Píšťalkár a autá
Píšťalkár a autá (Rozprávka)
Bol raz jeden zázračný píšťalkár. Je to starý príbeh, pozná ho každý. Rozpráva o meste, ktoré napadli krysy, a o mládencovi, ktorý
svojou píšťalou všetky krysy odlákal a utopil ich v rieke. Keď mu potom starosta nechcel vyplatiť odmenu, mládenec svojou píšťalou odviedol
z mesta všetky deti.
Aj tento príbeh je o píšťalkárovi, možno o tom istom, možno nie.
Bolo raz jedno mesto a toto zaplavili autá. Boli všade: na cestách, na chodníkoch, na námestiach, pod bránami. Všade samé autá.
Maličké ako škatuľky, veľké ako lode, s obytnými prívesmi i bez nich. Osobné, sťahovacie, nákladné aj dodávky. Bolo ich toľko, že sa
museli pohybovať veľmi pomaly, vrážali do seba, rozbíjali si reflektory, mliaždili nárazníky a odtŕhali výfuky. Nakoniec nemali kam ísť a
museli zostať stáť. Ľudia boli prinútení chodiť pešo. Ale nebolo ľahké kľučkovať pomedzi toľké autá. Ľudia ich obchádzali,
preskakovali, podliezali. Od rána do večera nebolo počuť iné, iba:
- Juj!
To zjujkol chodec, ktorý sa udrel hlavou o kapotu.
- Jojoj! Jajaj!
To boli dvaja chodci, ktorí sa zrazili hlavami, keď podliezali nákladniak. Jasné, že ľudí to veľmi hnevalo.
- Je načase skoncovať s tým!
- Treba niečo robiť!
- Prečo starosta niečo nevymyslí? Starosta všetko počul a hundral:
- Myslieť myslím, o to nič. Myslím deň aj noc. Predumal som dokonca aj celý Štedrý deň. Horšie je, že mi nič neprichodí na um.
Neviem, čo mám robiť, čo povedať a kam sa obrátiť. Už nemám takú hlavu ako kedysi. Len sa pozrite.
Jedného dňa sa zjavil na radnici čudný mládenec. Mal oblečenú kožušinovú vestu, na nohách dreváky a na hlave končistú čiapku so
širokou stuhou. Na pohľad vyzeral celkom ako gajdoš. Gajdoš, ale bez gájd. Keď sa pýtal k starostovi, stráž ho drsne odbila:
- Daj mu pokoj, nemá náladu na zábavu.
- Ja ho predsa nejdem zabávať.
- Tým horšie, keď ho nejdeš zabávať, prečo by ťa mal prijať?
- Povedzte mu, že viem. ako oslobodiť mesto od áut.
- Čože? Čo? Počuj, choď kade ľahšie, to sú veci, o ktorých nežartuje.
- Ohláste ma u starostu, uvidíte, neoľutujete... Naveľa, naveľa ho stráž odviedla k starostovi.
- Dobrý deň, pán starosta.
- Komu dobrý, komu nie. Pre mňa to bude iba...
- ... deň, keď sa vaše mesto oslobodí od áut. Ja viem, ako na to.
- Ty? A kto ťa to naučil?
- Na tom predsa nezáleží. Skúste to so mnou, to vás nič nestojí. A ak mi niečo sľúbite, zajtra ráno máte po problémoch.
- Čo ti mám sľúbiť?
- Že od zajtra sa na hlavnom námestí budú môcť hrať deti, že im tam dáte doviezť kolotoče, hojdačky, šmýkačky, lopty a
šarkany.
- Na hlavnom námestí?
- Na hlavnom námestí.
- Nič viac?
- Nič viac.
- Tu je moja ruka. Sľubujem. Kedy začneš?
- Hneď, pán starosta...
- Tak do toho, nestrácaj ani minútu.
Cudný mládenec nestrácal ani sekundu. Siahol do vrecka a vybral odtiaľ maličkú píšťalku z morušového dreva. A hneď tam, v
starostovej kancelárii, začal hrať zvláštnu melódiu. Hral aj potom, keď vyšiel z radnice, prešiel krížom cez námestie a zamieril k
rieke...
A o chvíľu nato...
- Pozrite, čo robí to auto! Samo sa pohlo!
- Aj tamto!
- Hej! Ale to je moje! Kto mi to kradne auto? Zlodeji! Zlodeji!
- Akí zlodeji, dnu nik nie je, nevidíte? Všetky autá sa pohli samy od seba...
- Naberajú rýchlosť... Uháňajú...
- Kam asi idú?
- Moje auto! Stoj! Stoj! Vráťte mi moje auto!
- Skúste ho dolapiť za chvost...
Zo všetkých ulíc sa so strašným hukotom a rachotom valili autá... Uháňali, uháňali samy.
Pozorným poslucháčom však neušiel zvuk, ktorý bolo dobre počuť aj v tom hroznom lomoze, bol to jemný hvizd píšťalky, veľmi
zvláštna melódia...
Zakončenie prvé
Autá uháňali smerom k rieke.
Píšťalkár ich čakal na moste. Keď sa prihnalo prvé, čírou náhodou starostovo, píšťalkár zahral o tón vyššie. V tej chvíli sa
ako na povel preboril most, auto spadlo do rieky a prúd ho strhol so sebou. Potom šup ta aj druhé, tretie... A tak sa všetky autá jedno za
druhým, vo dvojiciach i v celých húfoch rútili do rieky. Každé ešte naposledy zatrúbilo, a už zmizli pod hladinou.
Na ulice, odkiaľ zmizli autá, sa vyrojili deti s loptami, dievčatká s bábikami v kočíkoch, chlapci s trojkolkami a bicyklami,
prechádzali sa, hrali a usmievali.
Dospelí však nariekali, telefonovali hasičom a hádali sa s dopravnými strážnikmi.
- Vy to tomu bláznovi dovolíte? Dočerta, zastavte toho prekliateho píšťalkár a!
- Hoďte ho do rieky aj s píšťalou...
- Starosta sa tiež zbláznil! Takto zničiť všetky naše pekné autá!
- V dnešných časoch, keď sú autá také drahé!
- V dnešných časoch, keď je všetko také drahé!
- Preč s ním! Zvrhnime ho!
- Preč s píšťalkárom!
- Vráťte mi moje auto!
Najodvážnejší občania sa vrhli na píšťalkára, ale nik sa ho nemohol dotknúť, lebo okolo neho zrazu vyrástol neviditeľný múr.
Píšťalkár počkal, kým v rieke neskončilo posledné auto, potom ta skočil sám, preplával na druhý breh, uklonil sa a zmizol v lese.
Zakončenie druhé
Autá sa jedno za druhým rútili do rieky a mizli v jej hlbinách. Nakoniec zostalo starostovo. Vtedy už bolo námestie plné detí a ich
radostný krik sa miešal s nadávaním dospelých, ktorí pozerali, ako ich autá miznú v hlbinách rieky.
Píšťalkár konečne prestal hrať, a keď zdvihol oči, zbadal, že sa k nemu hrozivo približuje dav na čele so starostom.
- Tak čo, pán starosta, ste spokojný?
- Ja ti ukážem, či som spokojný! Vieš, čo si urobil? Vieš, koľko peňazí a práce stojí také auto? Krásne si to vymyslel, vraj
oslobodí mesto...
- Ale ja... ale vy...
- Čo ty? Ty len pekne vezmi píšťalu, a ak nechceš zvyšok života stráviť vo väzení, dovedieš nám naše autá nazad. Beda ti, ak bude
chýbať čo len jedno jediné.
- To je ono! Výborne! Nech žije pán starosta!
Čo mal píšťalkár robiť? Zapískal. Autá poslúchli zvuk píšťaly. Vrátili sa na breh, odtiaľ sa rozbehli po uliciach a námestiach,
vrážajúc do detí, do lôpt, bicyklov, trojkoliek, vychovávateliek. Slovom, všetko bolo ako prv. Píšťalkár sa pomaly a smutne pobral preč.
Od tých čias už o ňom nikto nepočul.
Zakončenie tretie
Autá sa rútili a rútili do rieky, ako krysy z tej rozprávky? Ale kdeže! Rútili sa a rútili... Zrazu nebolo v meste ani jedno, hlavné
námestie zostalo tiché, ulice prázdne, voľné, námestia pusté. Kam zmizli?
Natrčte uši a dozviete sa. Teraz chodia pod zemou. Cudný mládenec svojou píšťalkou vyhĺbil podzemné ulice pod ulicami a námestia pod
námestiami. Autá teraz chodia po nich. Zastanú, vezmú svojho majiteľa a vezú ho, kam treba. Teraz je dosť miesta pre všetkých. Pod zemou pre
autá. Hore pre ľudí, ktorí sa chcú poprechádzať a porozprávať o tom, čo je nové vo svete, o majstrovstvách a o kozmických letoch, i pre
deti, ktoré sa chcú hrať, aj pre ženy, ktoré môžu bez ťažkostí nakupovať.
- Ja hlupák, - vykrikoval starosta nadšene, - ja hlupák, že som na to neprišiel skôr!
Píšťalkárovi v tom meste potom postavili pomník. Vlastne dva. Jeden na hlavnom námestí a jeden pod zemou, kde v podzemných uliciach
doteraz neúnavne krúžia autá.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta