Vápenárov somárik

Vápenárov somárik (Rozprávka)
Bol raz jeden vápenár, a ten mal vychudnutého somárika, na ktorom rozvážal ľuďom vrecia s vápnom, aby si mohli
vybieliť domy. Somárik bol veľmi vychudnutý, vypĺznutý, namiesto chvosta mal iba kýptik, ba čo viac, telo mal samá odrenina a mokvajúca rana a držal sa na nohách už iba zázrakom.

Raz sa stalo, že kráľ musel vyslať k susednému kráľovi takého rýchleho posla, čo by mu do večera priniesol spiatočnú odpoveď. Kráľovskí poslovia povedali:

- Výsosť, to je vylúčené! Niet na svete koňa, ktorý by prebehol tam a späť za jediný deň. Veď ani víchor tak rýchlo nepreletí!

Kráľ dal vybubnovať po celom kráľovstve:

- Kto mi prinesie odpoveď od rána do večera, dostane toľko zlata, koľko váži kôň, na ktorom tú vzdialenosť načas zdolá!

Ráno sa prihlásil vápenár. Priterigal sa rozkročmo na chrbte chudého a vypĺznutého somárika, s telom samá odrenina a mokvajúca rana, s kýptikom namiesto chvosta.

- Výsosť, som hotový vyraziť!

- Na tomto somárikovi?

- Veru na ňom.

- A čo ak sa do večera nevrátiš?

- Môžete mi odseknúť hlavu!

Kráľ mu odovzdal list a vápenár vyrazil.

Pred palácom sa tlačili zástupy ľudu, aby sa mohli zabaviť na nevídanom divadle. Úbohý somárik sa vliekol ako slimák, prepletal vychudnutými nožičkami a občas zastrihal ovisnutými ušami. Ľudia sa smiali do popuku nad tou biedou.

- Vápenár, o rok sa vrátiš, však?

- Vápenár, omína ťa hlava na krku, však?

Vápenár si posmešky nevšímal a doterigal sa na somárikovi až za mestskú bránu. Somárika ani raz nepopchol nohou.

- Vápenár, o rok sa vrátiš, však?

- Vápenár, zunovalo sa ti nosiť hlavu na krku?

Len čo somárik prekročil prah mestskej brány, vtedy vápenár - keď ho už nikto nemohol začuť - pošepol somárikovi do ucha:

Leť, tátoš, leť,

švihaj tam a späť!

Somárik zbystril uši, dvihol kýptik a upaľoval, akoby bičom plieskal!

Pred súmrakom vyšiel kráľ na terasu a vyzeral, či posol ešte neprichádza.

- Ak sa do večera nevráti, bude o hlavu kratší!

Pred palácom sa tlačili zástupy ľudí a zvedavo čakali, ako sa vápenár zhostí takej ťažkej úlohy.

Vtom začuli hlas:

Uhnite z cesty! Uhnite z cesty!

Nesiem čerstvé zvesti!

A naozaj! Vápenár sedel obkročmo na somárikovom chrbte a ten sa so sklonenou hlavou a s ovisnutými ušami vliekol na vychudnutých nožičkách, akoby už mlel z posledného a každú chvíľu sa mal od vysilenia zvaliť na zem.

- Výsosť, tu je odpoveď!

Kráľ sa začudoval, lebo na obálke bola čerstvá pečať susedného kráľa.

- Zajtra si príď po zlato.

- Budem tu ako na koni, prepáčte, na somárovi, výsosť! A zástupy divo burácali:

- Si chlapík, vápenár! Nech žije somár so samými odreninami! Teraz budeš mať toľko zlata, že môžeš vápenárstvo zavesiť na klinec!

A somárovi môžeš prihlobiť zlatý chvost a všetkého budeš mať do smrti dosť!

Ráno sa vápenár doterigal na somárikovi ku kráľovi:

- Výsosť, prišiel som si po svoje zlato!

- Dostaneš dvojnásobok, ak mi dáš somára.

- Výsosť, to zviera je mojím živobytím! Iba pre mňa sa umára!

- Dobre, - povedal mrzuto kráľ. - Naložte mu, čo mu patrí.

Kráľovský pokladník sa nazdal, že postačia dva-tri zlaté prúty.

- To je ako psovi mucha!

Tak museli priložiť na somárika ďalší zlatý prút, potom ďalší a ďalší. Ten najmocnejší byvol by sa bol zvalil pod takou obrovskou ťarchou. Somárik sa však tváril, akoby mu prikladali na chrbát vŕbové prútiky. Čím väčšmi prikladali, tým bol vrtkejší.

Minister pribehol ku kráľovi:

- Výsosť, nestačia všetky prúty z kráľovskej pokladnice!

