Úbohé strašidlá

Úbohé strašidlá (Rozprávka)
Na planéte Bort žilo mnoho strašidiel. Žili? To sa vari ani nedá nazvať životom, skôr živorili. Ako všetky strašidlá, aj ony bývali v jaskyniach, v zrúcaninách zámkov, v opustených vežiach a podkroviach. Presne o polnoci povyliezali zo skrýš a roztratili sa po planéte strašiť Borťanov.

Lenže Borťania sa nebáli. Boli to vzdelaní ľudia a na strašidlá neverili. Keď ich zbadali, vysmievali sa im a uťahovali si z nich, až museli chúďatká od hanby ujsť kade ľahšie.

Napríklad jedno strašidlo triaslo reťazami a strašne nimi rinčalo. Hneď sa našiel Borťan, ktorý za ním vykrikoval: -
Hej, strašidlo, prečo si nenamastíš reťaze?

Iné strašidlo zasa hrozivo mávalo bielou plachtou. Vzápätí sa ozval ktorýsi mladý Borťan: - Ale choď, strašidlo, daj tú plachtu radšej vyprať do práčky, požičiam ti bio-prášok.

Na svitaní sa strašidlá poschádzali v úkrytoch unavené, znechutené a celkom bez nálady. Tam spustili krik, plač a nárek.

- Neuveriteľné! Viete, čo mi povedala jedna pani, ktorá odpočívala na balkóne? ,Vieš, že si sa oneskoril? Meškajú ti hodinky. Nemáte medzi sebou hodinára?'

- A mne, čo sa stalo mne! Na dvere, kam zvyčajne chodím, pripichli papier, na ktorom bolo napísané: Vážené strašidlo, keď sa u nás poprechádzate, nezabudnite za sebou zatvoriť dvere. Minule ste nechali otvorené, a ráno sme mali plný dom túlavých mačiek, ktoré vypili našej cicuške mliečko.

- Strašidlá si už nikto neváži.

- Nik v ne neverí.

- Treba čosi robiť!

- Ale čo?

Ktorési navrhlo usporiadať protestný pochod. Iné chcelo rozozvučať na planéte naraz všetky zvony, ktoré by, keď už nič iné, aspoň zabránili spáčom pokojne oddychovať.

Nakoniec sa ujalo slova najstaršie a najmúdrejšie strašidlo.

- Páni a dámy, - povedalo a zašívalo si pritom dieru na plachte, - drahí priatelia, musíme sa s tým zmieriť. Borťania sa nás báť nebudú.

Zvykli si na naše strašenie, poznajú všetky naše triky a nijaký protestný pochod nám nepomôže. Nie, tu sa už nedá nič robiť.

- Kde tu?

- Tu na tejto planéte. Treba sa odsťahovať, odísť...

- Ešteže čo, a nakoniec sa ocitneme na planéte, kde bývajú iba muchy a komáre.

- Kdežeby, ja poznám vhodnú planétu.

- Ako sa volá? Ako sa volá?

- Tá planéta sa volá Zem. Vidíte tam hore to maličké belasé svetielko? To je ona. Od váženej a dôveryhodnej osoby viem, že na Zemi žijú milióny detí, ktoré si schovávajú hlavy pod vankúš, ak niekto čo len spomenie naše meno.

- To je krása!

- Naozaj?

- Viem to od osoby, - povedalo staré, strašidlo, - ktorá nikdy neklamala.

- Hlasujme! Hlasujme! - ozvalo sa zo všetkých strán.

- Za čo budeme hlasovať?

- Kto je za, aby sme sa odsťahovali na planétu Zem, nech zdvihne roh plachty. Počkajte, zrátam vás... Jeden, dva, tri... štyridsať... štyridsaťtisíc... štyridsať miliónov... Je niekto proti? Jeden, dva... Drvivá väčšina je za, sťahujeme sa.

- Pôjdu aj tí, čo hlasovali proti?

- Pravdaže, menšina sa vždy podrobuje väčšine.

- Kedy odídeme?

