Zóny pre každého študenta

Čierne vajíčko

Čierne vajíčko (Rozprávka)

Bola raz jedna chudobná žena, a tá musela chodiť po žobraní.

Všetko, čo vyžobrala, rozdelila: polovičku sebe - polovičku svojej sliepočke.

Raz na úsvite zoskočila sliepočka z koša a začala kotkodákať, lebo zniesla vajíčko. Žobrácka ho predala za pätáčik a kúpila krajec chleba. Korku dala sliepke a striedku zjedla sama. Potom šla znova po žobraní.

Ale prišiel neúrodný rok a žobrácka sa vrátila domov s prázdnou kapsou.

- Ach, sliepočka moja, dnes budeme mať prázdny hrvoľ!

- To nič, to nič. Zajtra sa najeme.

Na druhý deň zoskočila sliepka z koša a začala kotkodákať. Namiesto jedného zniesla dve vajíčka: jedno biele - druhé čierne.

Žobráčka vyšla na trh, aby ich predala. Biele kúpili hneď. Čierne však predať nemohla, lebo nikto neveril, že je slepačie. Žobráčka kúpila ako zvyčajne krajec chleba a vrátila sa domov.

- Ach, sliepočka moja, čierne vajíčko nikto nechce!

- Odneste ho kráľovi. Žobráčka odniesla vajíčko kráľovi.

- Aké je to vajce?

- Slepačie, výsosť, slepačie.

- Čo zaň chceš?

- Dajte, koľko vám vraví srdce.

- Tu máš sto lír.

Žobráčka myslela, že je bohatšia ako sám kráľ.

Práve v tom čase kráľovná podsypala kvočku a medzi biele vajíčka položila aj to čierne. Ale kvočka ho nevysedela.

Kráľ si dal zavolať žobrácku:

- To vajce bolo sprdkavené!

- Výsosť, to je vylúčené! Sliepka ho zniesla v ten istý deň, ako ste ho kúpili.

- Tak prečo sa nevyliahlo?

- Musí ho vysedieť kráľovná.

Kráľ sa zamračil na takú trúfalosť. Ale zvedavá kráľovná povedala:

- Dobre, vysedím ho!

A dala si vajíčko do záňadria. Po dvadsiatich dňoch pocítila, že škrupinka sa preborila. Vyliahlo sa krásne biele kuriatko.

- Výsosť, výsosť, urobte mi vínovú polievku! - zapišťalo kuriatko.

- Si sliepočka, alebo kohútik?

- Výsosť, som kohútik.

- Zakikiríkaj!

- Kikirikí!

Naozaj to bol kohútik. A svojím kikiríkaním rozveseľoval celý kráľovský dvor. No čím bol väčší, tým bol bezočivejší. Pri obede zobkal kráľovi a kráľovnej z tanierika, hrabal sa v miskách ministrov, ktorí si netrúfali povedať: „Heš, potvora!" lebo sa báli kráľa.

Kohútik sa ponevieral po kráľovských komnatách. Čupol si, kde chcel, a na všetkom nechával slepačince. A celý deň vrieskal:

- Kikirikí! Kikirikí!

Jeho kikiríkame zaliehalo všetkým v ušiach. Citlivé dvorné dámy ohŕňali nos a strašne sa rozhorčovali.

Raz si kráľovná dala ušiť prekrásne nové šaty, ktoré stáli vrecko dukátov. Keď si ich chcela obliecť, boli celé od slepačincov.

Kráľovná zúrila ako nikdy predtým:

- Potvorský kohútik! Teraz ti to ešte prepáčim. Ale ak sa to zopakuje, máš sa na čo tešiť!

A rozkázala si u najlepšej krajčírky ešte krajšie šaty. Krajčírka do šiat vložila všetok svoj um. Šaty boli ako z rozprávky! Ale kohútik ich znova zašpinil.

Kráľovná sa tak nahnevala, že sa jej zatmelo pred očami:

- Potvorský kohútik! Teraz ti vykrútim krk! Zavolajte kuchára, nech mu brucho rozpára!

Kuchár pribehol s nožom v ruke.

