Čarodejný bubienok

Čarodejný bubienok (Rozprávka)
Bol raz jeden bubeník. Po mnohých rokoch sa vracal z vojny. Bol veľmi chudobný, nemal nič, iba bubienok, ale on bol spokojný a veselo si vykračoval domov. Široko-ďaleko sa rozliehalo jeho bumbarasa bum-bum--bum...

Ako tak kráča, stretne starenku.

- Vojačik môj pekný, nedal by si mi peniažtek?

- Vďačne, babička, hoci aj tucet, keby som mal. Lenže nemám.

- Naozaj?

- Už od rána hľadám po vreckách, ale márne.

- Pohľadaj ešte raz, pohľadaj lepšie.

- Vo vreckách, vravíš? No dobre, pohľadám, aby si sama videla. Ale naisto viem, že... a toto je čo?

- Peniažtek. Vidíš, že tam bol?

- Prisahám, že som o ňom nevedel. To je krása! Vezmi si, rád ti ho dám, iste ho potrebuješ väčšmi ako ja.

- Ďakujem ti, vojačik, - vraví starenka. - Odvďačím sa ti.

- Netreba. Mám všetko, čo potrebujem.

- Trochu ti začarujem ten tvoj bubienok. Každý, kto ho začuje, bude musieť tancovať.

- Ďakujem, babička, to čaro sa mi páči.

- Počkaj, to nie je všetko: všetci budú musieť tancovať a nik sa nezastaví, kým neprestaneš bubnovať.

- Ohromné! Ešte neviem, načo mi to bude, ale cítim, že sa mi to raz môže zísť.

- A ešte ako! Zbohom, vojačik!

- Zbohom, starenka!

Bubeník sa pobral ďalej. Ide, ide... zrazu pred neho z lesa vyskočia traja zbojníci.

- Peniaze, alebo život!

- Prepánajána, ak si môžem vybrať, potom radšej peniaze. Ibaže nijaké nemám.

- Ruky hore, inak si synom smrti!

- Už, páni zbojníci, už.

- Kde schovávaš peniaze?

- Ja by som hoci aj v klobúku.

Zbojníci nazrú do klobúka: je prázdny.

- Ja by som hoci aj v uchu.

Pozrú mu do ucha: nič tam nemá.

- Vravím vám, že by som ich nosil aj na konci nosa, keby som nejaké mal.

Zbojníci pozerajú, hľadajú, snoria. Pravdaže, nenašli ani deravý groš.

- Ty si naozaj žobrák. - vzdychol zbojnícky veliteľ. - Ale to nič. Zoberieme ti aspoň bubon a budeme si vyhrávať.

- No tak dobre, - smutne odvetil bubeník. - Lúčim sa s ním nerád, dlhé roky mi robil spoločníka. Ale keď ho tak veľmi chcete...

- Chceme.

- Dovolíte mi posledný raz na ňom zabubnovať? Aspoň vám ukážem, ako sa to robí.

- Dobre teda, zabubnuj.

- Hneď to bude, - povedal bubeník. - už aj zabubnujem. A vy... (bumbarasa bum-bum-bum!) vy si zatancujete!

To ste mali vidieť! Zbojníci tancovali ako medvede na jarmoku. Spočiatku sa im to páčilo, smiali sa a žartovali.

- Poďme, bubon! Chceme počuť valčík!

- A teraz polku, bubon!

- A mambo!

Po chvíli sa však unavili. Chceli zastať, ale nešlo to. Už vôbec nevládali, fučali ako mechy, krútila sa im hlava, ale začarovaný bubienok ich nútil tancovať, tancovať, tancovať...

- Pomóóc!

- Tancujte!

- Milosť!

- Tancujte!

- Zľutovanie!

- Tancujte, len tancujte!

- Dosť, dosť!

- Môžem si nechať svoj bubienok?

- Nechaj, nechaj si ho... S čarami nechceme mať nič spoločné...

- Dovolíte mi odísť?

- Rob si, čo chceš, len prestaň bubnovať.

Bubeník však z opatrnosti hral, kým od vysilenia nepopadali na zem, sotva lapajúc dych.

