Starenka a starček
Starenka a starček (Rozprávka)
Boli raz starenka a starček, muž so ženou, a boli veľmi chudobní. Nevládali už pracovať a s hrôzou mysleli na deň, keď dojedia posledné
omrvinky zásob, ktoré si celý život s veľkým odriekaním odkladali na posledné dni.
Od mladosti sa veľmi ľúbili, žili vždy v láske a svornosti a uspokojili sa s tým, čo si zarobili vlastnými rukami. Nikomu nezávideli a
neželali si nič, čo by presahovalo ich skromný ľudský údel. Tak aj ostarli.
A tak medzi odriekaním a trápením si s bolesťou spomínali na krásne časy mladosti. A keď si uvedomili, akí boli a akí sú teraz v
starobe, takmer sa nepoznávali. Zhrbení, šediví, vráskaví, bezzubí, s ubolenými nohami sedávali na slniečku na prahu dverí a dlhé hodiny
sa dívali na hrajúce sa deti.
- Spomínaš si, žena moja?
- Spomínaš si, muž môj?
A prikyvovali zvesenými hlavami.
V zime sa ukladali zavčasu na spánok. Aspoň v posteli im bolo teplučko. Ale aj tam, keď nemohli zaspať, začínali:
- Pamätáš sa, žena moja?
- Pamätáš sa, muž môj?
Bol sychravý december, husto snežilo a štipľavá zima sa pchala do chalúpky tak nespratne, že ani v posteli sa nemohli ohriať. Odrazu
počuli, ako dakto úpenlivo narieka a búcha na dvere.
- Dobrí ľudia, prichýľte ma aspoň na jednu noc! Nedajte mi zamrznúť na ulici!
- Otvoríme, starký? - pýtala sa žena.
- Otvorme, starká, - povedal starký.
Do izby vošla starenka zaviata snehom, premrznutá do kosti a zastriekaná pľušťou.
- Kto ste? A kam máte namierené?
- Som Šťastie. Chodím svetom.
- Šťastie? V takých handrách? V takých škarbaliach?
- Nechcem, aby ma ľudia spoznali.
Starenka a starček pocítili v srdci teplo. Stiahli sa na peľasť postele a Šťastie si posadili medzi seba, aby mu bolo dobre. Možno sa im
za to odvďačí.
Ráno už pred úsvitom bola starenka na nohách.
- Nič si odo mňa neželáte?
Starček a starenka na seba v rozpakoch pozreli.
- Čo by sme si mohli želať? Bohatstvo? Nevedeli by sme ho využiť! Pocty? Čo by sme si s nimi počali? Zdravie? Hoci sme už jednou nohou v
hrobe, druhou sa ešte držíme hore koncom. Sami nevieme, čo by sme si mohli želať.
- Mladosť! - povedala odrazu starká.
- Keď je človek mladý, iné nepotrebuje, - dodal starký.
- Nič iné? - opýtalo sa Šťastie.
- Nič iné.
- Tak tu máte mladosť! - povedalo Šťastie a podalo im fľaštičku s dvoma kvapôčkami.
- Napite sa a uvidíte!
Starček a starenka chceli otvoriť dvere, aby mohlo Šťastie vyjsť. No keď sa obrátili, už bolo niekde za horami za dolami.
- Šťastnú cestu!
- A šťastný návrat!
Muž a žena si šúchali od spokojnosti dlane.
- Teraz sa napijeme.
- Sú tam však iba dve kvapky. Pozri, starká, jedna pre mňa, druhá pre teba.
- Ja sa napijem prvá.
- Nie, ja sa napijem prvý! A začali sa škriepiť.
- Ty mi neveríš, muž môj?
- Ty mi neveríš, žena moja?
- Vždy som ťa mala rada. Koľko obetí som kvôli tebe podstúpila! Vari si už na všetko zabudol?
- Ja som ťa azda nemal rád? Už si zabudla? Som muž, musím sa napiť prvý.
- Som žena, a ženy majú prednosť!
- Vieš čo? Rozdeľme si kvapky.
- Rozdeľme. To bude najlepšie.
Rozdelili si kvapky a napili sa. Ale škriepiť sa neprestali.
- Ja nič necítim. Možno si odpil z mojej kvapky!
- Ani ja nič necítim. Možno si z nás tá starenka urobila dobrý deň.
- Som ospanlivá, poďme spať.
- Máš pravdu, aspoň sa prestaneme prekárať.
A dosť namosúrení sa uložili na spánok.
- Pomkni sa troška! Som až na peľasti!
- Pomkni sa ty, lebo spadnem z postele!
Žena drgla do muža a muž drgol do ženy. Posteľ zavŕzgala, div že sa neroztriasla. Ani nevedeli, akí sú znova silní. Kvapky vykonali
svoje. Keď sa naveľa utíšili, čakali...
