Prešibaný Pinocchio

Prešibaný Pinocchio (Rozprávka)
Bol raz jeden Pinocchio. Nie ten z knižky o Pinocchiovi, iný. Aj on bol z dreva, ale nebol to ten istý. Nevystrúhal ho otec, vystrúhal sa sám.

Aj tento Pinocchio bol klamár, presne ako tá slávna bábka, a zakaždým, keď povedal nejakú lož, nos sa mu očividne predĺžil. Ale naozaj to bol iný Pinocchio. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že keď tomuto narástol nos, vôbec sa nenaľakal, nerozplakal, ani neprosil o pomoc vílu. Vzal nožík alebo pílku a kus nosa si pekne-krásne odfikol. Veď bol z dreva, nie? Necítil teda bolesť.

A pretože klamal, len sa tak prášilo, o nejaký čas mal dom zaprataný kusmi dreva.

- Výborne, - povedal si, - z tohto kvalitného dreva si vyrobím nábytok, veru hej, aspoň ušetrím za stolára.

Bol šikovný, to sa musí uznať. Sám si zmajstroval posteľ, stôl, skriňu, stoličky, police na knihy a lavicu. Práve vyrezával koníka, ktorého chcel postaviť na televízor, keď zistil, že nemá dosť dreva.

- Viem, - povedal si, - žiada si to poriadnu lož.

Vybehol von a hľadal, koho by oklamal. Oproti nemu sa ponáhľal drobný dedinčan, ktorý vyzeral, akoby utekal na autobus.

- Dobrý deň. Blahoželám, ste šťastný človek.

- Ja? A to už prečo?

- Vy to ešte neviete? Vyhrali ste milión v lotérii, pred piatimi minútami to hlásili v rádiu.

- To nie je možné!

- Prečo by to nebolo možné...? Prepáčte, ako sa voláte?

- Roberto Dvakráttakýdlhý.

- Potom ste to vy, v rádiu povedali aj vaše meno, Roberto Dvakráttakýdlhý. Kde pracujete?

- Predávam v Hornom Dolnom salámu, obrazy a lampy.

- Potom niet pochýb: výhercom ste vy. Milión! Zo srdca vám blahoželám...

- Ďakujem, ďakujem...

Či už pán Dvakráttakýdlhý veril, alebo nie, celkom ho to vzalo a v najbližšej cukrární musel vypiť pohár vody. Až keď sa napil, spomenul si, že si nikdy v živote nekúpil nijaký žreb, ani nepodal športku, a tak to musí byť omyl.

Pinocchio sa vrátil domov spokojný. Lož mu predĺžila nos presne o toľko, koľko potreboval na poslednú koníkovu nohu.
Odpílil, priklincoval, ohobľoval: hotovo. Taký koník by v obchode stál kopu peňazí a jemu sa ich podarilo ušetriť.

Keď si takto zariadil byt, rozhodol sa obchodovať.

- Budem predávať nábytok a zbohatnem.

A naozaj, tak obratne klamal, že onedlho sa stal majiteľom veľkého obchodu, zamestnával sto robotníkov a dvanásť účtovníkov. Kúpil si štyri osobné autá a dve sťahovacie. V osobných autách sa vozil na výlety a sťahovacie mu slúžili na odvážanie nábytku. Predával ho aj za hranice, do Francúzska a do Srandínie.

edno klamstvo nasledovalo za druhým a nos ustavične dorastal. Pinocchio bol zo dňa na deň bohatší. Teraz už preňho pracovalo tritisíc päťsto robotníkov a štyristodvadsať účtovníkov.

Žiaľ, už mu nestačila fantázia na nové klamstvá. Keď chcel oklamať tak ako ešte nikdy, musel ísť medzi ľudí, načúvať ich klamstvám a opakovať ich. Lži dospelých, lži detí... Neboli to ktovieaké klamstvá a nos mu zakaždým narástol iba o niekoľko centimetrov.

A tak sa Pinocchio rozhodol zamestnať odborného poradcu. Odborný poradca sedel osem hodín denne v kancelárii, vymýšľal klamstvá, písal ich na papieriky a odovzdával svojmu šéfovi.

- Povedzte, že chrám svätého Petra v Ríme ste postavili vy.

- Povedzte, že mesto Ľudoprázdnovo stojí na kolieskach a môže si chodiť, kam sa mu zachce.

- Povedzte, že ste prevŕtali dieru do severného pólu a vyšli ste na južnom.

Odborný poradca celkom dobre zarábal, ale každý večer ho od vymýšľania bolela hlava.

- Povedzte, že Mont Blanc je váš strýko.

- Povedzte, že slony nespia ani postojačky, ani poležiačky, ale napichnuté na chobote.

- Povedzte, že rieka Pád sa už nechce vlievať do Jadranského mora, ale radšej by sa vlievala do Indického oceánu.

Pinocchio bol čoraz bohatší. Už sa nenamáhal s pílením nosa sám, ale najal si na to dvoch odborníkov v bielych rukavičkách so zlatou pílkou. Týchto platil dva razy. Jeden plat dostali za prácu, ktorú vykonávali, a druhý za to, aby mlčali. Zavše, keď sa deň mimoriadne vydaril, zaplatil im aj po pohári minerálky.





Zakončenie prvé

Pinocchio bohatol každým dňom. Nemyslite si však, že bol lakomý. Občas napríklad kúpil svojim odborným poradcom malý darček: mentolový cukrík, zemiakový cukor, senegalskú známku...

Mesto bolo naňho veľmi hrdé. Všetci ho chceli zvoliť za starostu, ale Pinocchio nesúhlasil, lebo to je predsa len veľká zodpovednosť.

- Vy môžete pre naše mesto urobiť veľmi veľa, - hovorievali mu.

- To môžem aj takto. Postavím jasle a pomenujú ich po mne. Do mestského parku dám postaviť lavičku, aby si starí ľudia mali kde posedieť, keď budú unavení.

- Nech žije Pinocchio! Nech žije Pinocchio!

Všetci sa tešili a rozhodli sa, že mu postavia pomník. Tak sa aj stalo. Mramorový pomník stál na hlavnom námestí. Predstavoval trojmetrového Pinocchia, ako podáva peniažtek devätdesiatpätcentimetrovému chlapčekovi - sirote. Okolo pomníka vyhrával orchester. Večer usporiadali dokonca aj ohňostroj. Bola to veľká oslava.





Zakončenie druhé

Pinocchio zo dňa na deň bohatol, a ako bohatol, stával sa čoraz lakomejším. Odborný poradca, ktorý sa denne trápil nad novými klamstvami, požiadal o zvýšenie platu. Pinocchio si vždy našiel výhovorku.

- Zvýšenie platu, to áno, na to by vás bolo, ale včera ste mi podstrčili šestákovú lož, od ktorej mi narástol nos sotva o dvanásť milimetrov. Dvanásť milimetrov dreva nestačí ani na špáradlo.

- Mám rodinu, - hovoril poradca, - zemiaky podraželi.

- Zato bábovky zlacneli, prečo nekupujete namiesto zemiakov bábovky? Nakoniec odborný poradca svojho pána znenávidel. Z nenávisti sa zrodila aj túžba po pomste.

- Ja ti ukážem! - mrmlal si pre seba a každý deň s nevôľou čarbal lístočky. Ani sám nevedel ako, práve na jeden z týchto lístočkov napísal: Autorom

Pinocchiových dobrodružstiev je Carlo Collodi.

Lístok vložil medzi ostatné. Pinocchio, ktorý v živote neprečítal jedinú knihu, myslel, že je to lož ako všetky dosiaľ, a zapamätal si ju, aby mohol oklamať prvého, kto príde.

Tak sa stalo, že prvý raz v živote, hoci nevedomky, povedal pravdu. A hneď ako ju povedal, všetok nábytok, vyrobený pomocou klamstiev, sa rozpadol na prach a triesky. Bohatstvo zmizlo, akoby ho vietor odfúkol, a Pinocchio sa znova našiel vo svojom starom dome bez kúska nábytku, nemal dokonca ani vreckovku, do ktorej by si bol poutieral slzy.





Zakončenie tretie

Pinocchio bohatol a bohatol a bol by sa celkom iste stal najbohatším človekom na svete, keby sa tam jedného dňa nebol zjavil prefíkaný človek, ktorý o všetkom vedel, dokonca aj o tom, že sa Pinocchiovo bohatstvo rozpadne na prach vo chvíli, keď bude musieť povedať pravdu.

- Pán Pinocchio, veci sa majú tak a tak, dávajte si dobrý pozor, aby ste nikdy nepovedali ani len najmenšiu pravdu, ani náhodou, ani omylom, lebo inak máte po chlebe. Jasné? No dobre. Ozaj, skoro by som bol zabudol: toto je váš dom?

- N-nie, - povedal Pinocchio.

- Tak bude môj, mne príde veľmi vhod. Tie obchody sú vaše?

- N-nie, - ľútostivo povedal Pinocchio, len aby nemusel povedať pravdu.

- Skvelé, odteraz sú moje...

Takto si ten človek privlastnil osobné i sťahovacie autá, televízor, zlatú pílku. Pinocchio zúril, ale radšej by si bol dal jazyk odrezať, než by bol povedal pravdu.

- Ozaj, skoro by som bol zabudol, - povedal človek nakoniec. - Ten nos je váš? Pinocchio to už nevydržal:

- Pravdaže je môj! Ten mi veru neodnesiete! Nos je môj a beda tomu, kto sa ho dotkne!

- To je pravda, - usmial sa človek.

V tej chvíli sa všetok Pinocchiov nábytok rozsypal na triesky a z bohatstva zostala hŕbka prachu. Zdvihol sa vietor a odniesol preč všetko aj s tým tajomným človekom a Pinocchio zostal sám a chudobný, taký chudobný, že nemal ani jediný cukrík proti kašľu, ktorý by si bol hodil do úst.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10229-presibany-pinocchio/