O strašidelnom klavíri
O strašidelnom klavíri (Rozprávka)
Ten starý veľký čierny klavír stál vo veľkom starom čiernom salóne istej starej panej. Stál tam niekoľko desaťročí, prikrytý ťažkou
vyšívanou prikrývkou, mlčanlivý, zádumčivý, ako sa na takú starú bytosť sluší. Z času na čas vyceril rad čiernobielych zubov a začal
rozprávať o lese, o potokoch, o búrke, o vetríku, o radosti alebo aj o smútku - to už podľa toho, čo na ňom stará pani hrala. Všetci v dome
milovali starenku a tešili sa, keď niekedy podvečer začuli z jej bytu muziku.
- Stará pani hrá, - vravievali a zbožne počúvali, aby im neuniklo ani najvyššie cé.
Takto šiel život, takto si naň všetci zvykli. Ale v živote sú niekedy aj starosti, a tie sa obyčajne začnú vtedy, keď sa niečo začne
robiť inakšie, než sa robilo doteraz. A tak aj s tou starou paňou a jej klavírom. Kde by komu bolo zišlo na um, že istá myš sa povadí so
susedkou, ujde z myšacej diery a začne si hľadať nový byt. A už vôbec nikomu by nezišlo na um, že sa akousi čudnou náhodou dostane až na
prvé poschodie tohto tichého domu a tam do starenkinho bytu a tam do čierneho salóna. Poobzerala sa myška, poovoniavala a najlepšie sa jej
zapáčil starý klavír. Mal práve otvorené aj veľké čierne krídlo, lebo starenka sa chystala hrať. A myška šikovne - šuch do klavíra.
Hrá starenka, myška sa od hrôzy trasie, ani nezapiští, ani sa nepohne, len sedí tichulinko vzadu za strunami.
Dohrala starenka, zatvorila klavír, obyvatelia domu si utreli dojaté slzy a všetci pošli spať. Vtedy sa už myške v klavíri zapáčilo.
Bolo tam ticho a teplo, navečerala sa chutného zeleného filcu, ktorého tam bolo nadostač, a vraví si:
- Ostanem tu bývať, tu sa mi narodia mýšatká, aspoň vonku neprechladnú.
Naozaj - na druhý deň sa myške narodili tri malé sivulinké myšuliatka a veselá rodinka začala v klavíri veselo žiť. Tak veselo, že v
pokojnom dome sa všetko obrátilo hore nohami.
Po niekoľkých dňoch sa postavilo na nôžky prvé mýšatko a vraví:
- Ja už viem chodiť, ja sa idem poprechádzať.
A začalo sa prechádzať po klavírových strunách. A okrem toho všetkého - bola práve noc. Noc tichá, pokojná, celý dom spí, a tu sa
ti odrazu z bytu starej panej ozve strunovým hlasom - stupnica C dur.
- Cé-dé-é-ef-gé-á-há-cééé...
Prvý sa zobudil dolný sused a potriasol susedku, teda svoju ženu:
- Žena, počúvaj, stará pani sa zbláznila! O polnoci vyhráva na klavíri!
Počúvajú - naozaj! Teraz ide stupnica smerom dole, pretože mýšatko sa vracia domov:
- Cé-há-á-gé-ef-é-dé-céééé...
Vtedy už podskočila na posteli aj horná susedka a buchla suseda, teda svojho muža:
- Starý, počuješ? Stará pani asi ochorela na nervy, v tmavej noci klavíruje, a ešte ako čudne...
Aj stará pani už sedí na posteli, počúva a od strachu sa trasie:
- Zlodeji! Určite mi zlodeji kradnú klavír...
Nevkročí do salónu ani za svet, ešteže čo, lebo čo ak ju tí pristihnutí zločinci zabijú?!
Do rána nezaspí, len keď už slnko stojí vysoko, odváži sa nakuknúť do čierneho salónu. A tam - všetko v poriadku, ani len smietkou
nikto nepohol!
- Asi sa mi snívalo!- povie si starenka a spokojne vykročí do nového dňa. Ani nezbadá, že susedia si ju zo všetkých strán obzerajú a
ustarostene sa vypytujú, či jej zdravie slúži.
Príde druhá noc, dom zase zaspí. A tu druhé mýša oznámi matke myši:
- Ja už tiež chodím, tiež idem na prechádzku.
A obe mýšatká sa veselo pustia cez tie zvučné struny. A celým domom hlaholí - teraz už akoby dvojručne - Kohútik jááárabý, nechoď
do záhrady...
Susedia a susedky vyskakujú z postelí, stará pani leží zakutaná pod perinou a trasie sa od hrôzy.
- Duchovia, určite sú to duchovia, pretože zlodeji by kradli, a duchovia nekradnú. Iba sa chodia učiť hrať! Ale prečo, oh, prečo práve
na mojom klavíri?!
Mýšatká skončia prechádzku, stará pani zase nezaspí a ráno zase nájde všetko v poriadku. Susedia sa už ani na zdravie nevypytujú,
nevravia nič, a ona klopí oči, bojí sa opýtať, či tiež počuli, alebo nepočuli Kohútika jarabého.
Na tretiu noc postrieka starenka čierny salón svätenou vodou, okná vzduchotesne uzavrie a dvere zamkne na dva západy. A čaká, čo sa bude
diať.
Aj tretia myška už vie behať a stará myš v noci vraví:
- Detičky-myšičky, pretože už vieme behať všetci, urobíme si sto jarných kilometrov!
Štyri veselé bežkyne sa rozbehnú po strunách... och!... ach! Stará pani zvýskne a potom ešte raz, lebo neznáme bytosti -ako tak
počúva - hrajú štvorručne Brahmsov Šiesty uhorský tanec! Všetko obyvateľstvo domu naťahuje župany, beží k bytu starej panej. Búchajú,
zvonia, klopú, a keď nikto neotvára, len šialená muzika naďalej muzikuje, vylomia dvere. Aj na salóne. A ostanú zmrazení ako fazuľové
struky: čierny salón je prázdny, klavír hrá sám od seba! Susedky zamdlievajú, jedni susedia kriesia starú paniu, ktorú horko-ťažko našli
za skriňou, druhí utekajú po sekery. A klavír už zatiaľ z ničoho nič stíchol. Všetci sa nesmelo zakrádajú do salónu a stará pani
trasúcimi sa rukami otvára veľké čierne krídlo.
- Huííí... - všetko zvýsklo, pisklo, kvíklo... pretože čosi ubziklo von. Našťastie dvere boli otvorené. Stará myš s troma
mýšatkami fŕŕŕ - dolu schodmi a rovno do pivnice a rovno do najbližšej myšacej diery. Keď si vydýchli - oj, ty chvostík vykrútený! -
poznala stará myš svoju rozhnevanú myšaciu susedku. Ale teraz nebola chvíľa na zvady. Lebo keď si tá zlá susedka vypočula, čo sa chuderám
prihodilo - akože by ešte mohla byť zlá? A povedala:
- Ostaňte zatiaľ u mňa, dobrých myší sa veľa zmestí. Lebo, dušičky moje, život nie je klavírová muzika!
Zones.sk – Zóny pre každého študenta