Len čo ráno vstali z postele, zistili, že sa z nich stali deti. A vonkoncom sa nepoznávali.
- Kto si? Čo robíš v mojej posteli?
- Ja som doma. A kto si ty?
- Na tom predsa nezáleží. Hrajme sa na otecka a na mamičku!
- Áno, hrajme sa na otecka a na mamičku! A začali skákať po posteli a robili kotrmelce.
O chvíľku otvorili dvere a vybehli na ulicu.
- Kam trieliš?
- Predsa tam.
- A ja zase tam.
Obrátili sa k sebe chrbtom a každý bez pozdravu odbehol za svojimi hrami.
Chlapec stretol pána.
- Chceš ísť ku mne za sluhu, chlapče?
- A čo budem robiť?
- Česať kone a vodiť ich k napájadlu.
Raz ráno, keď vyvádzal koňa, zazrel pred stajňou dievča, s ktorým sa kedysi hral na otecka a na mamičku a robil na posteli kotrmelce.
- Och, to si ty?
- To som ja.
- A čo tu robíš?
- Slúžim u jednej panej.
- A si tam spokojná?
- Čo narobím? Oflinkuje ma za každú maličkosť.
- Aj mňa čeľadník večne okrikuje a bije za každú hlúposť. Ale k napájadlu sa nosím na koni!
- Aj ja sa vozím s paňou na koči, ak treba previezť dieťa.
- Keď vyrastiem, nedám sa biť!
- A ja tobôž nie!
Vtom už pani volala z obloka a čeľadník kričal zo stajne.
- Darebáčka!
- Darebák!
A oflinky a krik vychádzali z obloka. A zauchá a rev bolo počuť zo stajne.
O niekoľko dní chlapec našiel pred stajňou dievča celé uplakané.
- Kto ti ublížil?
- Pani ma vyhnala.
- Aj ja som na dlažbe. Poďme spolu!
- Kam?
- Kam nás nohy ponesú.
Tak vykročili a kráčali, až ich tma zastihla v hlbokom lese. Bolo tam ako v rohu a nevedeli nájsť cestu. Od strachu začali žalostne
nariekať:
- Ach, mamička moja, čo si len počneme?
- Prečo plačete, deti?
- Starenka, pomôžte nám, zišli sme z cesty.
- Nepoznáte ma?
- Nikdy sme vás nevideli.
- Ja som predsa Šťastie. Čo si želáte? Žiadajte a dostanete to.
Deti sa v rozpakoch poradili.
- Čo si môžeme želať? Bohatstvo? Prvý, čo by nás stretol, by nás okradol, lebo sa nevieme brániť. Keby sme mohli čím skôr
podrásť a mať trošku peňazí, aby sme nemuseli slúžiť iným!
- Nič viac?
- Nič viac.
- Tu máte! Zjedzte tieto dva koláče a potom rozlúsknite tieto dva orechy. Uvidíte!
A starenka zmizla.
Deti zjedli s chuťou koláče a tuho zaspali. Keď sa ráno prebudili, zistili, že majú o dobrých dvadsať rokov viac. Ale znova sa
nepoznali.
- Kto ste, slečna? A čo tu porábate?
- Som drevorubačka, rúbem drevo. A vy?
- Ja som uhliar, pálim uhlie.
- Mám orech a v tom orechu je šťastie.
- Aj ja mám orech.
Rozlúskli škrupinu a z orecha vypadli dve novučičké zlaté mince, akoby práve vyšli z mincovne.
- To je moje veno.
- A to je zas moje.
Dievčina a mládenec sa vzali a pracovali od svitu do mrku. Ona rúbala drevo a on pálil drevené uhlie. Ale bol to tvrdý chlebík. No
jednako si spoločne usporili hŕbočku.
- Zíde sa nám na staré kolená.
Často si však ťažkali:
- Ten náš život by bolo najlepšie hodiť psovi!
A každý večer zratúvali ťažko zarobené halieriky. Bolo ich dosť, nie však toľko, aby im vydržali do smrti.
- Keď budeme starí, odpočinieme si.
- Na to máme ešte dosť času, muž môj!
Raz v noci začuli čudný šuchot okolo svojej chalúpky a podozrivé hlasy vraveli: - Ty z tamtej strany, ja z tejto strany. Ty rozbiješ
oblok, ja vylomím dvere.
- Och, bože, veď sú to zlodeji! Muž a žena cítili, ako im v žilách tuhne krv.
Jeden vyrazil z čapov dvere, druhý rozbil oblok.
- Ak sa pohnete, budete naskutku mŕtvi! Peniaze alebo život!