- Z toho kohútika mi uvaríš tanier dobrej polievky!

V kuchyni odsekli kohútikovi hlavu, obarili ho horúcou vodou, ošklbali a hodili do hrnca. Len čo voda začala klokotať, kohútik zakikiríkal.

- Kikirikí!

Vyskočil z horúcej polievky, hoci mu odsekli hlavu.

Kuchár pribehol ku kráľovnej:

- Výsosť, kohútik vstal z mŕtvych!

Stal sa zázrak! Kohútik sa stal hrdinom. Všetci naňho s úctou pozerali a niektorí sa ho dokonca obávali. A on to v plnej miere využíval. Pri stole zobal kráľovi a kráľovnej z taniera ešte bezočivejšie ako predtým. Pazúrikmi sa hrabal v miskách ministrov, ktorí si netrúfali povedať: „Huš, potvora!" lebo sa báli kráľa. Nebolo miesta, kde by sa nebol učupil. Nečinom zabrýzgal dokonca prah kráľovskej komnaty. Dvorania museli šliapať po slepačincoch. Ale to nebolo všetko! Vrcholom jeho nespratnosti bolo, že vo dne v noci tak bezočivo kikiríkal, až všetkým zaliehalo v ušiach. Aj ľud sa už začal rozhorčovať a cedil pomedzi zuby:

- Bodaj ťa, ty pačmaga! Či ťa nikto nenaučí poriadku?

Raz sa kráľ podobral, že napíše priateľovi kráľovi. Vzal list čistučkého papiera, pero a kalamár. Napísal list a nechal ho na stolíku, aby atrament obschol. Prišiel kohútik a zanechal nečin práve na kráľovom podpise.

-Potvorský kohútik! Teraz ti to ešte prepáčim! Ale ak sa to zopakuje, tak si ma nežiadaj!

Kráľ napísal krasopisným písmom ďalší list a zasa ho nechal na stolíku, aby atrament obschol. Prišiel kohútik a vyšpinil sa práve tam, kde bol kráľov podpis.

Kráľovi sa zatmilo v očiach a povedal:

- Potvorský kohútik! Veď ti ja zrazím hrebienok! Zavolajte mi kuchára!

Kuchár pribehol.

- Upeč mi ho na rasci!

V kuchyni mu odsekli hlavu a napichli ho na ražeň.

Nadišiel čas obeda a kuchár priniesol pečeného kohútika na lopári. Jeho výsosť kráľ začal deliť: kráľovnej stehno, princeznej krídla, kráľovičovi srdce a zúzik, ministrovi trtáč. Pre seba si nechal krk, hlavu s hrebeňom a hrvoľ s hlasivkami.

Len čo dojedol, zo žalúdka mu zaškriekalo:

- Kikirikí!

Iba teraz nastalo všeobecné zdesenie! Kráľ dal zvolať poradu.

Jeden minister povedal:

- Bude treba rozrezať kráľovi žalúdok! Kto sa na to podoberie?

Nemohli dlho otáľať, lebo kohútik v kráľovom bruchu neprestával kikiríkať.

- Zavolajte mi žobrácku! - prikázal kráľ, ktorého prekvapil taký hlúpy nápad.

Nebolo ju treba zháňať, lebo sama prišla do kráľovského paláca prosiť o almužnu.

- Čertovská striga! Aké čary si to porobila s tým čiernym vajcom? Zjedol som kohútovi hlavu a on mi teraz kikiríka zo žalúdka! Ak ešte raz zakikiríka, budeš dcérou smrti!

- Výsosť, dajte mi deň na rozmyslenie.

A vrátila sa domov.

- Ach, sliepočka moja! Kráľ si ma dal zavolať a povedal mi: „Zjedol som kohútovi hlavu a on mi teraz kikiríka v žalúdku!" Ak ešte raz zakikiríka, budem vraj dcérou smrti.

- Starenka moja, to je maličkosť! Zajtra si vezmeš trošku vtáčieho zobu a odvrátiš kráľovu zlobu. Povieš mu:



Cip, cip, cipuška,

nasypem ti zrniečka!



