Zóny pre každého študenta

O bohatých husliach

O bohatých husliach (Rozprávka)
Žil si raz istý Cigán, Dade-More zvaný, a ako všetci Cigáni krásne husličkoval. Ani noty nemusel vidieť, ani na konzervatóriu konzervovať, a predsa chytil na tých štyroch strunách vždy všetko načisto presne. Nepoznal ani hudobnú výchovu, a preto muziku miloval a kde len mohol - hral. Aj na krstinách, aj na svadbách, aj na schôdzach ako kultúrna vložka. Iba na pohreby nechodil, lebo ten Dade-More bol človek precitlivený a nemohol vidieť slzy blížnych.

Celý kraj miloval tohto hudobného a chudobného Cigána a všetci išli na schôdzu, len aby počuli tú srdcu a ušiam lahodiacu muziku. Dade-More ani peniaze nepýtal, kdeže on vedel, čo sú to peniaze! Hral iba za obložený chlebíček, sedmičkové pivo, a niekedy dokonca len za dobré slovo.

No raz, kde bolo, tam bolo, pozvali Dade-Moreho na slávnu svadbu. Medzi svadobníkmi bol aj istý občan bieleho pôvodu, šikovník prešikovný, všetkými masťami ponatieraný. A keď ten občan vypočul cigánsku muziku, ihneď mu v hlave začali iskriť myšlienky. Iskrili, iskrili a nakoniec doiskrili na jeden velikánsky nápad:

- Počuj Dade-More, predaj mi ten svoj husľový nástroj, veď ty ho poriadne nevyužívaš ani nezneužívaš!

- Jóóój, - zatiahol Dade-More prekvapeným hlasom. - Akože nevyužívam, pán môj premilený, veď ja celému okresu vyhrávam, a ešte aj cez pole idúcemu národu!
- Ech, ty hlava brčkavá, - povedal biely šikovník. - Ale peniaze za to nemáš, načože ti je taká chudobná muzika! Predaj mi husle, lebo ak nie, rozplačem sa ti tu od žiaľu.

Zľakol sa Dade-More, človek mäkkého srdca, a vraví:

- Ja ti nič nepredám, ale ti tie husle darujem, lenže iba spolu so mnou, lebo ja sa s nimi nikdy nerozlúčim!

Bielemu šikovníkovi blyslo od radosti v očiach a v duši sa potešil:

- Ha-ha-ha, ešte aj muzikanta budem mať zadarmo, to je teda šťastie!

Vzal biely šikovník Cigána aj s husličkami, dal si ich zapísať do rodinného majetku a hneď na druhý deň sa začalo robiť to, čo sa nerobilo: šikovník vyhlásil do celého sveta, že prerobil Dade-Moreho na vyhrávací automat a že pesničku dostane od neho len ten, kto hodí do husličiek jeden zlatý peniaz, alebo dva strieborné.

Ľudia krútili hlavami, ale onedlho poznali, že šikovník to myslí celkom vážne. Keď teda vypukla najbližšia svadba a schôdza, vybrali sa postihnutí za šikovníkom a ten - ako skúsený organizátor - odrátal, koľko sa bude hrať piesní, dve ešte pridal na údržbu huslí, jednu na údržbu Dade-Moreho, a keď to všetko zrátal a svadobníci alebo schôdzovníci vyplatili príslušný účet, požičal im Cigána aj s husličkami.

Tak to išlo a išlo, a o nejaký čas Dade-More vraví:

- Pánko môj milostivý, husličky akosi tichulinko hrajú, peniažkami sú už do polovičky naplnené, možno im to nerobí dobre.

- Čuš, - povedal biely šikovník. - Ty len hraj, o iné sa nestaraj, to je už moja obchodná záležitosť!

Prešiel ďalší čas, Dade-More narieka:

- Pánko môj najmilosrdnejší, husle sú mi ťažké ako Kovosmalt, už do ľavej ruky reumu dostávam, lebo ich držať nevládzem, jajajaj...!

A šikovný obchodník zase tak isto:

- Čuš, ty len hraj, o ruku sa nestaraj, ruka nepatrí do obchodu!

Tak raz musel prísť, aj prišiel deň, keď sa husličky načisto zaplnili peniazmi. Bolo to akurát na slávnych krstinách a Dade-More mal zahrať ako prvú - uspávanku čerstvo narodenému občanovi. Chytí Dade-More sláčik, kolofóniou ho pretrie, ľavou rukou, už v gypse naloženou, prichytí si svoj milý hudobný nástroj - a nič sa neozýva, len akýsi škripot, na uspávanku nepodobný, ako keby myši v komore o polnoci za slaninou liezli. Ľudia pozerajú - čo sa stalo s dobrým muzikantom? Biely šikovník je ešte belší od jedu, ale nikto nepomôže, nikto nevysvetlí tú záhadu.

- Peniaze! - vraví plačlivo Dade-More. - Peniaze mi v husličkách zavadzajú, prejedený je peniazmi môj nástroj husličkový, jojojój, nebude ten už svetu pesničky vyhrávať, óóój, nebude, nebude...

Vtedy biely šikovník chytil husle, o zem ich tresol, až sa na márne kusy rozpadli, peniaze sa rozkotúľali, a kým ich stihol pozbierať, Dade-More s veľkým plačom ušiel do rodnej cigánskej osady. Tam dostal rovnako dobré husličky po svojom pra-pradedovi. Ruku si vyliečil piešťanským bahnom a potom ešte dlhé roky hrával za obložený chlebíček, sedmičkové pivo alebo len dobré slovo. Také pesničky, že sa všetci radovali.

No a jeden hudobný vedec, ktorý bol náhodou svedkom celej tejto histórie, napísal potom článok, z ktorého nikto nič nerozumel, toľko v ňom bolo cudzích slov. Ale všetci, aj nehudobníci, porozumeli poslednú vetu, ktorá bola napísaná čisto po slovensky. A tá veta znela:

- Hudobné nástroje prekŕmené peniazmi nevydávajú, ako je vedecky dokázané, žiadnu poriadnu hudbu.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/10251-o-bohatych-husliach/