Boli viac mŕtvi ako živí v strachu pred bradatými tvárami a chlpatými paprčami, ktoré im držali dýky na hrdlách:
- Kde máte skryté peniaze?
- Tam sú.
Zlodeji pobrali všetko do posledného halienka a ufujazdili pod príkrovom tmavej noci.
Keď svitlo ráno, muž a žena nemali už chuť ani silu ďalej pracovať. Chodili po lese a plakali.
- Och, my úbožiaci! Čoho sa teraz chytíme?
- Čo je vám, dobrí ľudkovia? Prečo plačete?
- Ach, starenka! V noci prišli zlodeji a všetko do haliera nám pobrali!
- Nepoznáte ma? Ja som predsa Šťastie! Žiadajte si, čo chcete, dostanete to.
- Čo si máme žiadať? Pokojnú starobu, aspoň trošku tej poživne a strechu nad hlavou do konca života.
- Nič viac?
- Nič viac.
-Tu máte! Zjedzte tieto dve hruštičky a uvidíte. A v tejto kapsičke vždy nájdete toľko peňazí, že vám vystačia do smrti. Čím viac
utratíte, tým viac nájdete.
Kým sa stihli poďakovať, starenka zmizla.
Muž a žena zjedli svoju hruštičku a tvrdo zaspali. Keď sa zobudili, boli z nich dvaja starčekovia s hlavami šedivými ako holúbky, na
tvári samá vráska, bezzubí, ťahali za sebou nohy ťažké ako cent. A spomínali si na všetko, čo ich v živote stihlo.
- Sme hlupáci! Sme tam, kde sme boli na začiatku. Všetko sa opakuje.
- Spomínaš si, žena moja?
- Spomínaš si, muž môj?
A nasťahovali sa do svojej starej chalúpky.
Sadli si na slniečko na prah chalúpky a dlhé hodiny sa dívali, ako sa deti hrajú na otecka a na mamičku.
- Pamätáš sa, žena moja?
- Pamätáš sa, muž môj?
- Sme hlupáci! Sme tam, kde sme boli na začiatku. Všetko sa opakuje. Detstvo, mladosť, staroba. Chudobní či bohatí, všetci starneme. A
všetci musíme umrieť.
Utrácali a rozhadzovali. Dobre jedávali, dožičili si všetky dobroty a nemysleli nikdy na budúcnosť. Ich kapsička bola ustavične plná.
Čím viac z nej brali, tým viac v nej pribúdalo. Boli by bývali šťastní, keby ich netrápilo pomyslenie, že raz predsa musia zomrieť. A tak
každý deň, ktorý prišiel, bol iba krokom k hrobu. To pomyslenie im nedalo spať.
Raz ráno ako zvyčajne sedeli na prahu dverí a vyhrievali sa na slniečku.
- Muž môj, ktovie, či zajtra vyjde slnko?
- Kto to vie, žena moja?
Vtom zazreli, že sa k nim približuje starenka:
- Zmilujte sa nado mnou, dobrí ľudkovia!
- Ste staršia ako my. Koľkože máte rokov?
- Ech, mne sa roky nerátajú. Nikto ich nevie porátať. Dívali sa na ňu s úžasom:
- A koľkože rokov budete ešte žiť?
- Kým bude svet svetom.
- Kto vlastne ste?
- Vy ma nepoznáte? Som predsa Šťastie! Žiadajte si, čo chcete, dostanete to. Ale pamätajte, že skôr ako o tisíc rokov ma tu
neuvidíte!
Muž a žena sa v rozpakoch poradili:
- Čo si môžeme želať? Mladosť, bohatstvo, to všetko prešlo, všetko odišlo. Najväčším šťastím by bolo, keby sme nemuseli nikdy
umrieť!
- A viac si už neželáte?
- Môže si človek želať väčšie šťastie? - povedali muž a žena súčasne.
- Dobre. Tu ho máte!
A podala im fľaštičku s niekoľkými kvapôčkami červenkastého likéru, ktorý pripomínal krv.
- Vypite a uvidíte!
Kým jej stihli poďakovať, starenka zmizla.
- Ja sa napijem prvý!
- Nie, ja sa napijem prvá!
- Som hlava rodiny, musím sa napiť prvý!
- Som žena i ženy mávajú prednosť!
- Urobme to ako kedysi: rozdeľme si kvapky.
- Rozdeľme, to bude spravodlivé.
Rozdelili si kvapky a vypili. Odrazu sa cítili ako z ocele.
- Také šťastie, žena moja! Nikdy neumrieme!
- Také šťastie, muž môj! Nikdy neumrieme!
Prešlo viac ako tisíc rokov. Muž a žena boli vždy tí istí, zhrbení, šediví ako holuby, vráskaví, bez jediného zuba v ústach a s
nohami ťažkými ako cent, a každý deň sedávali na slniečku na prahu dverí a pozerali, ako sa deti hrajú na otecka a na mamičku.