Keď kohútik počuje tvoj hlas, vyskočí zo žalúdka.

Ako sliepočka povedala, tak sa stalo.

Na kráľovskom dvore sa nevedeli vynačudovať. Kohútikovi stúpla sláva do hlavy a správal sa ešte bezočivejšie ako kedykoľvek predtým.

Raz na úsvite sa znova ohlásil:

- Kikirikí! Výsosť, chcem zrno!

- Dajte mu zrno!

Na druhý deň sa ohlásil znova:

- Výsosť, chcem sliepku, kikirikí!

Tak mu postupne priviedli na kráľovský dvor tucet sliepok.

Ale ani to mu nestačilo a znova zakikiríkal:

- Kikirikí! Výsosť, chcem zlaté ostrohy!

- Dajte mu zlaté ostrohy!

Z kohútika vyrástol riadny kohút. V zlatých ostrohách sa pyšnil ako páv a zobal všetko, čo mu prišlo pod zobák.

A ďalší deň na úsvite znova:

- Kikirikí! Výsosť, chcem dvojitý zlatý hrebeň!

- Dajte mu dvojitý zlatý hrebeň!

Kráľa to už prestávalo baviť. Ale kohút v zlatých ostrohách, s dvojitým hrebeňom sa ďalej nadúval a zobal všetko, na čo naďabil.

- Kikirikí! Výsosť, chcem polovicu kráľovstva! Mám predsa korunu ako vy!

Kráľa napokon prešla trpezlivosť:

- Zbavte ma toho nespratného kohútiska!

Zbaviť, zbaviť, ale ako to spraviť? Zabíjať ho bolo zbytočné. Vždy vstal z mŕtvych. Odviezť ho niekam ďaleko neviedlo k ničomu. Aj tak by prišiel späť, keby už z polí všetko vyzobal. Správať sa k nemu podobrotky? Vždy sa vysmial: „Kikirikí!" Zúfalý kráľ si znova zavolal žobráčku:

- Ak ma hneď nezbavíš toho kohúta, hlava ti zletí do kúta!

- Výsosť, dajte mi deň na rozmyslenie.

A vrátila sa domov.

- Ach, sliepočka moja, kráľ si ma predvolal a povedal: „Ak ma hneď nezbavíš toho kohúta, hlava ti zletí do kúta!" Poraď mi, čo mu mám povedať?

-Povedz mu: „Výsosť, vy nemáte deti, prijmite ho za syna a prestane myslieť na šeplety!"

Kráľ bol pritlačený k múru a rozhodol sa prijať kohútika za svojho. Ale ani to veľmi nepomohlo.

So všetkými sliepkami, ktoré si kohútik vykikiríkal, stal sa z kráľovského dvora kurín. Kráľ, kráľovná, ministri, dvorné dámy, služobníctvo, všetci boli od hlavy po päty zabrýzganí slepačincami. Palác takisto, takže kade chodili, kĺzali sa, šmýkali a padali. Od kikiríkania a kotkodákania nebolo počuť ľudského hlasu.

Ľud klial so stisnutými zubami:

- Bodaj ťa, aby ťa aj so sliepkami!

-Počuj, striga, - povedal kráľ žobráčke. - Ak mi do zajtra nevymetieš stadiaľto tie sliepky a kohúta, odletí ti hlava do kúta!

- Výsosť, to zmôže iba víla Morgana. Pošlite po ňu.

Kráľ poslal po vílu Morganu. Víla odpovedala:

- Kto chce pokoj mat, musí bojovať!

A tak aj sám kráľ musel vyjsť do boja.

- Výsosť, kým sa kohút nezmení na človeka, nebudete mať pokoja.

- Ale čo potrebujem na to, aby sa z kohúta stal človek ako ja?

- Tri druhy zrna. Vyhrabte vlastnými rukami tri jamky a do každej nasypte iné zrniečka. Najprv ich však musíte zasiať, potom zožať a vymlátiť tak, aby sa prvé s druhým a druhé s tretím nepomiešalo. A potom odriekajte:

Kač, kač, kačena,

nasypem ti jačmeňa!

A posypte zem týmto zrnom. A keď už bude všetko vyzobané, povedzte:


Jedno predám, druhé zjem,

kohútovi nepoviem!


Potom posypte zem druhým zrnom. A keď už bude všetko vyzobané, povedzte:

Cip, cip, cipuska,

nasypem ti zrniečka!


A potom posypte zem tretím zrnom.

Kráľ sa pokúsil vykonať všetko do bodky. A keď dopovedal, skapala polovica sliepok.


Cip, cip, cipuska,

nasypem ti zrniečka!

Keď to dopovedal, skapala druhá polovica sliepok.

Cip, cip, cipuska,

nasypem ti zrniečka!

A keď dopovedal, kohút začal zobať. Len čo zhltol posledné zrniečko, natiahol krk a zakikiríkal: Kikirikí! Na pántiky!

Div divúci! Krídla sa mu zmenili na ruky a pred kráľom stál vysoký a krásny mládenec. Z kohúta mu však zostal hrebeň a ostrohy.

Na tom však nezáležalo.

Kráľ povedal ľuďom:

- Nemal som deti a tento mládenec bude kráľovičom. Vzdajte mu príslušnú úctu.

- Nech žije kráľovič! Nech žije kráľov syn! Ale popod fúzy si všetci hundrali:

- Uvidíme! Kto sa narodí ako kohút, musí kikiríkať!

O niekoľko mesiacov kráľovič osmutnel. Chcel byť sám a s nikým sa nezhováral.

- Čo ti je, syn môj?

- Nič, výsosť!

Hanbil sa priznať, že má strašnú chuť kikiríkať.

Zvolali dvorných mastičkárov, zavolali naj chýrnejších lekárov z celej krajiny. Ale nikto ničomu nerozumel.

- Možno kráľovič potrebuje ženu.

- Nechcem ženu!

- Čo teda chceš? Nech je to čokoľvek, vo všetkom ti vyhovieme.

- Keby ste vedeli, ako rád by som si s chuťou zakikiríkal.

Museli mu vyhovieť, a tak kráľovič celý deň veselo kikiríkal.

Aby nekikiríkal, museli mu odseknúť hrebienok. A ľud si vravel:



Kto sa zo sliepky narodí,

musí sa hrabať na hnoji!



Po niekoľkých mesiacoch kráľovič osmutnel ešte väčšmi. Chcel byť sám a s nikým slovka nepreriekol.

- Čo ti je, syn môj?

- Nič, výsosť!

Hanbil sa priznať, že by sa najradšej hrabal v hnoji. Ale veľmi sa mu žiadalo vyskočiť na dvor pohrabať si.

Znova vyhľadali chýrnych lekárov, ale nikto ničomu nerozumel.

- Možno sa chceš oženiť.

- Nechcem sa oženiť!

- Čo teda chceš? Čokoľvek chceš, vo všetkom ti vyhovieme.

- Och, priatelia moji, najradšej by som sa hrabal v hnoji.

A museli mu vyhovieť.

Prestal hrabať, až keď mu odsekli ostrohy. Nadišiel čas, aby sa oženil.

- Syn môj, vzal by si si anglickú princeznú?

- Výsosť, ak sa mám oženiť najradšej by som si vzal anglickú sliepočku.

A tak boli zasa na začiatku.

Kráľ mal mrchavú náladu. Vytiahol šablu z pošvy a odsekol kráľovičovi hlavu.

Ale namiesto ľudskej krvi vystrekla krv slepačia!

Ešte šťastie, že v tej chvíli pribehla žobráčka:

- Výsosť, rozprávka sa končí!

Zdvihla zo zeme kráľovičovu hlavu, naslinila ju, priložila na krk a kráľovič ožil.

Bol to veselý a krásny šuhaj, a preto sa hneď oženil, ťuhaj, s anglickou princeznou. Teraz majú detí plný kráľovský dvor. Ale ani jedno nekikiríka ani nekotkodáka.

A princ navždy kikiríkame zložil,

lebo mu ľudská krv prenikla do žíl!

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10223-cierne-vajicko/