Zóny pre každého študenta

Vlkolak

Vlkolak (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tí nemali detí. Vo dne v noci prosili boha, aby im požehnal aspoň jedno dieťatko, ktoré by ich na staré kolená potešilo. Ale nespoľahli sa iba na to, požiadali o radu aj dvorných lekárov.

- Výsosť, urobte toto, výsosť, urobte hento, - radil mastičkár.

Piluliek a mastičiek mali plné priečinky, ale na svet neprichádzali malinká ani malinký.

Bol krásny jarný deň, vrabce čvirikali ostopäť a drozdy ostošesť. Kráľovná si sadla pred palác a vyhrievala sa na slniečku. Vtom pricupkala k palácu starenka:

- Nadeľte mi, prosím!

Kráľovná bola taká lenivá, že sa jej lenilo začrieť rukou do vrecka.

- Nemám nič! Pánboh ti nadeľ!

Starenka šomrajúc odišla.

- Čo to povedala? - zaškaredila sa kráľovná.

- Výsosť, povedala, že jedného dňa to obanujete!

Kráľovná poslala za starenkou chyžnú, aby ju hneď priviedla. Ale starenka sa medzitým stratila za najbližším rohom.

O týždeň sa ohlásil v paláci cudzinec a chcel sa zhovárať s kráľom.

- Výsosť, mám medicínu, ktorá privedie kráľovnú do požehnaného stavu! Ale najprv musíme uzavrieť dohodu.

- Výborne! Uzavrime dohodu! - súhlasil kráľ.

- Ak sa vám narodí syn, necháte si ho.

- A ak sa narodí dcéra?

- Keď dovŕši siedmy rok, odvediete ju na končiar tamtoho vrchu a necháte ju tam napospas osudu... a už nikdy ju neuvidíte...

- Poradím sa s kráľovnou.

- To znamená, že na ňu naveky zabudnete.

Kráľ pritlačený k múru prijal.

Cudzinec vytiahol z vrecka fľaštičku a povedal:

- Tu je medicína! V noci, len čo kráľovná zaspí, vylejete jej celý obsah fľaštičky do ucha. To je všetko.

Po deviatich mesiacoch kráľovná porodila krásne dievčatko. Keď sa to kráľ dozvedel, náramne sa rozplakal:

- Úbohá dcérka, strašný osud ťa čaká!

Kráľovná sa to dozvedela a opýtala sa:

- Výsosť, prečo ste plakali? Myslíte, že naše dievčatko sa narodilo pod zlou hviezdou?

- Nemyslite na to, kráľovná!

Princezná rástla a bola krásna ako ranné zore. Kráľ a kráľovná boh zúfalí. Keď išlo princeznej na siedmy rok, úbohý kráľ bol zo dňa na deň smutnejší. Ustavične myslel na to, že onedlho musí odviesť dcérku na končiar vrchu a nechať ju tam napospas osudu. Ale taká bola dohoda a dohodu treba plniť.

Keď princezná dovŕšila siedmy rok, kráľ povedal kráľovnej:

- Idem s dcérkou na výlet. Vrátime sa večer.

Kráčali, kráčali, až sa priblížili na úpätie vrchu a začali stúpať na končiar. Princezná bola unavená, nevládala sa šplhať do vrchu, a tak ju kráľ tlačil pred sebou.

- Otecko, načo sa tamhore šplháme? Vráťme sa už domov!

Kráľ neodpovedal, lebo mu žiaľ stisol hrdlo.

Nechal dcérku na končiari.

Keď sa vrátil domov sám, kráľovná vykríkla:

- Kde je dcérka? Kde je princezná?

- Priletel vták ohnivák, chmatol ju do pazúrov a odniesol ju.

- Och, dcérka moja! To nie je pravda!

- Z húštiny vyskočil vlk, skočil jej na chrbát, odvliekol ju do lesa a tam ju akiste roztrhal!

- Och, dcérka moja! To nie je pravda!

- Hrala sa na brehu prudkej bystriny, spadla do nej a prúd ju strhol.

- To nie je pravda! To nie je pravda!

Potom kráľ povedal z mosta do prosta, ako sa to stalo.

Kráľovná vybehla z paláca ako šialená, že si ide hľadať dcérku.

Vyliezla na končiar, hľadala, prekutala každý kríček, tri dni a tri noci ju privolávala po mene, ale po dcérke ani stopy. Naveľa sa zúfalá vrátila do paláca.

Prešlo sedem rokov, ale o dievčatku nebolo ani chýru ani slychu.

