O siedmich strúbovaných bratoch

O siedmich strúbovaných bratoch (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna matka a mala sedem synov. Chlapci boli zdraví a mocní, nuž kto by sa čudoval, že ich bolo počuť až v tretej dedine. Totiž keď revali. A oni revali dosť často, pretože aj dvaja bratia revú, keď sa o niečo vadia, a týchto tu bolo až sedem naraz.

Úbohá matka počúvala kriky a jedného dňa zistila, že ju pobolievajú uši od toho neprestajného chvenia. Lebo keď reve sedem synov, vzduch sa naozaj chveje, a tak je aj z obyčajnej ľudskej kuchyne hneď a zaraz rizikové pracovisko.

Prosila matka synov, aby kričali trocha tichšie, koruny im sľubovala, aj výprask remeňom - no nič nepomáhalo. A tak jedného dňa, vojdúc do kuchyne, ktorá sa zase otriasala revom prevelikým, zvolala tá nešťastnica:

- Och, ja úbožiačka, ktože mi vráti sluch, keď mi ho načisto zahlušíte, vy...vy... vy... revúce trúby!!!

Bum!...

Hľadí matka očami navrch hlavy vygúlenými, strach preveliký na ňu lezie, pretože - čo nevidí? Namiesto siedmich synov ligoce sa v kuchyni odrazu sedem prenádherných trúb rôznej veľkosti. A trúbia a trúbia a vadiť sa neprestávajú, lebo v tej veľkej zvade ani nezbadali, že sa z podoby ľudskej premenili na podobu trúbovskú.

Stojí nešťastná matka, rukami zalamuje, trúby hladká a narieka:

- Kdeže ste, synovia moji premilí, kde ste sa mi podeli? A sedem trúb jednohlasne odpovedá:

- Túúú, túúú, tú-túúúú... Uteká biedna mať k lekárovi:

- Pomôž, doktor, synovia sa mi strúbovali, predpíš im niečo na odtrúbovanie!

Šupne lekár sedem trúb pod röntgenové lúče a vraví:

- Pani, nevidím v trúbach ani žalúdok, ani pľúca, to nie je prípad pre mňa. Obráťte sa na nejaké klampiarstvo.

Uteká matka ku klampiarovi:

- Klampiar, klampiar, vyklep tieto trúby, aby z nich boli znova siedmi nezatrúbovaní bratia...

Prezrie klampiar trúby z každej strany a rečie: - Pani, tieto trúby sú v najlepšom poriadku, nič na nich nie je pre klampiarsku robotu. Ak chcete o nich odborný posudok, obráťte sa na nejakého trubača.

Beží matka, beží, sedem trúb tíska pred sebou v starom detskom kočíku. Dobehne pred hlavného kráľovského trubača:

- Trubač najslávnejší, človeče predobrý, poprezeraj tieto trúby, poraď, čo s nimi mám vykonať.

Fúkne trubač do prvej trúby, aj do druhej, aj do všetkých siedmich. Tvári sa slávnostne a veľmi uspokojene a vraví:

- Pani, toto sú najlepšie a najkvalitnejšie trúby, také som ešte v živote nevidel. Odkúpim ich všetky pre kráľovský orchester.

- Óóóó... - kvíli nešťastná matka. - Vari len nepredám vlastnú krv...

- Akúže krv?- čuduje sa trubač. - Trúby sú výborné, a ak ich máte doma viacej, prineste. Odkúpim všetky.

Ale matka ani počuť. Naloží sedem strúbovaných bratov na kočík, domov ich privezie, každú trúbu do jej vlastnej postele položí, sidolom vysidoluje, aby sa aspoň ligotali, keď sa už nemôžu na noc poumývať.

Tak idú dni, matka od veľkého žiaľu na oči nevidí a od veľkého trúbenia na uši nepočuje. Lebo sedem bratov sa vadí aj v tejto podobe, a ešte hlasnejšie, ibaže pre matku načisto nezrozumiteľne. Raz sa vadia skoro ako pochod, raz ako černošská pieseň Duka Ellingtona a inokedy ako vojenská večierka.

Nevedela biedna stvora, čo si počať, nuž naložila trúby znova na kočík a pobrala sa do sveta, že tam nájde nejakého odbornejšieho lekára. Ide, ide a trúby v kočíku sa vadia a ľudia sa obzerajú a počúvajú: aká moderná hudba zaznieva z kočíka!

Prešlo pár dní a všetky noviny sa rozpísali o tej nadanej žene, ktorá chodí po zemeguli a hrá naraz na siedmich automatických trúbach najmodernejšiu automatickú hudbu, akú ešte svet nepočul.

A biedna matka nijako nerozumie, prečo jej núkajú toľko peňazí za tie zvady siedmich strúbovaných synov, len plače a plače a svoje trúby denne sidoluje.

Ako sa tí synovia nakoniec odtrúbovali nazad do ľudskej podoby, neviem. Stretol som ich, ale nič mi nechceli prezradiť. Matky som sa pýtal, pozrela na mňa nahnevane a vraví:

- Neviem, kde ste to vzali, pánko Osmijanko, že by moje deti boli trúby! Ak to ešte raz poviete, zažalujem vás pre urážanie hudobnými nástrojmi!

Tak som sa teda nič bližšie nedozvedel. Jediné, čo niekedy počujem, sú trúbové koncerty, ktoré zapísali šikovní muzikanti v čase, keď ešte po svete chodilo sedem strúbovaných bratov. Ale ani oni sa mi k ničomu bližšiemu nepriznali. A tak tá záhada ostane pre nás naveky záhadou.