Rinaldovo dobrodružstvo

Rinaldovo dobrodružstvo (Rozprávka)
Raz Rinaldo padol z bicykla a vrátil sa domov s obrovskou hrčou na čele. Jeho rodičia odišli za prácou do cudziny a o Rinalda sa starala teta. No a táto teta sa veľmi naľakala. Patrila akurát k tým tetám, ktoré sa všetkého naľakajú.

- Rinaldo, dieťa moje, čo sa ti stalo?

- Nič zvláštne, teta Róza. Iba som spadol z bicykla.

- Juj, to muselo byť hrozné!

- Veď si ma ani nevidela spadnúť!

- Práve preto.

- Nabudúce, keď budem chcieť spadnúť, najprv ťa zavolám.

- Rinaldo, o takých veciach sa nežartuje! Povedz mi, prečo si doniesol bicykel dovnútra.

- Dovnútra? Nechal som ho predsa pred bránou ako zvyčajne.

- A tamten je teda čí?

Rinaldo pozrel smerom, kam ukazovala teta, a uvidel červený bicykel, opretý o kuchynskú stenu.

- Tamten? To nie je môj, teta Róza, ja mám zelený.

- Ozaj, zelený. Ale tento sem hádam nevošiel sám?

- Veď to. Žeby zázrak?

- Rinaldo, prosím ťa, nerozprávaj o zázrakoch!

- Je to pekný bicykel. Teta Róza zrazu skríkla.

- Čo je, teta?

- Pozri, tam stojí ďalší!

- Naozaj! Aj ten je pekný.

Teta Róza zalamovala rukami, vydesená ako nikdy.

- Odkiaľ sa tu berú tie bicykle?

- Hm, - povedal Rinaldo, - to je záhada. Nebude nejaký aj v spálni? Veru je, pozri, teta Róza, spolu sú už tri. Keď to bude takto pokračovať, zakrátko máme dom plný bicyklov...

Pri ďalšom tetinom výkriku si Rinaldo musel zapchať uši, lebo práve keď vyslovil slová ,,plný bicyklov", dom sa naozaj naplnil bicyklami. Len v kúpeľni ich prestrašená teta Róza narátala dvanásť. Dva z nich stáli vo vani.

- Dosť, Rinaldo! - lamentovala úbohá teta a klesla na stoličku. - Stačí, ja už nevládzem.

- Akože stačí? Čo ja s tým mám? Vari ich vyrábam? Veď neviem opraviť ani trojkolku...
Cililin! Cililin!

Na stole sa zjavila prekrásna trojkolka, taká nová, že mala kolesá ešte zabalené v papieri. Zvonček veselo vyzváňal, akoby chcel povedať: ,,Aj ja som tu!"

- Rinaldo, prosím ťa!

- Teta Róza, ja predsa nemôžem za to, čo sa tu robí.

- Viem. synček. Vlastne neviem, Rinaldo. Ale, prosím ťa, buď opatrný a nevyslov viac ani slovo bicykel, ani slovo trojkolka.

Rinaldo sa pustil do smiechu.

- Keď len to, hovorme teda o inom. Chceš sa zhovárať o budíkoch alebo o čerstvých uhorkách? O čokoládovom pudingu alebo o gumených čižmách?
Teta omdlela. Tak ako Rinaldo vyslovoval názvy predmetov, dom sa plnil uhorkami, budíkmi, pudingom, čižmami. Všetko sa to zjavovalo z ničoho nič, akoby zázrakom.

- Teta! Teta Róza!

- Och! Čo je? Ach! - Teta pomaly prichádzala k sebe. - Rinaldo, synovec môj a syn môj, prepánajána, sadni si tamto a buď ticho. Máš rád svoju tetu? Sadni si a ani sa nepohni. Idem zavolať profesora Magistrisa, on si s tým bude vedieť poradiť.

Profesor Magistris bol už na dôchodku a býval hneď oproti. Keď mala teta Róza nejaký problém, bežala za profesorom a on ju vždy ochotne vypočul a pomohol jej. Iba starí ľudia vedia byť takí dobrí a trpezliví. Profesor sa ani teraz nedal prosiť.

- Tak čo, mládenec, čo sa robí?

- Dobrý večer, pán profesor. Vôbec tomu nerozumiem. Akoby sa tu diali...

Ale skôr ako vyslovil slovo „zázraky", teta Róza mu zakryla ústa rukou.

- Nie! Rinaldo, nevyslov to! Všetko, len nie zázraky!

- Pani susedka, - zasiahol profesor Magistris, - vysvetlite mi všetko pekne poporiadku, áno?

- Čo je tu na vysvetľovanie? Spadol z bicykla a udrel si hlavu. A teraz zakaždým, keď vysloví nejaké slovo, vlastne výraz, či ako by som to...

- Pozrite, - povedal Rinaldo, - ja vám to predvediem. Kocúr...

- Miau, - povedal kocúr, ktorý sa vzápätí zjavil na stoličke vedľa sporáka.

- Íha! - začudoval sa profesor. - Hm! Rozumiem.

- Videli ste to? Rodičov má v zahraničí. A táto choroba...

- Ale akáže choroba! - protestoval Rinaldo. - Je to náhodou obrovská výhoda. Keď mám chuť na pistáciovú zmrzlinu...

Plesk!

Na stole stála zmrzlina v krištáľovom pohári.

- Mne sa to vidí ohromné, - poznamenal profesor. - Kde je lyžička?

- Lyžička, - povedal Rinaldo. - Vlastne ešte jedna zmrzlina a ešte jedna lyžička. Prosím, ponúknite sa. Dáš si aj ty, teta?

Ale teta Róza neodpovedala, práve zamdlela druhý raz.





Zakončenie prvé

Profesor Magistris dôkladne vylízal pohár od zmrzliny a povedal:

- Teda tuto náš Rinaldo, nezáleží na tom ako, možno v dôsledku pádu z bicykla, nadobudol čudesnú čarodejnú moc, pomocou ktorej môže získať ľubovoľnú vec, stačí len vysloviť jej názov.

- Nebesá! - vzdychla teta Róza.

- Áno, pani suseda, - pritakal profesor, - nebesá a raj na zemi pre vás a vašu rodinu.

- Ako to?

- Ako to? Veľmi jednoducho. Rinaldo povie: milión, a ste milionári. Povie: vila s bazénom, a môžete rovno skočiť do vody. Povie: auto so šoférom, a môžete nastúpiť. Jeho rodičia nebudú musieť pracovať v zahraničí. A možno si Rinaldo spomenie aj na svojho starého priateľa profesora a povie... počkaj, počkaj, ešte nie...
Pes, povedz pes. Pekný jazvečík, ani starý, ani mladý... Bude mi priateľom. Viete, samému mi je doma smutno...

- Pekný jazvečík! - povedal Rinaldo.

A už radostne zaštekal jazvečik a driapal sa na nohavice profesora Magistrisa, ktorému od dojatia vyhŕkli slzy.





Zakončenie druhé

Profesor v krátkosti vysvetlil, o čo ide.

- Ale teraz pozor, - povedal, - nikomu ani muk. Rinaldov život je v nebezpečenstve.

- Prepánajána! A prečo?

- To je predsa jasné: jeho čarodejná moc môže byť zdrojom nepredstaviteľného bohatstva. Keby sa to rozchýrilo, ktovie, akí všelijakí podvodníci by sa ho usilovali uniesť a využiť tento jeho vzácny dar.

- Prepánajána a ešte raz prepánajána! Teta so synovcom prisahali, že budú mlčať.

- Zajtra, - lúčil sa profesor, - zajtra sa rozhodneme, ako budeme postupovať ďalej.

- Teda zajtra.

Musím vám povedať, že tento profesor Magistris žil dvojakým životom: cez deň bol profesorom na dôchodku a v noci zasa náčelníkom zlodejskej bandy, ktorá kradla po celej Európe. Magistris zatelefonoval svojim ľuďom, dal uniesť Rinalda a kázal mu hovoriť „zlato", kým nenaplnil desať nákladniakov aj s prívesmi. Potom nasadol do prvého, zatrúbil a poďho preč. Nik ho viac neuvidel. Lenže Rinaldo, od toľkej námahy stratil hlas. Keď sa mu zasa vrátil, čarodejná moc zmizla. Teta Róza získala aspoň niečo, keď predala všetky tie bicykle, budíky, uhorky a tak ďalej.





Zakončenie tretie

Rinaldo zjedol zmrzlinu a mal chuť na ďalšiu. Pýtal si ju tak rýchlo, že zmrzlina namiesto toho, aby pokojne pristála na stole, spadla mu na hlavu. Nič by sa nebolo stalo, keby bolo šlo iba o zmrzlinu, ale ona bola v krištáľovom pohári. Pohár dopadol práve na hrču, ktorá Rinaldovi navrela po páde z bicykla. Bol to osudný úder, lebo od tej chvíle Rinaldo darmo menoval predmety, nezjavilo sa ani auto, ani varený zemiak.