Kráľ chcel vidieť ten zázrak na vlastné oči. Somárik mal na chrbte celú fúru a bol ešte čulejší ako predtým.

- Výsosť, všetko je málo!

Pridali ďalšie zlaté prúty a tehličky, ale čím viac prikladali, tým bol somárik vrtkejší.

- Už je toho viac než dosť! - povedal nasrdený kráľ. - Lebo ma prejde žičlivosť!

- Výsosť, tak sme sa nedohodli. Povedali ste: „Dostaneš toľko zlata, koľko unesie kôň, na ktorom zdoláš vzdialenosť!"

- Povedal som: „Dostaneš toľko, koľko unesie kôň, a nie somár!" Ak som ti toľko naložil, mal by si mi byť vďačný. Strať sa mi z očí, lebo ťa namojdušu...

- Keď vy takto, výsosť, radšej nechcem nič. Somárik môj, vráť to zlato, nestojí to za to!

Somárik sa striasol a všetko zlato popadalo na zem. Vápenár vyskočil obkročmo na somárika so slovami:

Leť, tátoš, leť,

prines odpoveď!

A somárik letel so zdvihnutými ušami, švihajúc kýptikom.

Kráľa však smrteľne urazila vápenárova hrdosť. Keď sa prebral z úžasu, zúril ako lev:

- Nebude mať ani zlaté prúty, ani somára!

A ľudia burácali:

- Vápenár, namiesto zlatých prútov si dostal prútom po chrbte! Cha, cha!

A kráľ poslal drábov do vápenárovej vápenice, aby hneď priviedli somára do kráľovských koniarní.

Po zuby ozbrojení drábi zastihli vápenára, keď nakladal vrecia s vápnom na vychudnutého somárika.

- Jeho výsosť žiada odretého somára!

- Kráľ môže žiadať aj môj život. Somárik je tamto. Odveďte ho. Keď sa drábi priblížili, somárik sa obrátil a drábov tak dokopal, že utekali kade ľahšie.

Keď kráľ videl, akí došklbaní a poožgieraní sa drábi vrátili, v očiach sa mu zatmelo a prikázal:

- Povedzte vapenárovi, že ak mi do hodiny nevystanoví svojho somára, nech sa rozlúči so životom!

Vápenár teda priviedol somára kráľovi:

- Výsosť, o rok a o deň sa uvidíme.

- Čo tým chceš povedať?

- Nič. O rok a o deň sa uvidíme.

A s rukami vo vreckách pokojne odišiel.

Kráľ si chcel vyskúšať somárikove prednosti. Prikázal, aby ho priviedli do kráľovskej záhrady. Drábi ho osedlali ako koňa a dali mu riadne zubadlá a uzdu.

Kráľ naňho vysadol a povedal:

- Leť, tátoš, leť!

Somárik vyletel ako šíp a prv ako by ste povedal krk, tri razy preletel všetkými alejami v záhrade.

Somárikove odreniny sa však kráľovi bridili.

Potom ho začali kŕmiť najlepším obrokom, ale somárik nepribral ani kilo a jazvy mu začali znova mokvať.

Kráľ zavolal koniara:

- Máš liek na odreniny a mokvajúce rany?

- Výsosť, o týždeň bude ako paripa!

Naozaj, o týždeň somárika už ani nepoznali. Stučnel, srsť sa mu blyšťala a po odreninách a ranách nebolo ani stopy.

Kráľ si myslel, že teraz môže na ňom jazdiť ako na koni. Prikázal, aby somárika osedlali. Celý kráľovský dvor, dvorné dámy, ministri, šašovia, všetci sa na koňoch museli prizerať slávnej prehliadke.

Zástupy ľudu sa tlačili pred palácom, aby vychutnali nádherné divadlo. Obrovský sprievod vychádzal pred palác a za ním na somárikovi sám kráľ.

Len čo však somárik vyšiel z brány, zaťal sa a nechcel sa pohnúť z miesta.

- Leť, tátoš, leť!

Čo leť? Kam leť? Darmo kráľ reval! Akoby hrach na stenu hádzal. Somárik sa zaprel nohami do zeme, natiahol krk, ale bol ako začarovaný. Darmo si šiel kráľ hrdlo vykričať:

- Leť, tátoš, leť!

A pritom popchýnal somárika ostrohami do slabín. Somárik sa ani nepohol z miesta. Napokon začal híkať, otvárať papuľu a čeriť zuby. A ľud burácal smiechom na veľkú kráľovu zlosť.

Na kráľov pokyn začali sluhovia kopať somárika do brucha, biť ho drúkmi po chrbte, pichať ho zo všetkých strán halapartňami. Ale somárik bol tvrdohlavý, odolával ako kameň sekere. Potom začal znova híkať a kýptikom chvosta mykať. Ak kráľ nechcel, aby sa mu ľud smial, musel zoskočiť zo sedla a od hanby sa skryl v paláci. A zo slávnostnej prehliadky nebolo nič.

Viete si predstaviť, ako kráľ zúril?

Medzitým sa chýr o somárikovi, ktorý letí rýchlejšie ako víchor, rozniesol po celom svete. Priateľsky naklonený susedný kráľ požiadal, aby mu ho na niekoľko dní požičali. Kráľ bol najprv v rozpakoch, ale potom mu ho poslal s odkazom, že to zviera - ký pes vie prečo - stratilo svoje prednosti a že sa stal z neho obyčajný zanovitý somár.

Susedný kráľ mu neveril a kráľova správa ho veľmi urazila. Aby pomstil urážku, zvolal vojsko a vypovedal susedovi vojnu.

Aj náš kráľ vyrazil so svojím vojskom proti útočníkovi. Začala sa neľútostná bitka, ale kráľ bol porazený a iba náhode mohol ďakovať, že sa živý a zdravý zachránil za hradbami svojho mesta. Keď vystupoval po schodoch do paláca, začul, ako somárik híka.

- Čo chce ten hlúpy somár?

- Už tri dni híka od rána do večera. Vo vojnových surmitách naňho všetci zabudli. Bol znova vychudnutý a vypĺznutý, samá odrenina a mokvajúca rana.

Vtom si kráľ spomenul na vápenárove slová: „Výsosť, o rok a o deň sa uvidíme!'' Veď práve vtedy, keď kráľa stihla porážka vinou somára, prešiel rok a deň.

Kráľ si dal predvolať vápenára.

- Prečo si povedal: „Výsosť, o rok a o deň sa uvidíme?"

- Pošepol mi to somárik.

- Vari ten somár rozpráva?

- Rozpráva, ale jeho reči rozumiem iba ja.

- Choď a vypočuj, čo hovorí!

Vápenár vošiel do koniarne a somárik hneď spustil:

- Iá, iá, iá, princezná bude moja!

- Výsosť, somárik povedal... - vápenár sa zháčil.

- Len povedz, čo hovorí!... Vlas na hlave ti neskrivím...

- Hovorí: „Ak mi kráľ dá dcéru, vyhrám mu vojnu!"

- Tak hovorí?

- Presne tak.

Kráľ bol veľmi prekvapený. Jedinú dcéru dať somárikovi, ktorý je samá mokvajúca rana a namiesto riadneho chvosta má iba kýptik? To je čudné! Ten somár je múdry!

- V tom sú určite dajaké čary! - zvolal kráľ.

A zvolal kráľovskú radu na poradu.

Radcovia kráľa vypočuli a s úžasom na seba pozreli. Nevedeli, čo majú kráľovi poradiť.

Napokon sa jeden osmelil:

- Výsosť, na vašom mieste by som súhlasil. Ale najprv počkajte, kým nám vyhrá vojnu.

Vápenár potom povedal somárikovi, že kráľ súhlasí. A somárik odpovedal:

- Iá, iá, iá, len teraz bude patália!

- Výsosť, somárik hovorí: „Najprv mi dá dcéru, potom mu vyhrám vojnu!"

Nepriateľ bol už pred bránami mesta a kráľ musel súhlasiť.

A somárik sa oženil s princeznou, ktorá si šla, chúďa, oči vyplakať, a povedala, že radšej umrie, ako by si mala vziať toho ošklivého somára.

- Výsosť, teraz uvidíte, čo sa stane, - povedal vápenár. - Zhromaždite vojsko a otvorte brány!

Vápenár vyskočil obkročmo na somárika, vytiahol paloš a zvolal:

Leť, tátoš, leť,

a nepriateľa zmeť!

Len čo somárik prvý raz zahíkal, nepriateľ sa tak naľakal, že začal ozlomkrky ustupovať. Somárik sa dal skákať to napravo, to naľavo, švihal kýptikom chvosta a kosil nepriateľa hlava-nehlava!

Let, tátoš, po pravom boku!

Vojaci za ním do útoku!

Rozpútal sa urputný boj a v ňom padol aj susedný kráľ, ktorý vojnu vypovedal.

- A kde je somár, vápenár?

- Výsosť, somárik padol v boji.

- Tým lepšie! - zvolala princezná. - Aspoň nemusím byť jeho ženou!

- Prineste mi jeho kožu! Bude visieť ako symbol nášho víťazstva a pripomínať nám prežitú hrôzu!

Na kráľov príkaz vyšli kráľovskí felčiari a našli somárika hore bruchom s vytrčenými kopytami medzi kopami mŕtvych nepriateľov.

Keď mu začali zdierať kožu z predných nôh, zjavili sa pod ňou dve ľudské nohy. Prsty na tých nohách sa tak hrôzostrašne hýbali, akoby chceli felčiarov schmatnúť.

Felčiari vzali nohy na plecia.

- Výsosť, v somárskej koži je živý človek! Netrúfali sme si zodrieť ju celú, aby sme mu neublížili.

Kráľ so sprievodom ministrov a dvoranov bežali na bojisko. Keď zazreli v koži ľudské nohy, chytro zavolali najchýrečnejších dvorných lekárov a chirurgov, aby človeka zo somárskej kože vyoperovali. Lenže ich nože si na tvrdej somárovej koži vyštrbili ostrie.

- Výsosť, - povedal vápenár, - tu pomôžu iba jemnejšie nástroje. Najvhodnejšie sú princeznine ruky. Ak hneď nezakročí ona, ten človek umrie!

Keďže išlo o múdreho somára, kráľ ani chvíľku neotáľal a hneď poslal po princeznú.

- Dcérka moja, len ty ho musíš vyoperovať z tej kože, inak neviem, čo s nami bude, bože!

Princeznej sa taká práca bridila, ale keď počula kráľovo horekovanie, chytila do jemných prštekov konček somárskej kože a potiahla! Vtom pocítila, že koža sa sama od seba odlupuje a ľudské telo z nej vykukuje. Posledný raz potiahla, ako vládala, a zo somárika nezostalo nič. Odrazu pred ňou stál krásny mládenec na strunistých nohách a otváral veľké vyjavené oči, akoby sa bol práve prebral z hlbokého spánku.

- Kto si?

Mládenec otvoril ústa, akoby chcel prehovoriť. Ale z úst mu vychádzalo iba iá... iá... iá... princezná musí byť moja! To híkanie bolo prekrásne. Ale galiba! Somárikov chvostík-kýptik trčal mládencovi tam, kde ho obyčajne somárici mávajú.

Takto ho odviedli do paláca. Všetci obdivovali jeho urastené telo, štíhlu postavu a krásnu tvár. Aká škoda, že namiesto rozprávania ustavične híkal a chvostom mykal!

- Čo budeme robiť, vápenár?

- Výsosť, sľúbili ste, že dostanem toľko zlata, koľko unesie kôň, na ktorom zdolám vzdialenosť. A ja som doteraz nedostal ani zrnko!

- Čo s tým máš ty spoločné?

- Osud si to žiada! Istá čarodejnica ho zakliala, premenila na somárika, aby sa pomstila za smrteľnú urážku. Prišla za mnou a povedala mi: „Chceš kúpiť tohto somárika? Predám ti ho, ak mi dáš zlatú mincu, ktorú nosíš vo vrecku. Neboj sa, neobanuješ. Keď sa naplní čas, vynesie ti tisíckrát viac!" A všetko mi vysvetlila. Ak nedostanem sľúbené zlato, nemôžem nikomu prezradiť, akým spôsobom môže kráľovič znova získať ľudský hlas. Lebo vedzte, že tento mládenec je z kráľovského rodu.

Kráľ odviedol vápenára do komnaty s kráľovským pokladom.

- Naber si, koľko chceš.

Vápenár si naložil na plecia viac ako somárik, odniesol si to poľahky domov a vrátil sa do paláca.

- Výsosť, teraz ste na rade vy. Musíte mu vlastnými rukami vytrhnúť ten kýpeť.

Kráľ si vyhrnul rukávy, chytil oboma rukami kýptik, ťahal, poťahoval, ale vytiahnuť nevládal. Potil sa, fučal ako kováčsky mech, ale z chvosta vytrhol iba zopár chlpov.

- Výsosť, musíte byľku pridať!

Kráľ ťahal, poťahoval, ale vytiahnuť nevládal.

Kráľovná, ministri a všetky dvorné dámy, ktoré sa prizerali, chytili sa za drieky, ťahali, poťahovali a kričali:

- Výsosť, do toho!

Kráľovič sa chcel tiež pripojiť, chcel zvolať: „Výsosť, do toho!" ale z úst mu vychádzalo iba iá... iá... iá... hijá.

Kráľ naposledy potiahol, kýptik vytiahol, až sa zvalil na zem.

- Ďakujem, výsosť! - zvolal kráľovič ľudským hlasom.

Somár môže iba vtedy híkať,

keď vládze chvostom mykať!

Princezná žasla nad tou zmenou,

rada sa stala jeho ženou.