- Zajtra večer, keď sa zotmie.

Nasledujúceho večera, predtým, ako vyšiel príslušný mesiac (planéta Bort ich má štrnásť, ktovie, ako to robia, že sa občas nezrazia), bortské strašidlá sa zoradili, zamávali plachtami ako tichými krídlami... a už letia vesmírom ako kŕdeľ bielych rakiet.

- Nezablúdime?

- Neboj sa, starý pozná cestu lepšie ako diery na vlastnej plachte...





Zakončenie prvé

Strašidlá leteli rýchlosťou svetla a o niekoľko minút pristáli na zatienenej polovici Zeme, kde sa práve začala noc.

- Teraz sa rozídeme, - povedalo staré strašidlo, - každý pôjde po svojom a urobí, čo uzná za vhodné. Pred svitaním sa stretneme tu na tomto mieste a porozprávame sa, čo a ako. Dobre? Huš! Huš!

Strašidlá zmizli v temnotách.

Keď sa vrátili, od radosti sa nezmestili pod plachty.

- Počujte, to je skvelé!

- To je fantázia!

- Nádhera!

- Kto by si bol pomyslel, že toľko ľudí na svete ešte verí na strašidlá!

- A nielen deti, ale aj dospelí!

- A koľko vzdelaných ľudí!

- Ja som nastrašil jedného doktora!

- Zo mňa ošedivel jeden minister!

- Konečne sme našli správnu planétu. Ja navrhujem, aby sme tu zostali.

- Ja s tým súhlasím.

- Aj ja!

Tentoraz nebola proti ani jedna plachta.





Zakončenie druhé

Strašidlá vyštartovali rýchlosťou svetla a o pár minút boli veľmi ďaleko od svojej planéty. Žiaľ, v tom zhone si nevšimli, že na čelo zástupu sa postavili... práve tie dve strašidlá, ktoré hlasovali proti ceste na Zem. Ak to chcete vedieť, boli to dve milánske strašidlá, ktoré z Milána vyhnala skupina výrastkov, ozbrojená zhnitými paradajkami. Tieto dve sa tajne dostali na Bort a zamiešali sa medzi tamojšie strašidlá. O návrate na Zem nechceli ani počuť. Beda im, keby sa boli priznali, že sú tam tajne! Vymysleli teda plán. A čo vymysleli, to aj urobili.

Postavili sa na čelo skupiny a viedli ju, hoci si všetky strašidlá mysleli, že ich vedie staré strašidlo. To však cestou od únavy zaspalo. Tak sa stalo, že namiesto na Zemi sa ocitli na planéte Klopklop, vzdialenej od Zeme tristo miliónov miliárd kilometrov a sedem centimetrov. Jedinými obyvateľmi tu boli veľmi bojazlivé žaby. Strašidlá Z Bortu sa tu cítili dobre, aspoň prvých pár storočí. Vidí sa mi však, že potom si na ne zvykli aj tie žaby.





Zakončenie tretie

Strašidlá leteli rýchlosťou svetla niekoľko minút. Práve sa nachádzali neďaleko Mesiaca, chystali sa zosadnúť na Zem a pustiť sa do práce, keď zbadali, že oproti nim letí iná skupina strašidiel.

- Hej, kto ste?

- A vy ste kto?

- To neplatí, my sme sa pýtali prví. Odpovedzte.

- Sme strašidlá z planéty Zem. Odchádzame, lebo na Zemi sa nás už nik nebojí.

- A kam ste sa vybrali?

- Ideme na planétu Bort, počuli sme, že tam je dobre.

- To je omyl! Predstavte si, že my práve odtiaľ utekáme, lebo ani tam niet miesta pre strašidlá.

- Doparoma, už nám chýbalo iba to. Čo budeme robiť?

- Spojme sa a poďme hľadať planétu bojazlivých. V celom šírom vesmíre musela predsa nejaká zostať...

- Dobre, skúsme to...

Ako povedali, tak aj urobili. Obe skupiny sa spojili a o chvíľu s frflaním a nadávaním zmizli v diaľavách.