- Tak vám treba, aspoň nebudete vládať za mnou bežať!

A pustil sa vnohy. Pre istotu však podchvíľou udrel na bubon. Vzápätí sa roztancovali zajace v brlohoch, veveričky na konároch, sovy v hniezdach, prebudené uprostred bieleho dňa...

Tak náš bubeník z vojny domov chvíľu šiel a chvíľu utekal...





Zakončenie prvé

Ako tak ide, rozhutuje: „ Toto čaro mi prinesie šťastie. Juj, či som len hlupák! Mohol som tých zbojníkov obrať o peniaze. Čo keby som sa pobral nazad..."

Uf-už sa chcel vrátiť, keď tu zrazu sa pred ním na ceste zjavil dostavník.

„ To je niečo pre mňa."

Kone cválali, hrkálky na postrojoch hrkotali. Pohonič na kozlíku si veselo pohvizdoval. Vedľa neho sedel ozbrojený žandár.

- Dobrý deň, bubeník, chceš nastúpiť?

- Nie, ďakujem.

- Tak odstúp z cesty, ponáhľame sa.

- Počkajte. Najprv si zatancujete.

Bumbarasa bum-bum-bum... zavíril bubienok. Kone sa dali do tanca. Pohonič vyskočil na rovné nohy, a už hopskal. Žandár vyskakoval, až mu spadla puška.

Napokon sa roztancovali aj cestujúci.

Prezradím vám, že ten dostavník viezol zlato do istej banky. Tri truhlice plné zlata. Mohlo toho byť do tristo kíl. Bubeník jednou rukou bubnoval, druhou pozhadzoval na Zem truhlice a nohami ich poodsúval za kríky.

- Tancujte! Tancujte!

- Stačí! Už nevládzeme!

- Tak mastite, čo vám nohy stačia, a neobzerajte sa...

Dostavník odhrmotal bez vzácneho nákladu. Z bubeníka je odrazu milionár. Môže si postaviť palác, žiť bez práce, oženiť sa s grófovou dcérou. A keď potrebuje peniaze, nemusí ísť do banky: stačí vytiahnuť bubon.





Zakončenie druhé

Ako tak ide, zbadá poľovníka, ktorý mieri na drozda. Bumbarasa bum-bum-bum... Poľovník pustí pušku a dá sa do tanca. Drozd odletí.

- Darebák! To mi draho zaplatíš!

- Len si pekne zatancuj. A ak ti môžem poradiť, viac do vtáčikov nestrieľaj. Ide ďalej a tu vidí sedliaka, ktorý palicou mláti svojho somára.

- Tancuj!

- Pomoc!

- Tancuj! Prestanem bubnovať až vtedy, keď mi sľúbiš, že nikdy viac somára neudrieš...

- Prisahám!

Šľachetný vojak rozozvučí bubon zakaždým, keď treba zabrániť nejakému násiliu, nespravodlivosti alebo krivde. Neprávosti nájde na svete toľko, že nemá kedy vrátiť sa domov. Vôbec mu to však neprekáža a myslí si: „Môj domov je všade, kde môžem svojím bubienkom poslúžiť dobru."





Zakončenie tretie

Ide a ide... Ide a premýšľa: „To je teda čudný bubienok, čudné čary. Rád by som vedel, ako to všetko funguje."

Vezme paličky a poobracia ich zo všetkých strán: vidia sa mu celkom obyčajné.

„Tajomstvo sa možno skrýva dnu v bubne."

Vojak vezme nožík a spraví do kože maličkú dierku.

- Pozriem sa na to, - povie si.

Lenže dnu nenájde vôbec nič.

- Nič to, nechám si bubon taký, aký je.

Poberie sa ďalej a veselo si bubnuje do kroku. Teraz však ani zajace, ani veveričky, ba ani vtáčiky netancujú. Sovy spia ako zvyčajne.

Bumbarasa bum-bum-bum...

Zvuk je ako predtým, iba čaro prestalo fungovať.

Verili by ste? Bubeník je tomu rád.