Raz sa kráľovná vyklonila z balkóna a dolu v uličke zazrela starenku, na ktorú často myslievala:

- Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!

- Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra!

Kráľovná bola veľmi smutná. Na druhý deň už od rána stála na balkóne a vyčkávala.

Odrazu zazrela starenku.

- Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!

- Výsosť, dnes nemôžem, prídem zajtra!

Na tretí deň vyšla kráľovná do uličky a čakala starenku.

Starenka jej znova odpovedala:

- Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra.

Ale kráľovná ju chytila za ruku a nedovolila jej odísť. Keď ju ťahala po schodoch do svojej komnaty, prosila ju o odpustenie, že jej odmietla dať almužnu.

- Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť dcérku!

- Výsosť, čože ja viem o vašej dcére? Som chudobná žena.

- Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť moju dcérku!

- Výsosť, mám nedobré správy. Princezná je v rukách strašného vlkolaka, toho cudzinca, ktorý vám dal medicínu a dohodol sa s kráľom. O mesiac ju požiada o ruku! Ak princezná odmietne, vlkolak ju zje na dva hity. Treba jej to oznámiť, lebo nič netuší.

- A kde ten vlkolak býva?

- Pod zemou, výsosť! Tam, kde mesiačik nezasvieti a slniečko nezahreje. Tri dni a tri noci treba putovať pod zemou bez jedla, bez vody, bez odpočinku a na štvrtý dorazíte na miesto. Vezmite si nožík, klbko nití, za hrsť obilia a poďte so mnou.

Kráľovná si vzala, čo jej starenka prikázala, a odišla vedno s ňou.

Prišli k tmavej diere, cez ktorú sa museli preplaziť.

Zostúpili dolu.

Išli tak dlho, že kráľovná sa ledva držala na nohách.

- Starenka, odpočiňme si chvíľku.

- Výsosť, nemôžeme.

Išli tak dlho, že kráľovná už nevidela od hladu.

- Starenka, zahryznime si niečo, lebo inak omdliem.

- Výsosť, nemôžeme. Išli, išli tak dlho, že kráľovná odpadávala od smädu.

- Starenka, pre zľutovanie, dožičte mi aspoň kvapku vody.

- Výsosť, nemôžeme.

Napokon vyšli na čistinku. Klbko nití sa minulo. Starenka priviazala koniec nite o stromček, kráľovnej prikázala, aby na každom kroku hodila na zem zrnko obilia a povedala:



Ako si zaseješ, tak budeš žať!

Ako ti posteliem, tak budeš spať!



Obilie vzápätí vypučalo, vyrástlo a klasy oťaželi úrodou.

- Výsosť, teraz zapichnite do zeme nožík a tri razy zapľujte: budeme na mieste.

Kráľovná zapichla nožík do zeme a tri razy zapľula. A starenka povedala:



Čarovný nožíček z brúsenej ocele,

len ja ťa môžem vytrhnúť zo zeme!



Nechajme kráľovnú a starenku a sledujme kráľovskú dcérenku.

Keď princezná zistila, že sa samučičká ocitla na končiari, začala plakať a kričať. Plač a krik ju tak zmohol, že tvrdo zaspala. Zobudila sa vo veľkom paláci, ale v komnatách nevidela živej duše. Prešla ich krížom-krážom, kým sa neunavila.

- Princezná, sadnite si, ste predsa unavená! Stoličky a kreslá rozprávali.

Sadla si a o chvíľku pocítila, že je hladná. Vtom sa zjavil stolík s jedlami od výmyslu sveta.

- Princezná, jedzte, ste predsa hladná!

Stolík tiež rozprával.

Najedia sa, napila sa a o chvíľku na ňu prišli driemoty.

- Princezná, pospite si, ste predsa ospalá! Posteľ rozprávala.

Princezná žasla.

A tak to pokračovalo celé dni. Nič jej nechýbalo, a predsa veľmi smútila, lebo nevidela ľudskú tvár. Často sa rozplakala, najmä keď si pomyslela na otecka a mamičku. Raz, keď sa rozvzlykala, začala ich privolávať po mene.

- Otecko môj! Mamička moja! Aké tvrdé srdce máte, že ma tu nechávate?

Odrazu ju okríkol drsný hlas:

- Nerev za rodičmi, si už dospelá!

Princezná sa schúlila do kútika a ani nedýchala.

Prešiel ďalší rok a princezná znova počula hlas:

- Chceš ma vidieť?

Ale hlas už nebol drsný, a preto odpovedala:

- Veľmi rada!

Dvere sa otvorili samy a cez otvorené dvere vošlo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.

- Dobrý deň.

- Dobrý deň. Och, dieťatko, aké si krásne!

Vzala si ho do ruky, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovať si ho vo vzduchu ako bábiku.

- Chceš ma za muža? Chceš?

Princezná sa smiala:

- Chcem, chcem.

A znova ho vyhodila do vzduchu ako loptičku a chytila do dlaní.

- Akože sa voláš?

- Laktík!

- A čo tu robíš?

- Som pánom tohto paláca.

- Výborne! Tak ma pusť domov!

- Nie, nie! Najprv sa musím s tebou oženiť!

- Dobre, ale najprv musíš vyrásť!

Laktík sa nahneval, odišiel a celý rok sa neukázal.

- Laktík! Laktík!

Ale Laktík sa neohlásil. Po roku počula znova hlas:

- Chceš ma vidieť?

- Veľmi rada.

Za ten rok mohol troška podrásť. Ale keď sa dvere znova samy otvorili, pred princeznou znova zastalo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.

- Dobrý deň.

- Dobrý deň.

Keď princezná videla, že Laktík sa nezmenil, bola prekvapená. Vzala si ho znova do dlane, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovala si ho ako bábiku na dlani.

- Chceš sa za mňa vydať? Chceš?

Princezná sa smiala.

- Chcem! Chcem! Ale najprv musíš vyrásť!

Vyhodila ho do vzduchu tak, že urobil premet a znova jej dopadol na dlaň. Laktík sa však nahneval a bez slova odišiel.

A tak sa to zakaždým opakovalo, kým neprešlo sedem rokov. Medzitým princezná vyrástla do takej krásy, že pri pohľade na ňu boleli oči.

Raz v noci nie a nie zaspať, lebo myslela na otecka a mamičku:

- Ktovie, či si na mňa ešte spomenú? Možno si myslia, že som dávno mŕtva!

A tak sa rozplakala, že celú podhlavnicu skropila slzami. Vtom počula, ako niekto hádže kamienky do obločného skla.

- Kto to len môže byť?

Dodala si odvahy, vyskočila z postele, otvorila pomaličky-potichučky oblok a opýtala sa:

- Kto ste? A čo si želáte?

- To som ja, dcérka moja! Prišla som si po teba! Od radosti chcela vyskočiť von oblokom.

- Počuj, dcérka, - odpovedala šeptom kráľovná. - Ten Laktík je vlkolak! Urobil sa takým maličkým, aby ťa nepoľakal. Ale teraz, keď si už súca na vydaj, sa ti ukáže v skutočnej podobe. Dcérka moja, nestrácaj odvahu. Ak sa ťa opýta: Chceš ma za ženu? odpovedz: Chcem. Lebo inak umrieš, vlkolak ťa na dva hity zje. Zajtra o polnoci sa znova uvidíme.

Ráno počula princezná známy hlas:

- Chceš ma vidieť?

- Áno, veľmi rada.

Vtom sa otvorili dvere a namiesto Laktíka vošiel do komnaty vlkolak, obrovský, tučný, chlpatý, oči mal ako žeravé uhlíky a ruky ako medvedie laby. Vrhal na princeznú vlčí pohľad a ona cítila, že omdlieva.

- Chceš sa za mňa vydať? Vychoval som si ťa iba pre seba! Princezná sa triasla ako osika.

- Chceš sa za mňa vydať?

Čím dlhšie počúvala to hrubé hlasisko, tým viac sa triasla a omdlievala.

- Chceš sa za mňa vydať?

Chcela odpovedať: „Chcem!" ale z úst jej vykĺzol pravý opak: -Nie!

- Tak poď sem, nech ťa zjem.

A zdrapol ju do pazúrov a chcel ju na dva hity zjesť.

- Zjedz ma až zajtra! Splň mi pred smrťou poslednú žiadosť!

Vlkolak zaváhal a potom povedal:

- Dobre! Zajtra budeš tučnejšia!

O polnoci sa vyklonila z obloka:

- Ach, mamička moja! Z úst mi vykĺzlo: „Nie!" A preto ma vlkolak na dva hity zje!

- Nestrácaj odvahu! - povedala starenka. A zabúchala silno na dvere.

- Kto je? Koho hľadáte?



Som nožíček z brúsenej ocele,

zapichnutý do zeme

na ochranu princeznej...



Proti takému čarovadlu vlkolak nič nezmohol. Na úsvite vyšiel na ulicu, a keď zazrel nožík zapichnutý do zeme, hrýzol si od zlosti pazúry na labách:

- Ak nájdem toho, kto ho sem zapichol, zhltnem ho na jeden hit!

Hľadal, ňuchal, vetril, čuchal, ale nikoho nevyňuchal. Napokon zavolal na princeznú:

- Poď sem, vytrhni zo zeme ten nôž! Ak ho vytrhneš, nič ti neurobím!

Princezná uverila a nožíček vytrhla.

- A teraz poď bližšie!

Zdrapol ju do pazúrov, ťahal ju k sebe, že ju zje.

- Zjedz ma až zajtra, budem tučnejšia! - prosila princezná. Vlkolak na chvíľku zaváhal a potom povedal:

- Dobre, zjem ťa zajtra!

O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:

- Ach, mamička moja! Vlkolak povedal, aby som vytrhla zo zeme nožíček a ja som ho vytrhla! Zajtra ma už naozaj zje!

- Nestrácaj odvahu!

A starenka zabúchala silno na dvere.

- Kto je? Koho hľadáte?

Od vlkolakovho revu sa otriasal celý palác.



Sme zrniečka z dobrého semienka

vyrastené z čarovného korienka

na ochranu princeznej...



Proti tomuto čarovadlu nezmohol vlkolak nič. Ráno na úsvite vyšiel na ulicu.

Keď videl, že semienka vyrástli a majú bohaté klasy, hrýzol si od zlosti laby.

- Ak nájdem toho, čo zasadil tieto semienka, zhltnem ho na jeden šup!

Hľadal, vetril, ňuchal, ale nič nevyňuchal! Ráno povedal princeznej:

- Poď sem! Zožni klasy, vymláť zrno! Nezjem ťa.

Princezná uverila a dala sa do roboty. Jej čarovadlo neublížilo, a preto bola do večera s robotou hotová.

- A teraz poď konečne sem, nech ťa zjem!

- Vlkolačik, zjedz ma až zajtra! Splň mi poslednú žiadosť!

Vlkolak sa zarazil a potom povedal:

- Dobre, ale to je naposledy!

O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:

- Ach, mamička moja! Vlkolak mi povedal: „Vymláť mi zrno!" a ja som ho vymlátila! Ale zajtra ma už určite zje!

- Nestrácaj odvahu!

A starenka zabúchala silno na dvere.

- Kto je? - zreval vlkolak.



Som nitka z klbôčka

zakvačená do pníčka

na ochranu človeka...



Proti tomuto čarovadlu bol vlkolak bezmocný. Ráno na svitaní vyšiel na ulicu. Keď zazrel nitku zakvačenú do pníčka, hrýzol si od jedu laby.

- Poď sem! Rozviaž tú niť a ja ťa nezjem. Ale starenka princeznej pošepla:

- Nezastavuj sa ani na krok, nejedz, nepi, zmotávaj klbko a choď stále za niťou.

Princezná začala klbko zmotávať a vlkolak šiel za ňou.

- Odpočiň si, odpočiň si!

- Nie som unavená.

A princezná zmotávala klbko ďalej a ďalej a vlkolak šiel ustavične za ňou.

- Zajedz si, za jedz si!

- Nie som hladná.

A princezná zmotávala a zmotávala klbko a vlkolak šiel stále za ňou.

- Napi sa! Napi! Aspoň kvapku vody.

- Nie som smädná.

A tak došla až na koniec diery, kde už presvitalo svetlo.

Keď vlkolak zbadal, že niť je druhým koncom zakvačená do pníka, začal si zúrivo hrýzť laby. A keď zazrel starenkin nos, zbledol ako krieda.

- Joj, moja úhlavná nepriateľka! Umieram!

Keď sa kráľovná s princeznou obzreli, namiesto starenky uvideli prekrásnu paničku. Bola to sama kráľovná víl.

Kráľovná víl brala do rúk skaly a stavala ich k diere.



Kamene, kamene, zastavte pekelné plamene!

Nech sa skala na skalu vŕši a vlkolaka skruší!



Keď bola diera zamurovaná, kráľovná víl zmizla. A tá škaredá beštia zdochla v diere hladom.

Kráľovná a princezná sa vrátili živé a zdravé do kráľovského paláca. O rok sa princezná vydala za portugalského kráľa.



Len do času zlý nad dobrým vládne.

Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne!
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10226-vlkolak/