Pastierov prsteň

Pastierov prsteň (Rozprávka)


Bol raz jeden pastier, ktorý pásol svoje stádo vysoko v horách. Večer zavrel ovce do košiara, zajedol si kúsok chleba so syrom, natiahol sa na slamník a zaspal. Ráno, či svietilo slnce alebo fúkal vietor, či pršalo alebo sa chumelilo, musel ísť spolu so svojím psom za ovcami. Mesiace a mesiace bol preč z domu, stále sám. Tvrdý je život pastiera.

Raz večer, práve keď si líhal, začul, že ho ktosi volá.

- Pastier! Pastier!

- Kto ma volá? Kto je tam?

- Priateľ, pastier, priateľ.

- Pravdu povediac, okrem svojho psa nemám nijakého priateľa. Kto ste?

- Pocestný, kráčal som celý deň a zajtra ma čaká to isté. Nemám peniaze na vlak. Nezostalo mi jedlo na večeru a všetky zásoby sa mi už minuli. Myslel som, či by som nemohol...

- Vojdite, sadnite si. Mám iba chlieb a syr. Na pitie je mlieka dostatok. Ak vám to postačí, len sa ponúknite.

- Ďakujem, si veľmi láskavý. Tento syr je vynikajúci. Robíš si ho sám?

- Týmito rukami. Chlieb je trošku tvrdý, až zajtra mi majú priniesť čerstvý. Keby ste prišli zajtra večer...

- Nič si z toho nerob, aj tento je výborný. Keď je človek hladný, lepšia suchá kôrka dnes ako čerstvý krajec zajtra.

- Vidím, že nebývate často sýty.

Pocestný si zajedol i vypil. Potom sa s ním pastier rozdelil aj o svoj slamník, aby si oddýchol. Ráno vstali na úsvite, s prvými lúčmi slnka.

- Ešte raz ti ďakujem, pastier.

- Ale, za trochu slamy...

- Spal som ako v kráľovskej posteli.

- Vidím, že vám neprekáža ani tvrdá posteľ.

- Spal som tak sladko, - pokračoval pocestný, - že by som ti rád nechal čosi na pamiatku.

- Na pamiatku? Ale... veď to je prsteň...

- Nie je to nijaká cennosť, iba malý železný prstienok. Na pamiatku, ako vravím. Ale dávaj pozor, aby si ho nestratil.

- Nestratím ho.

- Možno sa ti ešte zíde.

- Keď myslíte...

Rozlúčili sa. Pastier si vložil prsteň do vrecka a viac naň nemyslel. Tej noci prišli na salaš dvaja po zuby ozbrojení zbojníci, ako to už v tých časoch bývalo.

- Zarež barana, - rozkázali pastierovi, - a upeč nám ho na ražni! Čo mal pastier robiť, musel poslúchnuť.

- Soľ, ale nie veľa, ani nie málo.

Pastier posolil barana, ale od strachu ani nedýchal. Večera im našťastie chutila. Ba čo viac, ten zbojník, ktorý vydával rozkazy a vyzeral ako kapitán, zrazu povedal:

- Neviem, aký je z teba pastier, ale varíš výborne.

- No, robím, čo môžem...

- Správne. Čo si mal robiť? Variť. A uvaril si. A my čo máme robiť? Jesť. Tak jeme. Ďalšie si necháme na potom.

- Ďalšie? Nerozumiem.

- Porozumieš, pastier, porozumieš. Máš smolu, že si nám videl do tvárí.

- Nemyslím si, že je to až také nešťastie, - namietol pastier, akoby chcel povedať: „Nemusíte sa báť, nie ste až takí škaredí." Ale zbojník mu vysvetlil, o akú smolu ide.

- Vieš, zlatý môj, keby si zišiel do dediny a porozprával o nás, mohlo by sa to zle skončiť. Vedel by si nás opísať žandárom: jeden je starý a slepý na pravé oko, druhý je mladší a má na nose bradavicu...

- Veď nemá na nose bradavicu.

- To som povedal iba tak. Hlavná vec je, že ty si pre nás teraz nebezpečný. Ale neboj sa, urobíme ti pekný hrob, aj kvietky naň vysadíme...

- Hrob? Ale vy... čo mi chcete urobiť?

- Kamarát, vari nechceš, aby sme ťa pochovali za živa?

- Zabijete ma?!

- Tebe to zapína nejako pomaly, pastier. Musíme, aj keď nechceme. Neboj sa, nebude to trvať dlhšie ako minútu, iba minútočku. Zomrieť je ľahšie ako pracovať. Bude to... Hej, pastier... No toto! Kam si zmizol?

Pastier! Poďme, kamarát, ty ho hľadaj na tejto strane, ja pôjdem tamto. Pastier, vylez, veď sme iba žartovali. Nik ťa nechce zabiť. Poď von, nehraj sa s nami na schovávačku... Pastier!

Čo sa vlastne stalo? Pastier sedel, počúval, ako sa mu zbojníci vyhrážajú, a pritom náhodou vopchal ruku do vrecka a dotkol sa železného prsteňa. A v tej chvíli sa stal neviditeľným. Bol stále tam, sedel pri ohni, ale zbojníci ho nevideli. Hľadali ho, vyvolávali, v rukách držali pušky a chceli ho zabiť. Ale on sa ani nepohol.
Bál sa čo i len dýchať.





Zakončenie prvé

Zbojníkom nakoniec nezostalo nič iné, iba nechať pastiera pastierom a pobrať sa do hôr. Pastier zveril stádo psovi, lebo vedel, že ho dobre postráži, a opatrne sa vybral za nimi. Hoci sa veľmi usiloval, aby nerobil nijaký hluk, predsa mu pod nohami podchvíľou Zašuchotal suchý list či zaškrípal kamienok. Vtedy zbojníci zastali, vyľakane sa obzerali, ale nikoho a nič nevideli, tak si len vzdychli a pobrali sa ďalej.

- To je čudné, - mrmlal kapitán, - stále mám dojem, že nás ktosi sleduje, ty nie?

Druhý zbojník prikývol, akože áno.

- Ale nikoho nevidím, - doložil kapitán.

Druhý zbojník pokrútil hlavou, akože nie, lebo sa držal zásady, že kapitán má vždy pravdu.

Pastier ich sledoval do lesa, cez kopec až do jaskyne, kde ich už čakala celá zbojnícka družina. Sadol si medzi nich a počúval, o čom sa zhovárajú. Bol tak blízko, že sa ho skoro dotýkali, ale keď videl, že sa ktosi veľmi priblížil, vždy sa uhol. Potom zbojníci vstali, zobrali si pušky a všetci odišli na zboj. Pastier zostal sám. Prehľadal celú jaskyňu, nazrel pod každý kameň, prehádzal všetky slamníky, až nakoniec pod vlčou kožou našiel skrýšu a v nej to, čo hľadal: zbojnícky poklad, zlato, drahokamy a veľa peňazí. Naplnil si tanistru, potom si vyzliekol kabát a nabral aj doň. Nazad sa vrátil zhrbený pod toľkou ťarchou. Nemyslite si však, že sa vrátil k ovciam a ku psovi. Čo by robil s jedným stádom, ešte k tomu s cudzím, keď si teraz mohol kúpiť hoci sto vlastných? Vydal sa na cestu do mesta, veru tak. A cestou si pospevoval: „Kedysi ovce som pásaval, teraz som bohatší ako kráľ."





Zakončenie druhé

Keď zbojníci po márnom hľadaní odišli, pastier od radosti pobozkal prsteň, ktorý ho zachránil, a v tej chvíli sa opäť stal viditeľným. Zistil to tak, že pes, ktorý pred chvíľou nehybne podriemkaval, vyskočil a veselo zaštekal.

- Výborne, - povedal pastier. - Rozumieš aj ty, však? Postretlo nás ohromné šťastie. Veru, kamarát, dosť bolo takéhoto života bez oddychu. Čoskoro tu dáme všetkému zbohom. Vieš, čo som vymyslel? Chcel by som byť detektívom, súkromným pátračom. Spravím sa neviditeľným a bez obáv budem môcť vyriešiť každý prípad. Dostanem sa do domov zločincov, ľahko nazbieram dôkazy, fotografie a tak ďalej. Odhalím aj najprefíkanejších zločincov. Zneškodním najnebezpečnejších falšovateľov a únoscov. Stanem sa najslávnejším na svete.

Tak aj bolo. O niekoľko mesiacov všetky noviny písali o činoch kráľa detektívov. Tak ho totiž nazvali. On sám si vybral krycie meno Doktor Neviditeľnissimus.





Zakončenie tretie

Pastiera nečakané šťastie veľmi potešilo.

- Blahorečím tomuto prsteňu, - povedal, - aj tomu, kto mi ho dal. Od tej chvíle však nemal pokoja a stále sa bál, že ho stratí.

- Vo vrecku ho nemôžem nosiť. Náhodou ho vytiahnem spolu s vreckovkou a koniec. Na prst si ho radšej nedám, aby mi ho nik neukradol. Schovám ho... ale kam? Sem, do buriny pri smetisku.

Tak aj spravil. Potom vyhnal ovce na pašu a rozmýšľal, ako by mohol čarodejný prsteň využiť. Boli to fantastické plány, ale, žiaľ, také aj zostali. Medzitým totiž našla milý prsteň straka a odniesla hobohviekam do svojej skrýše. Tak namiesto neviditeľného pastiera bol neviditeľný a nedosiahnuteľný prsteň.