- Spomínaš si, žena moja?
- Spomínaš si, muž môj?
Ale čo z toho! Neboli takí šťastní, ako si predstavovali! Okolo nich sa všetko menilo, všetci priatelia im poumierali. A nemohli sa
ničomu v živote tešiť, za ničím túžiť, po ničom vzdychať, lebo všetko brala smrť ako ten víchor.
Prešlo tisíc rokov. Muž a žena boli vždy tí istí, vyziabnutejší, vyschnutejší a vysilenejší. A keď sedeli na prahu dverí a
vyhrievali sa na slniečku, nezaujímali ich deti, ktoré okolo nich šantili a hrali sa na otecka a na mamičku. Už ani neopakovali: „Spomínaš
si, muž môj?" „Spomínaš si, žena moja?"
Iba zívali.
- Och, bože, to je nuda.
- Dookola to isté.
Boli na konci so všetkým. Videli v živote toľko vecí, toľko ľudí, toľko radostí a toľko trápení! Prežili vojny, hlad a mor.
Prežili toľko veselých a smutných chvíľ, že už pre ne nemali ani miesto v hlave. Krúť sa, ako chceš, z kruhu sa nedostaneš! Vo svete sa
všetko ustavične rodí a ustavične umiera. Vždy to na rovnako vyjde. Nevládali ďalej. Cítili sa presýtení životom, ukonaní, že
prežívajú vždy to isté.
- Čo urobíme, žena moja? Najradšej by som umrel!
- Aj ja. Zavolajme Smrť. Ak ju nezavoláme, ona nepríde. A nahlas ju privolávali:
- Och, Smrť! Och, Smrť!
A Smrť pribehla ako kostlivec s kosou v rukách:
- Čo si želáte?
- Chceme umrieť!
- Nemôžem sa vás dotknúť. Šťastie vás chráni!
Pichlo ich pri srdci.
Prešlo ďalších tisíc rokov. Muž a žena boli vždy tí istí, vyziabnutí, vysilení, vyschnutí, zhrbení. A už ani nesedávali na
slniečku na prahu dverí. Presýtili sa slniečka, ktoré vychádzalo každý deň na východe a zapadalo večer na západe.
Slniečko sa však nikdy neunavilo. Vždy si veselo putovalo po oblohe.
- Ale my sme už unavení, žena moja, však?
- Tak je, muž môj.
- A Šťastie sa neukazuje.
- Malo by sa ukázať. Určite sa ukáže...
Čakali ďalších sto rokov. Konečne Šťastie prišlo, nie však ako starenka, ale ako prekrásna žena v dlhých šatách prešívaných
zlatom, perlami a diamantmi. Nepoznali ju.
- Kto ste?
- Som predsa Šťastie! Žiadajte, čo chcete, dostanete to.
- Och, Šťastie, Šťastie! Neželáme si nič. Želáme si smrť!
- Dobre. Jeden dnes, druhý o sto rokov.
- Prečo nie spolu?
- Vylúčené! Jeden dnes, druhý o sto rokov!
- Muž môj, ak ma ľúbiš, dovoľ, aby som umrela až o sto rokov.
- Žena moja, ak ma ľúbiš, dovoľ, aby som ja umrel o sto rokov.
- Vidím, že sa neviete dohodnúť! Do videnia o sto rokov!
Muž a žena sa škriepili ďalších sto rokov:
- Ty si na vine! Dnes sme už mohli sto rokov obaja pokojne spať pod zemou.
- Ty si na vine!
- Obaja sme na vine! Prečo sme nedovolili, aby všetko bolo, ako má byť?
A tak znova rátali dni, hodiny, minúty a podchvíľou sa škriepili v nádeji, že Šťastie sa znova zjaví.
- Tu som! Žiadajte, čo chcete, a dostanete to.
- Och, Šťastie, Šťastie! Nechceme nič, chceme umrieť, lebo už ďalej nevládzeme žiť!
- Hneď zavolám Smrť.
Starček a starenka boli konečne šťastní. Najprv pripravili veľkú rozlúčkovú slávnosť, potom si obliekli nové šaty, vystreli sa na
stôl a tichučko ležali.
Ľudia sa v úžase pýtali:
- Čo sa vám stalo, starčekovia?
- Nič. Všetko je tak, ako má byť. Svet beží konečne správnym smerom. Zapamätajte si to všetci a nesmúťte!
A Smrť prišla potichučky, že si to nikto ani nevšimol.
Za smutnou rozprávkou zaznel zvonec:
všetko na svete má začiatok i koniec!
Zones.sk – Zóny pre každého študenta