Tinova choroba

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 030 slov
Počet zobrazení: 2 131
Tlačení: 232
Uložení: 259
Tinova choroba (Rozprávka)
Žil raz jeden úradník. Volal sa Biely a pracoval v banke. Za ženu mal pani Rózu a mali niekoľkomesačné dieťa. Pekného chlapčeka s bystrými, živými očkami a neposlušným kohútikom čiernych vláskov. Bol to naozaj pekný chlapček.

Volal sa Ján Batista, ale keďže také dlhé meno sa pre takého maličkého chlapčeka ešte nehodilo, volali ho rodičia Tino.

Po prvých narodeninách prišli druhé. Ale krátko pred tretími sa na Tinovi začali prejavovať príznaky akejsi neznámej choroby.

Raz sa pani Róza vrátila z nákupu a zbadala, ako sa Tino, skrútený na koberci, v kútiku izby smutne hrá s gumovým koníkom. Pani Róze stislo srdce... Tino... Veru tak, Tino sa jej videl maličký, ešte menší, ako bol, keď šla nakupovať... Podišla k nemu, vzala ho na ruky, prihovorila sa mu. hladkala ho, túlila... Chvalabohu, zmýlila sa, Tino bol taký ako predtým. Bol rovnako ťažký i veľký a zostala mu i jeho sila, lebo hneď začal búchať o zem gumového koníka.

O nejaký čas nato rodičia nechali Tina chvíľku samého v obývačke. Keď sa vrátili, obaja súčasne vykríkli:

- Tino!

Chlapček zdvihol oči, usmial sa... Pani Róza si uľahčene vydýchla:

- Juj. ale som sa naľakala...

- Mne to nemusíš hovoriť.

- Zdalo sa mi, že je odrazu chudší, menší...

- Ja som ho chvíľu videl malého ako bábiku.

- Čo sa to s nami robí?

- Veru, čudné, že obaja naraz...

- Vieš, mne sa to už raz stalo: vrátila som sa z obchodu a videla som ho tam v kúte malého, maličkého...

Toho dňa sa manželia Bielovci upokojili. Ale potom sa to isté stalo znova a ešte raz. Vtedy sa rozhodli zájsť s ním k lekárovi. Doktor Tina prezrel, odmeral, odvážil, kázal mu povedať tridsaťtri, zakašlať, pozrel mu do hrdla a vyhlásil:

- Je to pekný chlapec, zdravý a mocný. Všetko je v poriadku.

- Ale veď, pán doktor...

- Ale veď, ale veď... Vyskúšame to. Všetci traja vyjdeme von, necháme ho chvíľku samého a uvidíme, čo sa stane.

Vyšli z ordinácie a počúvali za dverami. Nijaký zvuk. Tino neplakal, nehýbal sa, vôbec nebolo počuť, či je vnútri.

Keď sa vrátili, všetci traja videli to isté: Tino zostal maličký, malilinký... Ale iba na chvíľočku. Hneď ako zazrel mamu, otca a doktora, zrazu bol z neho ako predtým pekný chlapec, silný, zdravý a na svoj vek aj dosť vysoký.

Doktor povedal:

- Tak, tak. Nie je to celkom choroba, ale ide tu o veľmi zriedkavý prípad. Zatiaľ viem iba o jednom podobnom a ten sa stal v Amerike pred sto rokmi...

- Čo to vlastne je? - spýtal sa pán Biely.

- Je to vážne? - zľakla sa pani Róza.

- Vážne nie, tak by som to nenazval. Je to také... - mrmlal doktor.

- Aké?

- Len vravte, pán doktor, nenapínajte nás...

- Pokojne, len pokojne, - povedal doktor. - Niet dôvodu znepokojovať sa. Toto dieťa jednoducho nesmie zostať samo. Keď je samo, zmenšuje sa. To je všetko. Potrebuje spoločnosť, chápete?

- Ale my ho nikdy nenechávame samého.

- Takmer nikdy.

- Rozumiem, rozumiem. Ale o to nejde. Potrebuje byť s inými deťmi. S bračekom, s kamarátmi. Dajte ho do škôlky, nájdite mu kamarátov, chápete?

- Áno, pán doktor.

- Ďakujeme, pán doktor. To už tak bude stále?

- Ako to myslíte, pani Biela?

- No tak: aj keď narastie, bude musieť byť stále niekto pri ňom, aby sa nezmenšil?

- Uvidíme, - povedal lekár a bezradne rozhodil rukami. - Ale keby to naozaj bolo tak, čo sa dá robiť?

Manželia Bielovci si odviedli malého Tina domov, vlastne ani nie takého malého, a starali sa oňho väčšmi ako predtým. Tino dostal bračeka, začal chodiť do školy, rástol v každom smere, to znamená., že bol vysoký, múdry, bystrý... Bol to šikovný chlapec a všetci ho mali radi. S nikým sa nehádal, naopak, vedel obratne urovnávať spory. Potom dospel na mládenca a šiel študovať na univerzitu...

Raz, to mal už dvadsať rokov, sedel vo svojej izbe a učil sa. Bol celkom sám, hoci zvyčajne sa k nemu chodili učiť priatelia. Rodičia si zrazu spomenuli.

- Skúsime sa pozrieť?

- Neviem. Odvtedy prešlo už toľko rokov...

- Poď, pozrieme sa... chcem vedieť, či ešte...

Obaja sa po prstoch prikradli ku kľúčovej dierke a nazreli dnu...





Zakončenie prvé

Manželia Bielovci pozreli dnu a potom sa plačky hodili jeden druhému do náručia.

- Úbohý Tino!

- Chudáčik náš syn!

- Neuzdravil sa, nikdy sa neuzdraví...

Tino sa skutočne zmenšil na výšku asi trojročného dieťaťa. Stále mal svoju mladícku tvár, dlhé nohavice a zelený sveter, ale bol maličký ako trpaslík.

- Všetko bolo zbytočné, - vzdychal pán Biely, - nemožno ho nechať samého ani na minútu.

- Všetko bolo zbytočné, - vzlykala pani Róza. - Možno sme na vine my: nedávali sme mu dosť vitamínov.

- Čo máme robiť? - telefonovali hneď k doktorovi.

- Len nezúfajte, - odpovedal doktor, - je na to liek. Ožeňte ho s poriadnym dievčaťom, budú mať deti, tie mu nedajú ani chvíľočku pokoj a všetko bude v poriadku.

- Pravdaže! - zvolal pán Biely spokojne.

- To je ono! - tešila sa pani Róza. - Na to sme mohli prísť aj sami!





Zakončenie druhé

Manželia Bielovci nazreli do izby, potom sa hodili jeden druhému do náručia a rozplakali sa od šťastia.

- To je krása!

- To je nádhera!

- Zostal, aký je!

- Celkom sa uzdravil!

Tino sa skutočne nezmenšil ani o centimeter, ani o milimeter, pokojne sa učil a ani zďaleka netušil, čo prežívajú jeho rodičia za dverami.

Mal veľa priateľov, so životom ho spájalo veľa nitiek, veľa plánov, veľa nádejí a veľa chuti pracovať: všetko toto si človek nesie so sebou, aj keď je sám.
Takže vlastne nikdy nie je sám.





Zakončenie tretie

Manželia Bielovci pozreli kľúčovou dierkou do izby a bez slova zmeraveli s vytreštenými očami.

- No toto...

- Kto by si bol pomyslel, že...

- Róza, prosím ťa, uvar mi kávu, ale silnú...

- Áno, iste, aj ja sa musím posilniť. No toto...

- Kto to kedy videl... Čo to vlastne zazreli?

Zazreli svojho Tina, narasteného do dvojnásobnej výšky: musel sedieť trošku skrčený, aby si neudrel hlavu o povalu, ruky i nohy mal dlhé ako žirafa. Zdalo sa, že si vôbec nič nevšimol a pokojne sa učil ďalej. Ceruzka, ktorou si robil poznámky, vyzerala v jeho obrovskej ruke ako špáradlo.

- Teraz má opačnú chorobu, - vzdychol pán Biely a odpil si z horúcej kávy.

- Je to naozaj neobyčajný chlapec, - doložila pani Róza.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Raz sa jej stalo #choroba


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu