby ste ma pred všetkými vysmiali. Výsosť, prisahám, toto mi draho zaplatíte!

A aj on odišiel bez pozdravu.

Urazení kráľoviči sa spojili a vyhlásili vojnu úbohému kráľovi, aby sa mu pomstili.

V prvých bojoch trom ohrdeným kráľovičom šťastie žičilo.

Bojovali traja proti jednému, ktorý sa nestihol vyzbrojiť. Kráľ musel z boja zutekať na koni, aby si ratoval holý život.

- Och, keby tu bol holič! - zvolal.

Výsosť, veď holič bol pred kráľovskou bránou! Prišiel ako-vojak, chcel vám pomôcť, ale drábi ho nevpustili, a tak radšej odišiel, aby mu neodsekli chvost.

- To je nešťastie! A to všetko pre jednu prekliatu čakanku! Daj ju sem, hodím ju do hradnej priekopy!

Princezná vytiahla čakanku z vrecka a podala ju s plačom kráľovi.

- Výsosť, vy chcete odhodiť moje šťastie?

- Odhodil by som aj teba, príčina môjho nešťastia!

Kráľ zúril ako besný. Otvoril oblok a vyhodil čakanku takým šmahom, že prudší si neviete predstaviť.

- A znova do vojny! Nech zaznejú surmity a vypochoduje vojsko! Osedlajte mi najrýchlejšieho koňa. Musím zvíťaziť!

Len čo vyhodil čakanku, pocítil, ako mu spadla ťarcha z pliec.

Vtom vošiel minister:

- Výsosť, výsosť! Čakanka rozkvitla! Padla na hlavu istému človeku, ktorý náhodou prechádzal popod váš oblok! Len čo ju zdvihol zo zeme, v ruke mu rozkvitla! To je dobré znamenie! Šťastie sa obracia!

- Kto to len môže byť? Priveďte mi ho sem! To bude určite kráľ!

Horkýže kráľ! Bol to sám holič s chvostom. Predstúpil pred kráľa s gitarou cez plece a s rozkvitnutou belasou čakankou v ruke.

Skôr ako mohol oťapený kráľ vyriecť slovo, holič začal preberať na gitare a spievať:



Jeden ho chce varený, druhý smažený,

tretí ho chce dusený, štvrtý údený!

Jeden má rad krásnu, druhý ľúbeznú,

ja by som chcel princeznú...



- Ak nie som kráľovič, tak som princ a môžem sa priženiť na kráľovský dvor. A ukážem vám, čoho je schopný hosť, ktorý má taký zázračný chvost!

Kráľ sa nemohol vynačudovať. Holiča postavil na čelo svojho vojska. Iba teraz každý otváral oči! S chvostom vo vzduchu a s gitarou v rukách, lebo inú zbraň nechcel, bojoval holič ako lev. Traja kráľoviči ozlomkrky upaľovali z bojiska, zanechávajúc za sebou kopy mŕtvych.

A keď sa víťazné vojsko vrátilo, na jeho čele kráčal holič-princ s povievajúcim chvostom a s gitarou cez plece.

Hral a spieval:



Jednému chutí varené, druhému údené!

Princeznino srdce je mi súdené!



Princeznej sa však mládenec s chvostom nepozdával. Bridil sa jej, bála sa ho a za nič na svete sa zaňho nechcela vydať. Kto by chcel muža s chvostom?

Predstavte si, ako kráľ zúril. Ani nečudo! Mnoho vytrpel pre jej rozmary a pre jej čakanku.

- A prečo ho nechceš, dcérka? Je predsa princ a mladý!

- Nevidíte, že má chvost?

- To je maličkosť, - odvetil princ. - Dám si ho odťať!

Ale to sa ľahko povie! Chvost sa nedal ani odťať, ani odtrhnúť. V kráľovskom paláci nastalo hotové peklo. Kráľ ziapal na princeznú a princ spieval od rána do večera:



Jeden má rád krásnu, druhý váženú,

iba princeznú chcem za ženu...



Ale princezná ho nechcela, vo dne v noci plakala, trápila sa, nejedia a za nič na svete nechcela mladoženícha s chvostom.

Potom prišla jedna starenka a chcela sa s ňou pozhovárať.

- Poznáš ma?

- Nikdy som vás nevidela, starenka.

- Naozaj ma nepoznáš?

Vtom sa starenka premenila na vílu Slnečnicu.

- Och, moja dobrá víla! Už viem: tá čakanka bola od teba! A hodila sa jej do náručia s plačom:

- Maj zľutovanie, dobrá víla! Zachráň ma! Princa s chvostom nechcem! Radšej umriem!

- Neumieraj, dcérka! Všetko sa na dobré obráti!

Starenka jej povedala, čo jej povedať mala, a už jej nebolo.

A princezná celá uveličená zašla za kráľom a za svojím ženíchom.

- Výsosť, vezmite do ruky kvitnúcu čakanku! Vy ste prilepili princovi chvost, vy ho musíte aj odlepiť!

A naozaj! Postupne, ako kráľ odtŕhal okvetné lístočky z čakanky, princov chvost sa skracoval a skracoval. Keď kráľ odtrhol posledný lístok, chvost zmizol celkom a navždy. A hoci si šla princezná oči vyočiť, nezostalo po ňom ani stopy.



Princezná a princ sa vzali

a mali kŕdeľ detí,

ani si nevšimli,

ako ten čas letí.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10222-holic-s-chvostom/